Okrúhle 150. výročie daru ikony nás vyzýva urobiť to, čo urobil svätý Ján pod krížom: prijať Máriu do svojho domu. Najprv sa opýtajme, aké miesto má Mária v našom duchovnom živote. V druhom kroku prijmime ikonu a osvojme si jej hĺbku.
Takmer na celom svete majú ľudia v úcte Matku ustavičnej pomoci, takmer všade sú aj verejné novény, niektoré s ohromujúcou účasťou. Niekde však ikonu Matku ustavičnej pomoci považujú len za jeden z obrazov, jedno z mnohých pomenovaní. Uprednostňujú iné miestne a populárnejšie mariánske pobožnosti a pomenovania. To nie je problém, dôležitá je správna mariánska úcty. A v nej platí, že prvým domom, do ktorého musíme prijať Matku ustavičnej pomoci či akýkoľvek iný obraz Panny Márie, je naše srdce.
Ikona má svoju vlastnú teológiu, ktorú treba vnímať a interpretovať. Je v nej niečo, čo nenachádzame v iných zbožných vyobrazeniach. Ikona má svoje vlastné kritériá. Človek neoboznámený s východnou spiritualitou môže posolstvo ikony nesprávne interpretovať alebo ho nepochopiť. Potrebujeme čas na štúdium a skúmanie. Potom budeme môcť uniknúť pasci povrchného chápania ikony. Po štúdiu a skúmaní je nevyhnutné, aby sme na základe toho, čo sme sa naučili, dovolili ikone prihovárať sa nám a skúmať nás zvnútra. Potom budeme schopní hľadieť na Božie tajomstvo. Ticho, vnímavosť na detaily a farby, postoj odovzdania a vzývanie Ducha Svätého vytvoria nevyhnutný „priestor“, v ktorom sa budeme môcť zaľúbiť do Matky ustavičnej pomoci. Pohne nás to k tomu, aby sme Máriu prijali do svojho života ako účinnú spoločníčku. Hlavným predmetom našej kontemplácie je však fakt, že chlapček sa nám narodil a daný nám je syn (Iz 9, 5). Mária, ktorá nám ponúka svojho syna, je obrazom milosti. Hovorí nám, že nič v živote nemáme sami od seba. Milosťou sme tým, kým sme. Pamätať na to znamená už kontemplovať.
Čím hlbšie vchádzame do tretieho tisícročia, tým viac chápeme, že byť kresťanom už nemôže byť len jednoduchý súčet dobrých návykov. Už nestačí žiť svoju vieru takýmto spôsobom. A ak sa má zrodiť niečo nové, budeme to my, kto udá smer, zasvätení, redemptoristi, či laici, ktorí majú na zreteli svoj krst: tam, kde práve láska ukazuje cestu, aby nám dala primeranú dávku bláznovstva, aby sme sa mohli pustiť na nové a možno neprebádané chodníčky.
Množstvo našich obmedzení nás nezastaví. Podobne ako Kristus, naše všeobecné kňazstvo pochádzajúce z krstu, nemá iné talenty či zásluhy, ktoré by mohlo ponúknuť, iba ak svoju vlastnú ľudskú slabosť. Práve poslušnosťou a skrze to, čo vytrpel, sa Ježiš stal dokonalým, a takto pôvodcom spásy pre všetkých (porov. Hebr 5, 8 – 9).
To, ako Matka ustavičnej pomoci drží Ježiša vo svojom náručí, sa interpretuje rôznymi spôsobmi a tie sú všetky legitímne, pokiaľ sa k obrazu blížime v postoji kontemplácie. Na tomto mieste chceme zdôrazniť najzákladnejší a zjavný fakt: je to dieťa objímajúce matku a to dieťa i matka sú viac než obyčajní.
Medzi najkrajšie slová, ktoré o tomto objatí boli napísané, patria tie, ktoré pochádzajú od francúzskeho filozofa – ateistu, Jeana-Paula Sartra. V roku 1940 bol internovaný v koncentračnom tábore v Trieri v Nemecku. Keď sa blížili Vianoce, jeho spoluväzni ho poprosili, aby napísal text hry. Z tohto sa zrodilo dielo s názvom Bar Iona alebo Syn hromu. Nasleduje úryvok, ktorý hovorí o Márii:
Na jej tvári by sa mala zračiť rozrušená bázeň, aká sa ešte na ľudskej tvári neobjavila, lebo Kristus je jej dieťaťom, telo z jej tela, plod jej lona. Ona ho deväť mesiacov nosila, jej prsia bude požívať a jej mlieko sa stane krvou Boha. A v istých momentoch bude pokušenie zabudnúť, že on je Boh, také veľké! Bude ho objímať v náručí a vravieť: „Môj maličký!“ Ale potom ju premôže akoby nábožná bázeň z tohto nemého Boha, tohto strašného dieťaťa. (…) A potom budú aj také okamihy, krátke a ťažké, keď bude cítiť, že Kristus je jej synom, jej maličkým, a že jej syn je Bohom. Pozrie sa na neho a pomyslí si: Tento Boh je mojím synom, toto božské telo je moje telo, vzišlo zo mňa. On má moje oči a jeho ústa majú taký tvar ako moje, vyzerá ako ja: je to Boh, no má moju podobu. Žiadna iná žena nemala to šťastie mať Boha sama pre seba. Maličkého Boha, ktorého môže vziať do svojich rúk a zasypať bozkami. Boh, ktorý sála teplo, ktorý sa usmieva a dýcha. Boh, ktorého sa možno dotknúť, ktorý je živý.
Ak sa k nám tajomstvo vtelenia dostáva toľkými spôsobmi, najmä na prvom mieste v Eucharistii, potom nás slová ateistu Sartra nútia myslieť na vzťah lásky s Kristom, aký mali svätí. Medzi nimi stačí spomenúť svätého Alfonza. Mystici žili tento svoj vzťah vo svojom vlastnom tele a opisovali ho vo víziách. Ale tento vzťah naďalej kladie otázky každému pokrstenému i zasvätenému.
Zdroj: Slovo medzi nami č. 1/2016
Príbuzné články:
