Slovo medzi nami
Slovo medzi nami
Slovo medzi nami

Dejiny Kongregácie a provincie

Dejiny Kongregácie

V roku 1749 pápež Benedikt XIV. kánonicky potvrdil dielo kňaza Alfonza de’Liguori z Neapola s názvom Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa – redemptoristi. Tento muž, pôvodne vysokovzdelaný právnik zo šľachtickej rodiny, už v roku 1732 zhromaždil okolo seba niekoľkých mužov a vytvoril misijné spoločenstvo pre evanjelizáciu a katechizáciu okrajových vidieckych vrstiev obyvateľstva.

Na sever za Alpy

Rehoľa si niekoľko desaťročí zachovávala len čisto regionálny charakter a jej prvoradou snahou bolo dosiahnuť tak cirkevné, ako aj štátne oficiálne schválenie. To sa ale malo zmeniť príchodom dvoch mužov. V roku 1784 prišiel ako pútnik do Ríma mladý Rakúšan Klement Mária Hofbauer (Ján Dvořák) so spoločníkom Tadeášom Hüblom. Veľmi na nich zapôsobil zápal otcov v Kostole San Giuliano a požiadali o prijatie do Kongregácie. Po vysvätení v roku 1785 dostali s povolením generálneho predstaveného Františka de Paolu úlohu preniesť Kongregáciu na sever za Alpy. Najskôr sa pobrali do Viedne. Keď však zistili, že z nariadenia cisára Jozefa II. bolo zrušených viac ako 700 kláštorov a teda niet reálnej možnosti na založenie nejakého nového spoločenstva, odišli do Poľska, kde ich pápežský nuncius Saluzzo poveril správou nemeckého Kostola sv. Benona vo Varšave. Kvôli veľkej vzdialenosti, vtedajším ťažkostiam poštového spojenia a štátnej cenzúre korešpondencie, sa čoskoro stalo nevyhnutným, aby Hofbauer obdržal rozsiahlejšie právomoci ako napr. prijímanie novicov, pripustenie k sľubom a k sväteniam a pod. V roku 1788 ho generálny predstavený de Paola vymenoval za svojho vikára na severe.

V roku 1807 porazil Napoleon Prusko, ktoré tak stratilo väčšinu poľských území a samotná Varšava sa dostala pod silný vplyv Francúzov, hoci oficiálne bola saským veľkovojvodstvom. Neprajníkom Kongregácie sa podarilo dosiahnuť od Napoleona zrušenie redemptoristov vo Varšave. Členovia boli v júni 1808 deportovaní do pevnosti Küstrin v Prusku odkiaľ boli po štyroch týždňoch prepustení do svojich rodných krajov. Hofbauer sa vrátil cez Moravu naspäť do Viedne. Neplánoval sa tam však zdržať dlho. Zo začiatku chcel odísť k svojim spolubratom do Švajčiarska, ale uvažoval aj nad možnosťou realizovať svoju dávnejšiu túžbu – misie v Kanade, ktoré plánoval už od roku 1806. Najskôr mu to ale znemožnila vojna medzi Anglickom a Napoleonom, takže nemohol odísť do Anglicka, odkiaľ chcel cestovať ďalej; a potom sa k tomu pridali ťažkosti s políciou vo Viedni. Kým sa mu do februára 1809 podarilo veci ako-tak urovnať (pod dohľadom polície ostal až do smrti), bola už Viedeň obkľúčená Napoleonom, a tak nakoniec predsa len ostal v hlavnom meste monarchie, kde až do svojej smrti v marci 1820 rozvíjal bohatú pastoračnú činnosť. Po Hofbauerovej smrti sa novým generálnym vikárom stal P. Jozef Passerat. Počas jeho vikariátu sa Kongregácia na severe dočkala rýchleho a ďalekosiahleho rozšírenia v 14 politicky samostatných štátoch. Pri jeho odstúpení v roku 1849 mala 21 domov a približne 350 členov.

Kongregáciou otriasla revolúcia v roku 1848, ktorá sa prehnala Európou a citeľne zasiahla práve redemptoristov. Redemptoristi spolu s jezuitmi boli v Rakúsku zakázaní. Väčšina členov sa stiahla do Altöttingu v Nemecku alebo do iných provincii, prípadne pôsobila v pastorácii ako diecézny klérus.

Do roku 1840 sa mohli redemptoristi venovať svojmu hlavnému poslaniu –  ľudovým misiám a exercíciám len výnimočne. Museli sa preto uspokojiť s inou apoštolskou aktivitou, aká bola možná v rámci kláštorných kostolov. K tomu prišla ešte farská pastorácia v Frohnleiten a v Marburgu (dnes Maribor v Slovinsku). Až v roku 1840 sa presadili misie v Tirolsku. Skoro po roku 1840 sa presadili ľudové misie tiež v rôznych diecézach v Nemecku. V Štajersku sa taktiež mohlo konať niekoľko misií, ale až po revolúcii 1848 sa otvorilo Horné a aj Dolné Rakúsko a Viedeň misijnej činnosti. Predovšetkým sa rozvinuli misie na Sudetoch, v Čechách, Morave a v Sliezsku. Pozvoľna sa, samozrejme, ustálila aj misijná metóda.

Slovanské  krajiny

Zásadnou zmenou bola už spomínaná revolúcia v roku 1848. Zrušenie Kongregácie dalo paradoxne podnet k presadeniu redemptoristov v Čechách a na Morave, keďže niektorí redemptoristi, ktorí utiekli z Rakúska domov, pochádzali práve z týchto krajín. Prvá ponuka prišla už nasledujúci rok od farára Antona Kuklu z Koclířova (nem. Ketzelsdorf) u Svitav.

Ale ešte skôr, ako sa mali začať snahy o zakladanie domov v týchto krajinách, politická situácia sa zakrátko zmenila a Rakúska provincia povstala k novému životu. Už 23. júna 1852 bola Kongregácia zvláštnym listom mladého cisára Františka Jozefa I. znova v celom Rakúsku obnovená. Avšak to, čo už bolo zasiate v mysliach predstavených, zakladanie nových kláštorov najmä v Čechách, sa už zakrátko malo aj uskutočniť.

Dejiny viceprovincie Bratislava

Až po vzniku Československej republiky koncom októbra 1918 mohli redemptoristi spoza rieky Moravy založiť svoje kláštory aj na Slovensku.

Podnet na založenie kláštora v Bratislave dali misie, ktoré v rokoch 1933 i 1934 konali českí redemptoristi pre bratislavských Čechov. Tieto misie vzbudili v miestnych Čechoch túžbu, aby sa tu českí redemptoristi  usadili. Za týmto účelom pražský provinciál kúpil v roku 1935 dom na rohu Puškinovej a Štefánikovej ulice. Pri kláštore bola postavená väčšia kaplnka, ktorú posvätili 5. júla 1936 a zasvätili svätým Cyrilovi a Metodovi. V roku 1941 redemptoristi založili kláštor na známom mariánskom pútnickom mieste Staré Hory pri Banskej Bystrici.

Začiatkom 60. rokov ŠtB postupne zatkla viacerých členov Kongregácie a ich spolupracovníkov, ktorí boli vzápätí po skupinách vyšetrovaní a súdení za podvracanie republiky. Bratislavská skupina pozostávala zo šiestich redemptoristov, jedného františkána a štyroch laikov.

Keď v našej vlasti opäť zavládla sloboda a mohli sme plne obnoviť svoju činnosť, stretli sme sa 9. januára 1990 v Nitrianskej Blatnici pri Radošine, kde ako správca farnosti či kaplán pôsobili dvaja naši spolubratia P. František Jurík a P. Ján Kintler. Páter viceprovinciál Ján Janok ml., ktorý niekoľko mesiacov predtým dosiahol dôchodkový vek, ukončil svoje kaplánske pôsobenie vo Farnosti svätej Alžbety v Košiciach a presťahoval sa do Bratislavy. Býval v dome, kde sa spolubratia stretávali pred zatknutím, a tak sa toto významné miesto stalo na určitý čas sídlom viceprovincie, keďže bratislavský kláštor nám vrátili až v lete 1991. Kostol svätých Cyrila a Metoda sme prevzali hneď 14. januára 1990 a začali sme v ňom vykonávať pravidelné bohoslužby.

Na jar roku 1993 bol za viceprovinciálneho predstaveného zvolený P. Róbert Bezák. Prerušil svoju prípravu na doktorát z morálnej teológie a spravoval viceprovinciu postupne celých dvanásť rokov. Urobil významný krok, keď formáciu našich novicov začal na Slovensku a štúdiá filozofie a teológie vykonávali naši študenti u jezuitov na bratislavskom Teologickom inštitúte Aloisianum.

V polovici roka 2006 nám trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol zveril novozriadenú farnosť Bratislava-Kramáre. Keďže na jej území sú štyri veľké nemocnice, popri farskej pastorácii sa naši rehoľní spolubratia venujú duchovnej službe chorým v týchto zariadeniach.

Aj keď bežne pôsobíme vo farnostiach, charizmu našej kongregácie predsa len najviac charakterizujú ľudové misie. V súvislosti s nimi P. Michal Zamkovský hovorí:

„Po Nežnej revolúcii sa ozývali hlasy: Kedy sa začnú znovu hlásať po farnostiach ľudové misie? Misijné kríže pri kostoloch niesli staré dátumy, mnohí ľudia už nepoznali ich význam. Potrebovali sme aj prevziať charizmu a naučiť sa, ako hlásať misie, od našich spolubratov z kláštorov v tých zemiach, kde sa misie konali nepretržite.“ Po určitej príprave v Poľsku začali hlásať ľudové misie dva tímy: tím P. Ivana Flimela v roku 1993 a tím P. Michala Zamkovského v roku 1994. A postupne začali v tých rokoch vykonávať ľudové misie aj iné rehole: jezuiti, františkáni, kapucíni, dominikáni, lazaristi…

Následne sa vytvorili tri misijné tímy zložené z misionárov z Podolínca, Kostolnej a Radvane; štvrtý tím z Bratislavy vykonáva misie príležitostne. Samozrejme, pomáhajú pátri aj z iných komunít a tak je vlastne celá viceprovincia zapojená do diela misií. Ruku k dielu prikladajú aj študenti, za misie sa modlia starší a nemocní pátri, sestry redemptoristky, ako aj novici a obláti. Na misiách v školách, vo väzniciach, na uliciach a v internátoch úzko spolupracujeme – čo je naša špecialita a výsada – so skupinami laikov, ako sú spoločenstvá Rieka života z Podolínca, Calvary z Bratislavy, Koral z Kostolnej – Záriečia, Shekinah z Banskej Bystrice a so skupinou laikov z Gaboltova.

Dekrétom generálneho predstaveného P. Michaela Brehla zo dňa 13. 9. 2016 dňom 13. 2. 2017 zanikli  jednotky viceprovincia Bratislava a provincia Praha a k rovnakému dátumu  vznikla nová provincia Bratislava-Praha .

Dejiny provincie Bratislava-Praha

Od 13. do 17. februára 2017 sa v Bratislave na Jakubovom námestí č. 5 konala mimoriadna kapitula. Zišli sa na nej redemptoristi Pražskej provincie a Bratislavskej viceprovincie. Úlohou tejto kapituly bolo schváliť pripravené dokumenty nutné pre život novej provincie Bratislava – Praha: Stanovy, Pastoračný plán, Ekonomický plán, Plán komunitného života, a zvoliť vedenie provincie na štvorročné obdobie.

Túto mimoriadnu kapitulu Bratislavskej viceprovincie zvolal P. Václav Hypius dekrétom z 13. októbra 2016. V tom istom čase a na tom istom mieste sa konala aj mimoriadna kapitula provincie Praha. Táto mimoriadna kapitula bola poslednou kapitulou Bratislavskej viceprovincie a Pražskej provincie, pretože dekrétom generálneho predstaveného P. Michaela Brehla zo dňa 13. 9. 2016 dňom 13. 2. 2017 zanikajú obidve jednotky a k rovnakému dátumu  vznikla nová provincia Bratislava-Praha . Bola to zároveň aj prvá kapitula novej provincie.

Za provinciála novej jednotky Bratislava-Praha bol hneď v prvom kole zvolený P. Václav Hypius so sídlom v Bratislave. Za jeho vikára a prvého radcu bol zvolený P. František Boldy, ktorý pôsobí ako farár vo Frýdku v Českej republike. Za druhého radcu pre tzv. užšiu konzultu bol zvolený P. Peter Slobodník, administrátor farnosti Radvaň v Banskej Bystrici. Do širšieho kruhu poradcov boli zvolení P. David Horáček, kaplán na pútnickom mieste Svatá Hora a P. Miroslav Szuda, farár na bratislavských Kramároch.

Provincia Bratislava – Praha má 9 komunít.

Začiatky pôsobenia redemptoristov v Čechách a na Slovensku

Redemptoristi priši do Čiech v r. 1853. Po niekoľkých rokoch hľadania sa usadili predovšetkým na pútnických miestach (Svatá Hora – 1861, Králiky 1883). V roku 1901 vznikla pražská provincia tým, že sa oddelila od Viedne. Prvá polovica 20. storočia bola obdobím obrovského rozmachu redemptoristov v Čechách. Redemptoristi prevzali správu ďalších pútnických miest (Stará Boleslav, Frýdek, Svatý Kámen, Filipov). Usadili sa aj vo veľkých mestách (Plzeň, Brno, České Budějovice), kde sa venovali pastorácii všetkých skupín obyvateľstva. Mali vlastný systém vzdelávania a formácie (juvenát – Libějovice, noviciát, teologická škola – Obořiště).

Až po vzniku Československej republiky koncom októbra 1918 mohli redemptoristi spoza Moravy založiť svoje kláštory aj na Slovensku. Redemptoristi na Slovensku otvorili svoju prvú komunitu v Stropkove v roku 1921. Neskôr v Podolínci (1922), v Kostolnej – Záriečí (1923) a napokon v Bratislave (1935).

Redemptoristi

Adresa

Redemptoristi - provincialát
Puškinova 1
811 04 Bratislava

Ochrana osobných údajov

Naša organizácia (resp. Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa - redemptoristi) spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou.
Ochrana osobných údajov

© Copyright 2022  |  CREA : THINK studios  |  All Rights Reserved