Dnes k liturgickej spomienke sv. Alžbety Uhorskej ponúkame 7. kapitolu knihy Svätci v milosrdenstve, ktorú sme vydali v svätom Roku milosrdenstva.

Bohatstvo v službách chudoby

Svätá Alžbeta Uhorská, Boží sluha Friedrich Joseph Haass a blahoslavený Vladimír Ghika

1. Svätá Alžbeta Uhorská (1207 – 1231)

Napriek tomu, že svätá Alžbeta bola kráľovnou, zamilovala sa do ideálov Františka z Assisi, ktorý vtedy ešte žil. V tej dobe bolo viacero kráľovských princezien, ktoré snívali o nasledovaní svätej Kláry z Assisi – prinajmenšom v treťom ráde. Tie, ktoré z takých alebo onakých príčin nemohli opustiť svoje luxusné hrady, aby žili v chudobe, sa rozhodli namiesto toho „žiť uprostred žiarivých múrov dobročinnej lásky“.

Alžbeta začala tým, že neďaleko svojho hradu vybudovala nemocnicu. S pomocou nej sa chcela vysporiadať s hrozným hladomorom, ktorý zúril v jej krajine. Prikázala, aby boli prijatí a hospitalizovaní všetci, ktorí sa nedokázali postarať sami o seba. Vo veľkom množstve začali prichádzať chorí, hladní a žobráci. Kráľovná údajne „zašla až tak ďaleko, že charite rozdala zisky zo štyroch kniežatstiev svojho manžela, ba dokonca predala aj vlastné drahé šaty a iné hodnotné veci“.

Keď jej manžel umrel, Alžbeta opustila svojich zámožných príbuzných, aby mohla žiť v novej nemocnici, ktorú postavila. Tam mohla chorým slúžiť osobne. Jej spovedník ju pozorne viedol a sledoval, aby v tom zachovávala istú mieru. No i tak občas zistil, že Alžbeta si niektorých chudobných uchováva blízko pri sebe. Napríklad si vo svojej izbe nechala jedného ochrnutého chlapca, ktorý mal problémami s črevnou inkontinenciou. Osobne sa tiež starala o jedno malé dievčatko s malomocenstvom – priam tak, akoby bola jeho vlastnou dcérou. Pokorne slúžila aj inému dieťaťu trpiacemu svrabom.

Alžbeta zomrela v mladom veku – ako dvadsaťštyriročná – „vyčerpaná súcitom“. Hoci bol jej život krátky, celý ho strávila tým, že chudobným svojho kráľovstva prinavracala vznešenú kresťanskú dôstojnosť. Svätorečili ju len štyri roky po jej smrti a následne ju vyhlásili za patrónku katolíckej charity ako aj patrónku vdov, sirôt, chorých, žobrákov, nespravodlivo prenasledovaných a všetkých trpiacich. Neprekvapuje však ani to, že niektorí ju radšej volajú „sväticou spravodlivosti“.

2. Boží sluha Friedrich Joseph Haass (1780 – 1853)

Z Nemecka pochádzajúci Friedrich Joseph Haass dostal pozvanie vykonávať svoju lekársku profesiu v Rusku. Tam sa stal hlavným lekárom nemocničného oddelenia Moskovskej väznice. Svoje poslanie vykonával s opravdivým a úplným milosrdenstvom voči väzňom. Slávny ruský spisovateľ Fjodor Dostojevskij ho osobne poznal a opísal ho vo svojom románe Idiot:

V Moskve žil starec, istý „generál“, totiž výkonný štátny radca, s nemeckým menom; celý život sa vláčil po väzeniach a za zločincami. Každý oddiel vyhnancov na Sibír vedel už vopred, že na Vrabčích vŕškoch ho navštívi „starček generál“. Robil to veľmi vážne a zbožne; vždy sa objavil, prešiel radmi vyhnancov, ktorí ho obkolesili, pred každým sa zastavil, každého sa vypytoval, čo mu treba, takmer nikoho zo zločincov nekáral a všetkých volal „holúbkami“. Dával im peniaze, posielal im nevyhnutné veci – onuce, ovinky, domáce plátno. Občas pridal aj nábožné, mravoučné knižky a obdarúval nimi každého gramotného, presvedčený, že cestou ich budú čítať a že ten, kto vie čítať, prečíta tomu, čo nevie. Na zločin sa vypytoval zriedka, vari len vypočul, ak zločinec sám začal hovoriť. Všetkých zločincov mal rovnako rád, rozdiel nerobil. Rozprával sa s nimi ako s bratmi, ale nakoniec ho sami začali pokladať za otca. Ak zbadal medzi vyhnancami nejakú ženu s dieťaťom na rukách, pristúpil k nej, pohladkal jej dieťa a lúskal mu prstami, aby sa zasmialo. Takto robil dlho, až do smrti; došlo to až potiaľ, že ho poznali po celom Rusku a po celej Sibíri, totiž všetci zločinci.

Písal o ňom aj ďalší spisovateľ – Maxim Gorkij. Ten ho nazval „humanistom činu“. Prirovnal ho k svätému Františkovi a napísal, že obaja vlastnili „úplné šťastie lásky“.

Výnimočnou Haassovou vlastnosťou bolo, že dokázal okolo seba zhromaždiť nespočetné množstvo spolupracovníkov, ktorí sa zasvätili tomu, že vo väzniciach pestovali „krásu milosrdenstva“ – ideál, ktorý si ruský ľud vysoko cenil.

Keď zomrel, žehnali mu nespočetné zástupy chudobných, ktorým pomohol. Keď Haass ležal na smrteľnej posteli, prišiel za ním sám moskovský patriarcha Filaret a povzbudzoval ho takýmito utešujúcimi slovami: „Tvoj život je skutočne plný milosti. Tvoje diela sú plné milosti. V tebe sa naplnili slová Spasiteľa: ,Blahoslavení tichí. Blahoslavení tí, čo hladujú a žíznia po spravodlivosti. Blahoslavení milosrdní. Blahoslavení čistého srdca. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj…‘ [porov. Mt 5, 5 – 10]. Brat môj, tvoje je nebeské kráľovstvo.“

3. Blahoslavený Vladimír Ghika (1873 – 1954)

Ďalším blahoslaveným, ktorý si zaslúži byť spomenutý pre svoje milosrdenstvo (ako aj pre hĺbku svojich myšlienok) je Vladimír Ghika. Hoci toto rumunské knieža, ktoré konvertovalo na katolicizmus, nie je veľmi známe, hovorí nám veľmi veľa o milosrdenstve. Bol tiež mučeník, čo v roku 2013 prehlásil aj pápež František.

Na začiatku pohnutého 20. storočia bol v Rumunsku vysvätený za kňaza. Tu, podľa vzoru svätého Vincenta de Paul, založil prvú katolícku organizáciu venujúcu sa skutkom dobročinnej lásky. Predtým tu žiaden takýto inštitút neexistoval. Vrhol sa do práce a celú svoju energiu a majetky vynakladal na chudobných a chorých.

Časom vypracoval niečo, čo nazval „liturgiou nášho blížneho“. Tá sa stala ustavičným predmetom jeho myšlienok a v rámci formácie ju odovzdával aj svojim nasledovníkom. Vo francúzštine napísal knihu s veľavravným titulom La liturgie du Prochain (v preklade Liturgia nášho blížneho) [V. Ghika, Entretiens Spirituels. La Liturgie du prochain. Paris: Beuachesne, 1997]. Zmyslom tohto názvu bolo, že počas návštevy chorého musíme sláviť „s Ježišom stretnutie s Ježišom“.

Napísal:

Je to dvojitá a tajomná liturgia: chudobný človek vidí, ako k nemu prichádza Kristus pod maskou toho, ktorý mu pomáha; a dobrodinec pred sebou vidí trpiaceho Krista, ktorý sa zjavuje v chudobnom človekovi, ktorý sa na neho spolieha. Ale práve z tohto dôvodu ide o jednu liturgiu. Ak sa totiž toto gesto vykoná tak, ako sa má, potom je na oboch stranách len jeden Kristus: Kristus Spasiteľ prichádza k trpiacemu Kristovi a obaja sa zjednocujú v slávnom a požehnanom vzkriesenom Kristovi.

Tak eucharistická liturgia – slávená na oltári – pokračuje aj pri návšteve chorých. Nejde o nič iné než o „rozšírenie omše na celý deň a na celý svet – akoby v podobe sústredných vĺn, ktoré sa začínajú šíriť od ranného eucharistického prijímania.“

Preto vždy, keď ho zavolali niekomu poslúžiť, modlil sa týmito slovami:

Pane, idem k jednému z tých, ktorých si nazval „ďalšie ja“. Nech obeta, ktorú idem priniesť, a moje srdce, ktorým ti ju dám, môj brat alebo sestra dobre prijme. Nech čas, ktorý s nimi strávim, prinesie ovocie večného života – pre nich aj pre mňa. Pane, požehnaj ma rukou chudobného. Pane, aj mňa jedného dňa prijmi do svätej spoločnosti tvojich chudobných.

Jeho obľúbeným príslovím bolo: „Nič nepribližuje Boha tak, ako blížny.“ Tieto slová určite voviedol do praxe v posledných mesiacoch svojho života, keď ho ako osemdesiatročného uvrhli do hrozného komunistického väzenia. Napriek strašným podmienkam s láskou a pozornosťou povzbudzoval iných väzňov tým, že im rozprával príbehy – priam tak, akoby bol ich starým otcom. Keď komentoval úryvok z evanjelia, v ktorom sa Ježiš zjavil učeníkom na ceste do Emáuz (pozri Lk 24, 13 – 25), povedal im: „Na konci dňa možno Ježišových učeníkov spoznať podľa toho, že, podobne ako ich učiteľ, dokázali ,lámať chlieb‘ tým, že za svojich bratov obetovali živý chlieb svojich vlastných tiel.“

Príbuzné články:

Sv. Alžebta od Najsvätejšej Trojice

Perpetua a Felicita (Hrdinské duo)

Akvila a Priska (svätí manželia)

Jozef, patrón šťastnej smrti

Sv. Jozef, patrón II. vatikánskeho koncilu

Bezpečný v Jozefovom náručí

Sv. Jozef – otec, utečenec, vzor

Sv. Peter Faber