DomovNovinkySv. Terézia z Lisieux: Vďačnosť za „spravodlivého a milosrdného“ Boha

Sv. Terézia z Lisieux: Vďačnosť za „spravodlivého a milosrdného“ Boha

1.októbra slávime spomienku svätej Terézie z Lisieux, ktorá sa narodila 2. januára 1873 a zomrela 30. septembra 1897. Ponúkame vám článok o tejto svätici z knihy Svätci v milosrdenstve, ktorá vyšla v našom vydavateľstve Slovo medzi nami.

Pri našom štúdiu svätosti by sa nám mohlo zdať logické, že o téme milosrdenstva budú rozprávať tí, ktorí prežili dlhú a ťažkú cestu obrátenia, alebo tí, ktorí sa osobitným spôsobom venovali konaniu dobročinných diel. A predsa je sväticou, ktorá mimoriadne systematicky rozprávala o milosrdenstve, tá, ktorej život a posolstvo boli osobitne zasvätené „duchovnému detstvu“: svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša (1873 – 1897). Svoju vlastnú nevinnosť prežívala ako prejav milosrdenstva. A to až tak, že na konci svojho života vykonala „úkon obetovania seba milosrdnej láske dobrého Boha“.

Milosrdenstvo by vlastne mohlo byť titulom troch rukopisov, ktoré tvoria jej životopis Príbeh mojej duše. Prvý z nich (Rukopis A), v ktorom úprimne rozpráva o svojich rokoch detstva, napísala s jediným cieľom: „Budem robiť iba jedno: začnem ospevovať to, čo musím opakovať naveky – ,Pánovo milosrdenstvo‘“ (Rukopis A, 2r). Spolu so žalmistom spieva: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (Ž 136, 1). Ale starostlivo pritom vysvetľuje: „Mne bolo dané nekonečné milosrdenstvo, skrze ktoré nazerám na ostatné božské dokonalosti a uctievam ich! Vtedy sa mi zdá, že zo všetkých vyžaruje láska, dokonca aj spravodlivosť (tá možno ešte väčšmi ako každá iná dokonalosť) je odetá do lásky. Aké sladké a radostné je pomyslenie, že Pán Boh je spravodlivý, totiž že má ohľad na naše slabosti, že dokonale pozná krehkosť našej prirodzenosti! Čoho by som sa teda bála?“ (Rukopis A, 83v – 84r).

Druhý rukopis (Rukopis B) je krátkym zhrnutím jej učenia podaným vo forme listu. V ňom Terézia prosto vysvetľuje biblickú vetu: „Veď malému človeku sa priznáva zľutovanie“ (Múd 6, 6), ktoré ilustruje najkrajším obrazom proroka Izaiáša: „Budete sať, v náručí vás budú nosiť
a na kolenách láskať. Ako keď niekoho utešuje matka, tak vás ja poteším“ (Iz 66, 12 – 13). A obracia sa k Bohu s prekvapivým vyznaním: „Cítim, že keby si našiel dušu slabšiu, menšiu, ako je moja, čo je nemožné, rád by si ju zahrnul ešte väčšími milosťami, keby sa s celou dôverou odovzdala tvojmu nekonečnému milosrdenstvu“ (Rukopis B, 5v). A preto svojej sestre karmelitánke vysvetľuje: „Vidím, že Pánu Bohu […] sa páči, keď vidí, že milujem svoju malosť a úbohosť, keď mám slepú nádej v jeho milosrdenstvo…“ (List 197).

Svoj tretí rukopis (Rukopis C) zakončila v posledných veršoch svojou piesňou o „Pánovom milosrdenstve“. V tom čase Terézia dokázala svedčiť, že Boh „prevýšil všetky jej očakávania“ od chvíle, keď objavila v Písme „cestu do neba: malú cestu, veľmi priamu, veľmi krátku a celkom novú: […] tým výťahom, ktorý ma má vyniesť až do neba, je tvojej náruče, Ježišu!“ (porov. Rukopis C, 2v – 3r).

Ku koncu svojho života sa jej istý kňaz pracujúci v misiách v liste zdôveril so svojimi duchovnými úzkosťami, ktoré pociťuje kvôli súdnemu dňu. Terézia mu odpísala:

Viem, že človek má byť čistý, aby sa mohol ukázať pred Najsvätejším Bohom, ale viem aj to, že Pán je nekonečne spravodlivý, a tá spravodlivosť, čo desí toľké duše, je predmetom mojej radosti a dôvery… Dúfam rovnako v Božiu spravodlivosť, ako aj v milosrdenstvo. Pretože Boh je spravodlivý, „milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení, pamätá, že sme iba prach. Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja…“ (Ž 103, 8. 13 – 14). Milý brat, to sú moje názory o Božej spravodlivosti; moja cesta je cestou dôvery a lásky, nechápem duše, ktoré sa boja takého nežného Priateľa. (List 226)

Stručne povedané, malá Terézia si vo svojom srdci dokázala spojiť dve Božie vlastnosti, ktoré sa tým, čo sú príliš dospelí, zdajú protichodné: milosrdenstvo a spravodlivosť. Podarilo sa jej to však vďaka tomu, že si ich obe neprepojila so skúsenosťou ľudskej úbohosti, ktorá sa prejavuje hriechom, ale s ešte radikálnejšou skúsenosťou – skúsenosťou obyčajnej úbohosti stvorenia.

Ak Boha dojíma existencia hriešnika, tak je to preto, že ho dojíma skutočnosť, že to padlo jeho dieťa (alebo že si ublížil jeho syn alebo jeho dcéra). Navyše Boha to dojíma o to viac, že toto svoje malé dieťa stvoril z ničoho. Terézia tak znenazdajky dospela k hlbšiemu pochopeniu toho, k čomu by skôr či neskôr dospeli aj teológovia: akt stvorenia je prvým prejavom Božieho milosrdenstva. Ním ustanovuje svoje budúce milosrdenstvo voči ľuďom.

Podľa malej svätice z Lisieux Boh Stvoriteľ a Otec vidí len tri druhy ľudí: malé dieťa, ktoré ho napĺňa nehou, malé dieťa, ktoré padlo a je ranené, a malé dieťa, ktorému zabránil padnúť. Boh je pritom nekonečne spravodlivý a milosrdný ku všetkým týmto trom deťom, keď sa vrhnú do jeho náručia, pretože „charakteristickou vlastnosťou lásky je pokora… Kvôli nej Pán Boh takto zostupuje, čím ukazuje svoje nekonečnú veľkosť“ (porov. Rukopis A, 2v – 3r). Keď si Terézia uvedomila, že bola Božím milosrdenstvom „uchránená [od hriechu]“ a že jej vždy bolo „odpustené už vopred“, vytvorila si vynikajúce prirovnanie. [Veľkými písmenami a kurzívou sú uvedené tie isté slová ako v originálnom texte]:

Povedzme, že syn schopného lekára sa na ceste potkne o kameň a spadne tak, že si pri páde zlomí nohu. Otec ihneď príde k nemu, s láskou ho zdvihne, ošetrí mu rany, využije pritom všetky svoje lekárske schopnosti, takže syn sa čoskoro celkom uzdraví a prejaví mu svoju vďačnosť. Toto dieťa má bezpochyby dobrý dôvod, aby milovalo svojho otca! Ale môžeme vyjsť aj z iného predpokladu. Pretože otec vedel, že na ceste, kadiaľ pôjde jeho syn, je kameň, predbehol ho a kameň odstránil tak, aby ho nikto nevidel. Syn, predmet jeho prezieravej lásky, NEVIE, pred akým nešťastím ho otec zachránil, a preto mu istotne neprejaví svoju vďaku a bude ho milovať menej, ako keby ho bol uzdravil… Ale ak sa neskôr dozvie, akému nebezpečenstvu unikol, nebude ho milovať väčšmi? Nuž, ja som také dieťa, predmet prezieravej lásky Otca, ktorý poslal svoje Slovo, aby zachraňovalo nie spravodlivých, ale hriešnikov. Chce, aby som ho milovala, pretože mi odpustil nie mnoho, ale všetko. Nečakal, že ho budem milovať veľmi, ako svätá Magdaléna, ale chcel, aby SOM VEDELA, ako ma miloval láskou nevýslovnej prezieravosti, aby som ho teraz milovala až do zbláznenia! (Rukopis A, 38v – 39r)

Teréziin rukopis na tomto mieste odhaľuje jej silné emócie: jej slová sú totiž napísané tak silno, že sa občas zdá, že pretrhnú papier. Na tomto mieste predsa obraňuje svoj objav lásky, ku ktorej sa teraz túli celým svojim bytím. Pochopila, že nie je rozdiel medzi tými, čo zhrešili, a tými, čo nezhrešili, ale že je rozdiel iba medzi tými, ktorí potrebujú lásku, pretože zhrešili, a tými, ktorí potrebovali viac lásky, aby sa dokázali hriechu vyhnúť. No zatiaľ čo tí prví milujú veľkou láskou, pretože dobre vedia, ako „veľa“ im bolo odpustené, tí druhí milujú až potom, čo si uvedomia, že boli obdarovaní touto preventívnou láskou. Keď si to uvedomia – a toto odhalenie prezieravej Božej lásky je veľkou milosťou –, potom začínajú „milovať až do zbláznenia“.

Teda možnosti nie sú len dve, ale tri: sú tu tí, ktorí milujú málo, lebo sú presvedčení, že im bolo málo odpustené; potom sú tu tí, ktorí veľmi milujú, lebo vedia, že im bolo veľa odpustené; a potom sú tu tí, ktorí milujú až do zbláznenia, pretože vedia, že im bolo všetko odpustené už vopred – vedia, že nezhrešili len vďaka milosti! Títo poslední rozumejú Božiemu milosrdenstvu nekonečne viac než tí, ktorí ho zakúsili po tom, čo padli.

Ak niekto pochybuje o tomto Malom kvietku, mal by sa pozrieť na to, čo o tejto veci píše veľký učiteľ Cirkvi, svätý Augustín. On, ktorý je známy svojím búrlivým obrátením, vyjadril podobným spôsobom to, čo povedala svätá Terézia:

Chcem ťa milovať, Pane, chcem ti vzdávať vďaky a oslavovať tvoje meno, lebo si mi odpustil moje veľmi hriešne a skazené skutky. Pripisujem to tvojej milosti a tvojmu milosrdenstvu, že sa moje hriechy roztopili ako ľad. Ba aj to pripisujem tvojej milosti, že som sa nedopustil ešte ďalších zlých skutkov. […] Vyznávam, že mi bolo všetko odpustené; i to zlo, ktoré som svojou vlastnou vôľou vykonal, i to, čo som s tvojou pomocou nevykonal. […] Ktokoľvek tebou povolaný nasledoval tvoj hlas a vyhýbal tomu, čo ja tu o sebe rozprávam a vyznávam, nech sa mi neposmieva, že mňa vyliečil ten istý lekár, ktorý jemu určil, aby neochorel, alebo aby ochorel menej ako ja. Taký by ťa mal práve toľko milovať, ba ešte väčšmi, vidiac, že ten, ktorý ma z toľkej mdloby hriechov vyslobodil, je ten istý, ktorý jeho práve od toľkej mdloby hriechov zachránil. (Vyznania II, 7)

Foto: TV Lux

gabriela.kalafusova@hotmail.com