Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
HomeNovinkySvätý Jozef: patrón II. vatikánskeho koncilu

Svätý Jozef: patrón II. vatikánskeho koncilu

Svätý Jozef: patrón II. vatikánskeho koncilu
Louise Perrottová

Skromný muž, ktorý kedysi vzal dieťatko Ježiša a jeho matku do svojej opatery a ochrany, teraz stráži celé Kristovo telo tak, ako to je preňho charakteristické: ostražito, no nenápadne. Pápež Pius IX. vyhlásil 8. decembra 1870 svätého Jozefa za „patróna všeobecnej Cirkvi“. Hoci si to mnohí katolíci neuvedomujú, práve tento svätec je úzko spojený s II. vatikánskym koncilom.

Toto prepojenie pochádza z hlbokého zasvätenia sa pápeža Jána XXIII. Ježišovmu pozemskému otcovi. „Veľmi ho milujem,“ hovorieval a rád ľuďom pripomínal, že jeho krstné meno je Angelo Giuseppe (Anjel Jozef). Dôverne sa zveril, že sám chcel vstúpiť do dejín s menom pápež Jozef I., ale považovalo sa to za príliš veľký rozchod s tradíciou.

Veľkolepú príležitosť našla pápežova oddanosť svätému Jozefovi 19. marca 1961, keď ho v apoštolskom liste vyhlásil za patróna II. vatikánskeho koncilu, ktorý bol otvorený v októbri 1962. Keď vidíme, ako veľmi potrebujeme „získať z neba božskú moc, ktorá by bola predurčená na to, aby zanechala viditeľnú stopu v dejinách Cirkvi,“ napísal pápež, koncil „nemohol byť zverený do lepších rúk nebeského ochrancu než do rúk svätého Jozefa, ctenej hlavy nazaretskej rodiny a ochrancu svätej Cirkvi.“

Pápež Ján XXIII. len ťažko tlmil svoje nadšenie pri myšlienke: „Modlime sa k svätému Jozefovi! Zasväťme sa svätému Jozefovi a prosme ho o ochranu II. vatikánskeho koncilu!“ Bola to prvá z mnohých naliehavých výziev, aby sa každý katolík pripojil k nemu v modlitbe k svätému Jozefovi za úspech II. vatikánskeho koncilu.

Svätý Jozef a liturgia. II. vatikánsky koncil udelil svätému Jozefovi jednu z najvyšších cirkevných liturgických pôct: zaradil jeho meno do omšového kánonu. Pred II. vatikánskym koncilom boli v Rímskom obrade podobne poctení iba Panna Mária, apoštoli a desiatky prvých mučeníkov, ktorých životy boli späté s Rímom. No 13. novembra 1962 počas 18. plenárneho koncilového zasadania bolo oznámené, že meno svätého Jozefa bude včlenené do Rímskeho kánonu. A tak v Prvej eucharistickej modlitbe (Rímskom kánone) nájdeme slová: „V spoločenstve s celou Cirkvou s úctou si spomíname na preblahoslavenú Máriu, vždy Pannu, Rodičku Ježiša Krista, Boha a nášho Pána, i na svätého Jozefa, jej ženícha, a na tvojich svätých apoštolov a mučeníkov Petra a Pavla, Ondreja…“
Pápež Ján XXIII. urobil toto rozhodnutie, ktoré sa stretlo s nadšením a radosťou tisícu katolíkov po celom svete, z vlastnej iniciatívy. Mnoho rokov prichádzali do Vatikánu žiadosti o podobný krok. Pre koncilových Otcov takéto oznámenie prišlo ako „trochu prekvapenie“, spomína jedna historka z II. vatikánskeho koncilu. Bolo to ako „bombardovanie“, vravia iní. Boli vznesené isté námietky. Doteraz, ako vysvetľoval istý liturgista, sa Kánon zachovával ako „svätá archa, ktorej nie je dovolené dotýkať sa“. Iný pozorovateľ namietal, že pridaním mena svätého Jozefa „zmenili Kánon omše prvýkrát v histórii od pápeža Gregora Veľkého, ktorý zomrel r. 604.“

Za rozhodnutím pápeža Jána XXIII. však stáli opodstatnené teologické i pastoračné dôvody. No ako radi pripomínajú arcibiskup Fulton Sheen a iní, dramatická scéna, ktorá sa odohrala v úzadí koncilových zasadaní 10. novembra 1962, poznačila jeho rozhodnutie. Xavier Rynne rozpráva o tejto príhode vo svojej knihe II. vatikánsky koncil takto:

Postarší biskup Petar Cule (Mostar, Juhoslávia) predložil dlhokánsku žiadosť s prosbou o zaradenie svätého Jozefa do omšového kánonu. Neprestajne o tom hovoril, nervózne si to sám pre seba opakoval, až jeho mrmlanie bolo počuť a kardinál Ruttin (ktorý bol moderátorom) musel poznamenať: „Dokončite vašu vznešenú a výrečnú reč. My všetci milujeme svätého Jozefa a máme nádej, že v Juhoslávii je mnoho svätých…“

Práve toto biskupovo naliehanie primälo pápeža Jána XXIII. nariadiť, aby meno svätého Jozefa bolo zaradené do omšového kánonu. Vyvolalo to obrovský údiv, ale niektorí si vedomili, že pápež, ktorý sledoval v svojom apartmáne diskusie prostredníctvom uzavretého televízneho okruhu, poznal biskupa Cule osobne a veľmi dobre vedel, že jeho nervózne správanie počas rozprávania má tragické pozadie: biskup Cule na vlastnej koži zažil nekonečne dlhé súdne procesy, ktorými boli známi komunisti a bol odsúdený na štyri roky do koncentračného tábora v Juhoslávii. Jeho a ešte iných väzňov naložili do vlaku, ktorý úmyselne vykoľajili a zničili s predpokladom, že v ňom všetci zahynú. Biskup vyviazol živý, ale so zlomenou panvou. Napriek slabému zdraviu urobil všetko preto, aby sa dostal na koncil, a prosil za svätého Jozefa. A tak sa jeho túžba splnila.

Niekoľko mesiacov pred otvorením II. vatikánskeho koncilu protestantský teológ Karl Barth vysvetľoval, prečo túži zasvätiť sa „človeku, ktorý bol najbližšie Ježišovi“, týmito slovami: „Ak by som bol rímskokatolíckym teológom, povýšil by som svätého Jozefa. Staral sa o Dieťa; stará sa o Cirkev.“ Pápež Ján XXIII., ktorý to vnímal podobne, sa chopil príležitosti a počas II. vatikánskeho koncilu to urobil.

Upravené a prevzaté z knihy Louise Perrottovej: Svätý Jozef: jeho život a úloha v dnešnej Cirkvi.

Zdroj: Slovo medzi nami, č. 9, roč.3,  okt 2012

Príbuzné články:

Jozef, patrón šťastnej smrti

Bezpečný v Jozefovom náručí

Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
close

Zdieľajte príspevok..