„Pochovajte ma pod nohy mojich bratov“

Mnoho ľudí pozná dominikánsky rád starý osemsto rokov, jedno z desiatich najväčších rehoľných spoločenstiev na svete. Koľkí však vedia trocha viac o jeho zakladateľovi svätom Dominikovi, ktorého sviatok dnes slávime?

Samotní dominikáni občas trochu s rozpakmi priznávajú, že by vedeli povedať viac príbehov zo života svätého Františka než zo života svojho vlastného milovaného zakladateľa. A čo je prekvapujúcejšie, svätý Dominik by sa z toho pravdepodobne tešil.

Zamyslite sa nad udalosťou, ktorá sa stala, keď bol smrteľne chorý. Bratia zobrali Dominika do miestneho benediktínskeho opátstva, lebo dúfali, že by tam mohol pokojnejšie odpočívať. Keď sa približovala smrť, predstavený benediktínov naznačil, že by bol veľmi rád, keby Dominika pochovali v opátstve; svätý muž by dostal významný hrob, ktorý by pritiahol mnohých pútnikov, a dalo sa očakávať, že tí navštívia miesto jeho posledného odpočinku.

Keď to však Dominik vycítil, prikázal bratom, aby ho zobrali domov, do ich vlastného kláštora. Tu po jeho smrti mali uložiť Dominikovo telo do neoznačeného hrobu pod dlážkou domu. „Pochovajte ma pod nohy mojich bratov,“ nariadil im.

Čo si máme myslieť o takej zvláštnej žiadosti? Ako uvidíme, tento príbeh nám hovorí veľa o Dominikovi, avšak odhaľuje veľa aj o tom, ako Boh chce, aby sme naplnili jedinečné poslanie určené každému z nás.

Aktívny a kontemplatívny

Dominik sa narodil roku 1170 zámožným rodičom v Caleruegai v severnom Španielsku. Ľudia ho poznali ako veľmi príjemného, no vážneho mladíka a vynikajúceho, horlivého študenta.

Od svojich raných liet nápadne vynikal aj radikálnou oddanosťou Bohu a životom založeným na evanjeliu. Napríklad počas štúdia na univerzite ho natoľko dojala zlá situácia chudobných, že predal svoj jedinečný majetok – drahé učebnice, ručne napísané na pergamene –, aby mohol kúpiť jedlo pre núdznych. „Nemôžem zniesť, žeby som si cenil mŕtve kože, keď žijúce kože hladujú a sú v núdzi,“ vysvetľoval. Pri inej príležitosti sa pokúsil predať sám seba do otroctva namiesto vojnového zajatca.

Dominika napriek týmto mladíckym prejavom hrdinstva od počiatku priťahoval kontemplatívny život. Po svojej kňazskej vysviacke asi dvadsaťpäťročný odišiel do mesta Osma so skupinou kňazov, ktorých zhromaždil biskup. Táto skupina (známa ako „kanonici“) viedla v mestskom prostredí jednoduchý kláštorný život kontemplácie, liturgickej modlitby a štúdia podobne ako mnísi.

Do boja

Keby Dominik žil v pokojnejšej dobe, mohol by dobre prežiť zvyšok svojich dní za múrmi kláštora a pokojne milovať Boha. Bolo to však búrlivé obdobie, keď pre slabú znalosť katolíckej viery často vznikali všeobecné konflikty a nepokoje v Cirkvi i v spoločnosti.

Dominik si zrejme neuvedomoval naliehavé potreby Cirkvi, až kým ho takmer o desať rokov neskôr nezavolali, aby sprevádzal biskupa pri rôznych diplomatických misiách. Cesty ich viedli cez oblasť Francúzska, kde mala silný vplyv albigenská heréza.

Albigenci verili, že materiálny svet je zlý a spochybňovali i dobrá telesného života. Mnohých to priviedlo k presvedčeniu, že pôžitok z akéhokoľvek ľudského potešenia môže oslabiť ich priateľstvo s Bohom. Ľudia boli zmätení a začalo ich trápiť svedomie, či je správne tešiť sa z dobrého jedla, dobre sa v noci vyspať alebo vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu. Na mnohých zapôsobil prísny odriekavý spôsob života albigenských kazateľov – zvlášť v porovnaní s pohodlným životom a bohatstvom cirkevného duchovenstva.

Sám Dominik sa stretol s neúspešným kázaním kňazov, ktorí žili v pohodlí a neprejavovali nijaké zanietenie pre evanjelium, ktoré hlásali. Skľučovalo ho, keď videl, koľko katolíkov sa odvracia od svojej viery, lebo nebolo nikoho, kto by im pomohol napraviť pomýlené názory. Dominik naplnený ľútosťou k nim cítil istotu, že autentické kázanie Božieho slova spolu so svedectvom skromného a jednoduchého života ich môžu priviesť späť. Dokonca na jednej zo svojich ciest priviedol späť k viere albigenského hostinského po tom, čo s ním strávil celú noc v duchovnom rozhovore.

Sväté kázanie

Krátko na to pápež poveril Dominika, aby sa stal putovným kazateľom. Neskôr roku 1206 počas misií v južnom Francúzsku mal intenzívny zážitok s Pánom, ktorý potvrdil jeho povolanie ku kázaniu.

Dominik si uvedomoval hroznú situáciu toľkých kresťanov a postupne dospel k presvedčeniu, že Cirkev potrebuje nové hnutie kazateľov, skupinu apoštolov venujúcich sa šíreniu Božieho slova v každej situácii. Mali byť duchovne a intelektuálne pripravení pre svoje poslanie – formovaní modlitbou, disciplinovaným životom a usilovným teologickým štúdiom. Členovia rádu kazateľov mali vynikať vzdelanosťou a odovzdávaním svojich vedomostí do služieb všetkých, mali byť schopní kázať o význame liturgie a učiť filozofiu a teológiu.

V tom čase to bola radikálna myšlienka. Nikdy predtým nebol založený náboženský rád pre určitú úlohu. Predošlé rády mali za cieľ naučiť svojich členov určitému spôsobu života. Napríklad benediktíni ponúkali mníšsky život a františkáni pestovali evanjeliovú jednoduchosť. Naproti tomu Dominik založil svoj rád preto, aby slúžil intelektuálnym potrebám Cirkvi – úlohe, ktorú volal „sväté kázanie“.

Sväté kázanie sa stalo Dominikovou vášňou, príťažlivou úlohou, ktorá ho pohlcovala a dodávala vitalitu celému jeho životu. Neustále kázal a privádzal mnohých ku Kristovi. A keď roku 1221 zomrel ako vážená a dobre známa osobnosť, v ôsmich krajinách pôsobilo tristo členov jeho rádu.

Nech vás nič neodvedie

Dominik sa úplne zasvätil svojmu poslaniu, takže sa takmer zdá, akoby sa v ňom rozplynul! Nezanechal nijaké kázne a nijaké písomnosti okrem jedného krátkeho listu. Kým iní veľkí vodcovia zanechali pečať svojej osobnosti na svojich nasledovníkoch a Cirkvi, po Dominikovi zostalo predovšetkým jeho dielo – sväté kázanie.

Z tohto hľadiska Dominikov príkaz na smrteľnej posteli dostáva presný význam. „Pochovajte ma pod nohy mojich bratov,“ povedal nie preto, že by chcel mať účasť na prípravách svojho pohrebu. Dominik tým myslel, že by sme nemali dovoliť, aby nás niečo odviedlo od svätého kázania. Nechcel, aby ľudia mysleli na neho – alebo na niektorého iného dominikána. Užitočnejšie bude, ak svoju pozornosť sústredia na poznávanie, prežívanie a šírenie evanjelia.

Tento postoj sa stal charakteristickým znakom dominikánskej charizmy. Mnohí pozoruhodní členovia rádu slúžili Cirkvi a spoločnosti so skvelou povesťou – medzi nimi svätý Tomáš Akvinský, svätá Katarína Sienská a Bartolomej de las Casas. Je však dosť príznačné, že ľudia vedia mnoho o ich práci a pomerne málo o ich osobnom živote.

A to je poučné pre nás všetkých. Je to výzva, aby sme ničomu nedovolili prekážať nám v našom vlastnom poslaní lepšie poznávať Boha. Máme pestovať toto osobné priateľstvo cez modlitbu, Písmo a sviatosti – a potom sprítomňovať Boha iným ľuďom svojimi slovami a skutkami. Je to hlavné poslanie každého pokrsteného človeka, nie iba ľudí, ktorí sa ako zasvätení angažujú v službe Cirkvi. Ako zdôraznil Druhý vatikánsky koncil, „každý kresťan“ je povolaný rásť vo svätosti a zúčastňovať sa na rozhodujúcom poslaní šíriť radostnú zvesť Ježiša Krista (O Cirkvi 33).

Dominik zdôrazňoval poznávanie a ohlasovanie Boha tak cieľavedome, akoby toto učenie koncilu predvídal pred takmer ôsmimi storočiami! Preto jeho príklad môže pomôcť každému z nás naplniť svoje vlastné povolanie k svätému kázaniu v našom živote a okolnostiach, keď nás vedie Duch Svätý. To nás môže podnietiť nasledovať Krista s nerozdeleným srdcom, v duchu veľkého evanjeliového predchodcu, ktorý o Ježišovi povedal: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30).

Dva hroby

Nedávno istý dominikánsky kňaz z Ameriky putoval do Talianska. Počas svojej cesty navštívil v Padove hrob najmilovanejšieho františkána svätého Antona. Pútnik bol veľmi nadšený, keď videl v kostole zástup ľudí, ako s láskou uctieva svätcov obraz, s veľkým citom sa modlí a spieva. Obzvlášť naňho zapôsobila mohutná procesia na Antonovu počesť – nádherná spoločenská udalosť plná ducha a emócií.

Neskôr v ten deň sa ten istý kňaz ocitol v Bologni pri hrobe svätého Dominika. V kostole, kde uložili Dominika na posledný odpočinok, bolo iba päť ľudí. Každý sedel sám blízko hrobu v úplnom tichu a rozjímal! Tí, čo prišli poznávať a milovať Dominika, mohli si vychutnať túto scénu ako úplne zhodnú s tým, po čom túžil Dominik.

P. Michael Monshau OP

Zdroj: Slovo medzi nami č. 6/2007, 8. ročník

Príbuzné články:

Svätý Anton a dieťa Ježiš

Priska a Akvila (manželia so svätožiarou – článok z časopisu Slovo medzi nami)

Perpetua a Felicita (hrdinské duo – článok z časopisu Slovo medzi nami)

Svätý Mikuláš

Bohatstvo v službách chudoby: svätá Alžbeta Uhorská

Svätý Kamil de Lellis: spoznávanie trpiacej tváre Krista

Sv. Terézia z Lisieux: Vďačnosť za „spravodlivého a milosrdného“ Boha

Svätý Leopold Mandić, služobník milosrdenstva

Sv. Ján Mária Vianney