Rozjímajme nad tajomstvami Vianoc spolu s Máriou

Po celom svete si ju ľudia uctievajú na rôznych pútnických miestach. Jej obrazy visia v mnohých domácnostiach. Azda ani niet kostola, v ktorom by nebola jej socha. Je zachytená na toľkých maľbách ako asi žiadny iný človek v dejinách západného umenia. Piesne a hymny o nej sa skladajú oddávna a povesti a legendy o jej živote vznikali už niekoľko desaťročí po jej odchode do večnosti. Hovoríme o Márii, Panne a Božej Matke, vzore dokonalosti a najsvätejšej ľudskej bytosti.
Mária má veľmi dôležité miesto v našej mysli a zohráva kľúčovú úlohu v dejinách spásy. No práve preto môžeme veľmi ľahko zabudnúť na to, že aj ona bola po mnohých stránkach obyčajná žena žijúca na konkrétnom mieste a v konkrétnom období dejín. A z rovnakého dôvodu uvažujeme veľmi málo nad tým, aký asi bol jej každodenný život.
Počas tohto Adventného obdobia sa teda chceme zamerať na to, v čom si môžeme my, Ježišovi učeníci, vziať z Márie príklad. V tomto prvom článku sa chceme pozrieť na Máriin zvyk rozjímať o Božích skutkoch v jej živote a na to, ako si vďaka tomuto zvyku stále viac vážila svojho syna.

Uchovávať v srdci a rozjímať

V tú noc, keď sa narodil Ježiš, sa pastieri ponáhľali do Betlehema, aby sami uzreli Dieťa, o ktorom počuli. Keď prišli k jasličkám, rozpovedali Márii, čo im oznámil anjel: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom.“ Povedali jej aj o tom, ako videli a počuli anjelov spievať: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 10. 14).
Mária sa asi čudovala, keď videla ich tváre žiariace radosťou a keď ich počula chváliť Boha a ďakovať mu. Písmo hovorí, že Mária si tieto sväté okamihy nenechala prekĺznuť pomedzi prsty, ale uchovávala ich hlboko vo svojom vnútri a rozjímala o nich vo svojom srdci (porov. Lk 2, 19).
Evanjelista Lukáš nám dáva opäť nahliadnuť do Máriinho srdca, keď rozpráva o tom, ako dvanásťročný Ježiš zostal v chráme diskutovať so staršími o Mojžišovom zákone. Je možné, že to bolo vôbec prvý raz, čo sa Ježiš na dlhší čas odlúčil od svojich rodičov. Tri dni sa oňho báli a hľadali ho. Keď ho napokon našli, Mária sa ho opýtala: „Syn môj, čo si nám to urobil?“ Ježiš jej odpovedal otázkou: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 48 – 49).
Márie sa pravdepodobne táto Ježišova zdanlivá ľahostajnosť dotkla. Ak to však tak aj bolo, nedovolila, aby v nej osteň týchto slov zapustil korene. Možno presne nevedela, čo Ježiš týmito slovami myslel, no vnímala, že sa deje niečo dôležité. Nebola nahnevaná ani urazená. Povedala si: „Musí tu ísť ešte o čosi hlbšie a ja to chcem pochopiť.“ Aj tu nám Lukáš opäť hovorí, že Mária „zachovávala všetky slová vo svojom srdci“ (Lk 2, 51). Naďalej si uchovávala v srdci všetko, čo sa dialo okolo jej syna, a rozjímala o tom.

Rozjímanie

Tieto príbehy o pastieroch pri jasličkách a o nájdení Ježiša v chráme nám z viacerých strán poodhaľujú Máriin vnútorný život. Prostredníctvom nich môžeme nakrátko zahliadnuť, ako Mária žila. Zvykla rozjímať o Božích činoch a uchovávala si v srdci to, čo videla Ježiša robiť a čo ho počula hovoriť – a to aj vtedy, keď všetkému nerozumela, ba aj vtedy, keď jej to spočiatku spôsobovalo bolesť alebo to v nej vyvolávalo zmätok.
Mária si dala tú námahu a nad týmito udalosťami uvažovala stále znova a znova. Rozjímala o nich v modlitbe a prosila Boha, aby jej dal svetlo a ukázal jej, čo znamenajú. Chápala, že Boží plán sa odvíja a napĺňa každý jeden deň. A nechcela, aby jej unikol preto, že ho včas nespoznala.
Matematici a vedci robia niečo podobné. Celý život uvažujú o rôznych vzorcoch a rovniciach v nádeji, že prídu na niečo nové. To isté robia aj podnikatelia. Spolu so svojimi manažérmi neustále uvažujú o tom, ako zvýšiť predaj, znížiť náklady a vyriešiť problémy. A to isté robia aj tímy pracujúce v medicínskom výskume, keď sa snažia prísť na nejaký prelomový objav.
Všetci nad niečím uvažujeme. Uvažujeme nad tým, či vstúpiť do manželstva alebo ako vychovávať deti. Uvažujeme nad tým, kde by sme chceli pracovať a ako máme minúť svoje peniaze. Premýšľame nad životnými otázkami, ktoré sa začínajú slovkami „čo“, „prečo“ a „ako“. Uvažujeme nad mnohými vecami, no neraz príliš málo času venujeme uvažovaniu nad duchovnými vecami.
Možno vari počas Adventného obdobia robiť niečo lepšie, než rozjímať a uvažovať o tom, čo sa stalo v jasličkách? Môžeme tiež uvažovať o zvestovaní archanjela Gabriela Panne Márii. A čo tak rozjímať o láske, ktorá sa skrýva za Ježišovým rozhodnutím znížiť sa a stať sa človekom ako sme my? Keby bola Mária teraz viditeľne s nami, určite by nám kládla na srdce, aby sme si každý deň vyhradili nejaký čas na rozjímanie o radostných udalostiach sprevádzajúcich narodenie jej syna.

Hľadajte najprv kráľovstvo

Pred zvestovaním sa mohlo zdať, že Máriin život je vopred nalinajkovaný. Mala si vziať Jozefa a žiť tichým životom v Nazarete. No potom sa jej zjavil archanjel Gabriel a ona si uvedomila, čo všetko od nej Boh žiada – možno dokonca úplne všetko. Nezačala sa panicky strachovať, neodmietla anjela ani neprechovávala vo svojom vnútri hnev voči Bohu. Svoju dôveru vložila do Pána a potom začala uvažovať, čo robiť s tým novým plánom, ktorý jej Boh zjavil. Čím viac nad tým uvažovala, tým s väčšou láskou si to uchovávala vo svojom srdci, a s čím väčšou láskou si to uchovávala vo svojom srdci, tým väčšmi o tom opäť uvažovala. Vďaka tomuto uvažovaniu a rozjímaniu napokon Alžbete mohla povedať: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“ (Lk 1, 46 – 47).
Niečo podobné sa deje, keď sa dvaja ľudia do seba zaľúbia. Po niekoľkých stretnutiach sa rozhodnú, že sa chcú vídavať častejšie. Začnú sa spolu zhovárať každý deň. Potom uvažujú o tom, aký krásny čas spolu prežili, a všetky tieto spoločné chvíle si vážia a s láskou ich uchovávajú vo svojom srdci. A neskôr si v istom okamihu svojho života položia otázku: „Chcem s týmto človekom stráviť zvyšok svojho života?“ Táto otázka – ktorá poukazuje na radikálne a náročné rozhodnutie do budúcnosti – hovorí, že všetok ten čas, ktorý strávili uvažovaním o tej druhej osobe, ich doviedol do bodu, v ktorom sú rozhodnutí spojiť s ňou svoj život v manželstve.
Podobne ako tento zamilovaný pár, aj ty si budeš vážiť Pána tým viac, čím viac budeš o ňom uvažovať; a čím viac si ho budeš vážiť a s láskou uchovávať v srdci, tým viac budeš o ňom uvažovať. Čím viac času budeš tráviť rozjímaním nad Ježišom a zázrakom jeho príchodu medzi nás, tým viac ťa Boh bude požehnávať. Opäť môžeme povedať, že keby tu dnes bola s nami Mária, určite by nám povedala, aby sme si jej syna vážili nad všetky iné poklady. Povedala by nám, že tá najhodnotnejšia vec, akú môžeme počas dňa urobiť, je kontemplovať to, čo pre nás Ježiš spravil. Povedala by nám: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33).

Napodobňujme Máriu

Jedno staré príslovie hovorí: „Tvoj život je darom od Boha. To, čo s ním urobíš, je tvoj dar jemu.“ Mária už pred zvestovaním rozjímala o Bohu a jeho láske, no keď sa jej zjavil anjel, jej modlitba sa ešte viac prehĺbila. Bola tak veľmi naplnená vďačnosťou, že sa rozhodla darovať svoj život Bohu ešte plnšie.
Ako to urobila? Tak, že sa pri zvestovaní odovzdala Bohu. Tým, že Bohu v modlitbe povedala: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38), uprednostnila Božiu vôľu pred svojou vôľou. Tým, že Mária navštívila Alžbetu, ktorá počala vo vysokom veku, dala najavo, že jej záleží na druhých. Svojím Magnifikatom vzdala Bohu náležitú úctu. Na svadbe v Káne sa prihovorila za ženícha a nevestu. A keď hľadela na to, ako jej syn umiera na kríži, trpela spolu s ním za hriechy sveta.
Máriina dôvera v Boha, jej láska k nemu a jej pokorná poslušnosť jeho plánu – toto všetko bolo prejavom jej sebadarovania Pánovi, ktoré bolo pre Boha vzácnym darom.
A to isté platí aj o nás. Nech si ktokoľvek, nech žiješ kdekoľvek a nech si urobil v živote čokoľvek, tvoj život je darom od milujúceho Otca. Na celom svete nie je nikto taký ako ty. Boh ti dal zvláštne dary a milosti, také, ktoré nedal nikomu inému. Dáš sa aj ty teraz jemu ako dar preňho? Ako to urobíš?
Odpoveď každého z nás je určite iná, pretože každý z nás je trochu iný. No jedna vec platí pre nás všetkých: keď budeme uvažovať o Pánovej dobrote, prídeme na to, aké nám dal dary a milosti. A keď ich objavíme, budeme si ich ešte viac vážiť. Budeme vidieť, aké sú vzácne, a budeme za ne ešte vďačnejší. A v tejto vďačnosti nájdeme spôsoby, ktorými budeme vo svojom každodennom živote slúžiť Bohu a vzdávať mu slávu – tak ako Mária. Nech si sa teda rozhodol urobiť pre Pána v tomto Adventnom období čokoľvek, môžeš si byť istý tým, že Mária na teba hľadí z neba a povzbudzuje ťa. A to je aj jej úloha – je to predsa naša Mama.

Zdroj: Slovo medzi nami č. 10/2018, 19. ročník

Príbuzné články:

Láska plodí lásku

Ticho, prosím!

Advent – zkouška důvěry

Advent – žít Boží slovo

Rorátne sväté omše v Advente

Jednoduchý plán pre Advent

Kázeň P. Josefa Michalčíka z 1. adventnej nedele