Svätý Anton a dieťa Ježiš

Na 13. jún pripadá spomienka na sv. Antona Paduánskeho, kňaza a učiteľa Cirkvi. Ponúkame článok, ktorý vyšiel v časopise Slovo medzi nami.

Svätý Anton Paduánsky je veľmi obľúbený svätec, avšak málokto z nás dobre pozná jeho život. Vieme, že je patrónom, ktorého prosíme o pomoc pri hľadaní stratených vecí. Ale prečo každá socha svätého Antona drží na rukách dieťa Ježiša? Mohli by sme očakávať, že bude zobrazený, ako drží stratený zväzok kľúčov! Rovnako by nás neprekvapilo, keby sme ho videli, že drží Bibliu, pretože bol jedným z najznámejších učiteľov Svätého písma svojej doby.

Ale prečo dieťa Ježiš? Čo nám to hovorí o Antonovi? Bolo na tomto františkánskom kazateľovi niečo, čo nám môže pomôcť pevnejšie objať Ježiša?

Videl veľké svetlo

Pravdepodobne najzrejmejší dôvod, pre ktorý Antona zobrazujú s dieťaťom Ježišom, pramení z príhody, ktorá sa stala ku koncu jeho života. Pôstne kázne v Padove v Taliansku ho natoľko vyčerpali, že nevyhnutne potreboval čas a miesto na odpočinok. Štyridsať dní dodržiaval extrémne prísny program: asi od šiestej ráno do deviatej kázal, potom slávil svätú omšu. Hneď po nej vchádzal do spovednice a ostával tam dlho do noci. Len potom odpočíval a jedol. (Pripomínam, že eucharistický pôst pred svätou omšou sa vtedy začínal od polnoci.)

Spolubratia vyčerpaného Antona odviedli do Camposanpiera, mesta niekoľko kilometrov vzdialeného od Padovy. Ubytovali sa na majetku grófa Tisu, ktorý sa vďaka Antonovým kázňam odvrátil od neviazaného života. Z vďaky dal postaviť skromné obydlie pre bratov – vrátane besiedky pre Antona, aby nemusel ležať na vlhkej zemi.

Raz v noci, keď prechádzal popri Antonovom domčeku, uvidel silné svetlo vychádzajúce zvnútra. Zo strachu, že horí, okamžite sa vrútil do miestnosti. Miesto požiaru však videl Antona, ako stojí a drží dieťa Ježiša. Tak ako je to typické pre mystické zážitky, Anton zahanbený, že ho videli v takej dôvernosti s Ježišom, prinútil Tisu, aby mu sľúbil, že až do jeho smrti nikomu nepovie, čo videl. Tiso svoj sľub dodržal, no keď po Antonovej smrti príhodu rozpovedal, správa o tom sa rozšírila ako oheň.

Vstúpil do tela

Udalosť u grófa Tisu dokazuje, aké dôležité bolo dieťa Ježiš pre Antonovo prežívanie a chápanie evanjelia. A to neprekvapuje, pretože bol františkán. Veď jedným z charakteristických znakov svätého Františka bola viera, že Boh naozaj prijal naše človečenstvo tým, že prišiel na svet ako jeden z nás.

Práve preto svätý František jeden rok slávil Vianoce v Greciu tak, že pripravil živý betlehem. Preto tiež neustále meditoval nad Kristovým umučením. V týchto dvoch momentoch najjasnejšie vidieť Ježiša ako človeka. Vždy, keď František meditoval o týchto tajomstvách, prehlboval svoju lásku k Pánovi. Jeho nasledovníci túto tradíciu zachovali dodnes. Františkáni stále konajú a šíria pobožnosť pri jasličkách a pobožnosť krížovej ceste.

Anton bol pravým synom svätého Františka. Nikdy neprestal kázať o Ježišovi prichádzajúcom v tele – táto správa bola obzvlášť dôležitá pre ľudí jeho doby. V tom čase sa objavila v Taliansku a vo Francúzsku heréza, ktorá zamietala dobrá hmotného sveta. Albigenizmus – takto sa volala – iba znovu omieľal staršiu herézu nazývanú manicheizmus. Tieto herézy tvrdili, že vo vesmíre sú dve sily, jedna dobrá a druhá zlá. To, čo je duchovné, je dobré a čisté, zatiaľ čo hmotné a telesné je zlé a nečisté.

Avšak viera kresťanov je iná. Boh pri stvorení sveta znovu a znovu opakoval, že „je to dobré, je to dobré, je to veľmi dobré“. Svet a všetko, čo je v ňom, je dobré, pretože Boh to tak stvoril.

Svet odhaľuje Božiu dobrotu

Keď Anton kázal, chválil dobrotu stvorenia vždy rôznymi spôsobmi, pričom mnoho príkladov čerpal z prírody. V jednej kázni vysvetľoval: „Strom pozostáva z piatich častí: koreňov, kmeňa, konárov, listov a ovocia… Dobrý, zdravý strom je symbolom dobrej vôle, ktorá musí tiež obsahovať päť prvkov, aby bola dobrá: korene pokory, kmeň poslušnosti, vetvy dobročinnej lásky, listy ohlasovania a sladké ovocie kontemplácie.“

V inej farebnejšej analógii prirovnáva Pannu Máriu ku slonovi: Ako sa slon bojí najmenšej myšky, tak i Mária, ktorá je obrom vo svojej čnosti a moci, bojí sa najmenšieho hriechu! Tieto príklady svedčia o tom, ako Anton vysoko hodnotil a vážil si dobro sveta – lebo skutočne nám to pomáha chápať Boha. Svet nie je v protiklade k Bohu, je zjavením Božej dobroty.

Keď nám Boh poslal svojho Syna – skutočné dieťa, ktoré svätý Anton pevne objímal -, Božia dobrota sa tu na zemi ešte lepšie prejavila. Ježiš sa nevyhýbal tomuto svetu: stal sa jeho časťou. Ďalší františkánsky teológ Ján Duns Scotus povedal, že aj keby ľudstvo nikdy nezhrešilo, Ježiš by sa predsa narodil na tento svet. Tak veľmi nás miloval, že chcel mať účasť na našom človečenstve.

Aká veľká pokora!

Anton podobne ako jeho spolubratia františkáni prežíval veľkú radosť zo všetkého, čo Boh zo svojej prirodzenosti poodhalil – niečo z toho zažil pri svojom stretnutí s dieťaťom Ježišom. Boh bol taký pokorný, že namiesto toho, aby vyžadoval poklonu, sám sa stal poslušným. Namiesto toho, aby vyžadoval úctu, stal sa malým ako bezmocné dieťa a chudobným. Anton použil túto udivujúcu pravdu, aby učil svojich poslucháčov, ako sa lepšie pripodobniť Bohu. Tých, ktorí sú naplnení pýchou, naliehavo prosil: „Prosím vás, zostúpte, lebo Ježiš zostúpil a pokoril sa.“

Raz sa modlil: „Tesár a chudobná panna. Ó, Prvý! Ó, Posledný! Ó, Vládca anjelov! Poslušný tesárovi. Boh večnej slávy, podriaďujúci sa chudobnej panne! Počul niekedy niekto niečo také?“

Niekedy používame výčitku: „Čo si myslíš, že si Boh?“ Tieto slová vnucujú názor, že sa väčšmi podobáme Bohu, keď máme moc. Práve opak je pravdou. Čím sme pokornejší služobníci, tým väčšmi sa podobáme Bohu.

Antonova pokora

Keď toto všetko je pravda, prečo dostal Anton výsadu držať dieťa Ježiša iba ku koncu svojho života? Kázal o Kristovi a o dobrách tohto sveta po celý svoj život. Prečo Ježiš čakal tak dlho?

Súvisí to s Antonovým srdcom a jeho duchovnou cestou. Keď bol Anton mladý, vstúpil do augustiniánskej rehole vo svojom rodnom meste Lisabone. Chcel sa venovať kontemplácii, ale jeho rodina ho stále navštevovala a rušila jeho pokoj. Tak Anton požiadal, aby mohol odísť do iného augustiniánskeho kláštora v Coimbre (vtedajšom hlavnom meste Portugalska). Tu našiel pokoj, no znepokojovali a rozčarovali ho mnohé konflikty, ktoré v komunite existovali.

V tom čase sa Anton stretol so skupinou františkánov, ktorí sa vybrali kázať do Maroka. Neskôr, keď boli umučení, zúčastnil sa privítania ich telesných ostatkov. Ich príklad naňho tak veľmi zapôsobil, že sa rozhodol pridať k františkánom. Chcel odísť do Maroka a zomrieť tam ako mučeník. Ale keď ta prišiel, nemohol opustiť ani prístav, pretože dostal vysokú, vysiľujúcu horúčku – pravdepodobne ťažký záchvat malárie – a celé týždne nebol pri plnom vedomí.

Vysvetlil si to ako Božie znamenie, že sa má vrátiť domov, a nastúpil na loď, ktorá sa plavila do Portugalska. Avšak loď v búrke stratila kurz a pristála na Sicílii. Tu sa stretol s františkánmi, ktorí sa vybrali na stretnutie bratov do Assisi, a pridal sa k nim. Na konci zhromaždenia sa všetci bratia rozchádzali do svojich domovov, ale Anton už nemal domov. Všimol si to jeden z františkánskych predstavených a pozval ho, aby prijal miesto v jeho provincii, pretože potreboval kňaza, ktorý by sa staral o skupinu bratov pustovníkov. Anton sa k nim s veľkou radosťou pripojil. Konečne mal čas na kontempláciu, po ktorej vždy túžil.

No oddych dlho netrval. Bratov pozvali na vysviacku a keď kazateľ neprichádzal, Antonov predstavený mu prikázal, aby kázal čokoľvek, čo má v srdci. Jeho kázeň bola taká krásna a hlboká, že spečatila Antonov osud. Zvyšok života strávil putovaním, kázaním a vyučovaním.

Srdce dieťaťa

Anton by si nevybral ani jednu z týchto činností. No jeho túžba slúžiť Božej vôli bola väčšia, než jeho túžba uskutočňovať vlastné plány. A tak namiesto toho, aby pokračoval v úsilí rozvíjať svoju zbožnosť podľa vlastných predstáv, dovolil Bohu, aby mu vybral lepší podiel. Tento úkon podriadenia sa – opakovane obnovovaný v priebehu mnohých rokov – urobil ho jednoduchým a podobnejším deťom v spoliehaní sa na Božiu prozreteľnosť. Je celkom možné, že to vysvetľuje, prečo dostal výsadu prijať Ježiša ako skromné, nevinné, milujúce dieťa. Sám Anton zodpovedal tejto predstave. Dovolil Božej láske odstrániť všetky bariéry, ktoré by mu mohli prekážať, aby bol taký detský ako dieťa Ježiš, ktoré držal v náručí.

Keď rozjímame nad Ježišovou mocou a pokorou, Boh nás vyzýva, aby sme svoje srdce očistili od všetkého, čo nám bráni odovzdať sa mu. Chce, aby sme sa stali podobnými deťom, aby sme mohli prijať Ježiša s rovnakou jednoduchosťou a úprimnou odovzdanosťou ako Anton. Potom ľudia, ktorí nás uvidia – tak ako gróf Tiso videl Antona -, spoznajú, že aj my držíme Ježiša na rukách a vo svojom srdci.

Páter Jude Winkler, OFM Conv.

Zdroj: Slovo medzi nami, č. 12/2005, 6. ročník (krátené)

Foto: www.santantonio.org

Príbuzné články:

Priska a Akvila (manželia so svätožiarou – článok z časopisu Slovo medzi nami)

Perpetua a Felicita (hrdinské duo – článok z časopisu Slovo medzi nami)

Svätý Mikuláš

Bohatstvo v službách chudoby: svätá Alžbeta Uhorská

Svätý Kamil de Lellis: spoznávanie trpiacej tváre Krista

Sv. Terézia z Lisieux: Vďačnosť za „spravodlivého a milosrdného“ Boha

Svätý Leopold Mandić, služobník milosrdenstva

Sv. Ján Mária Vianney