DomovNovinkySvätý Alfonz de Liguori a Mária, Božia matka – Michael Brehl

Svätý Alfonz de Liguori a Mária, Božia matka – Michael Brehl

Úvaha generálneho predstaveného

Hovorí sa, že hoci história povolania každej osoby je iná, jedno majú spoločné: delikátnu a rozhodujúcu intervenciu Márie. Je potrebné poznamenať, že medzi svätými nachádzame takých, ktorí puto s Máriou, Ježišovou Matkou, prežívali oveľa intenzívnejšie. Sú svätí, pre ktorých puto s Máriou je oveľa hlbšie než obyčajný vzťah syna alebo dcéry k matke. Určite k takým „mariánskym svätcom“ môžeme započítať sv. Alfonza de Liguori. Táto skutočnosť žiadnym spôsobom neumenšuje ústredné miesto osoby Ježiša Krista v jeho spiritualite, teológii a morálke. To centrum je rozhodne kristologické.

Sv. Alfonz totiž uvažoval, že keď nám už Boh dal Ježiša skrze Máriu, tak najistejší spôsob ako prísť k Ježišovi vedie skrze Máriu. V skutočnosti je sv. Alfonz tak veľmi „mariánsky“, pretože je úplne „kristologický“. Je to prvý a základný princíp, vďaka ktorému môžeme hovoriť o sv. Alfonzovi a Márii.

1. Rodinný život, kultúra a vzdelávanie Alfonza

V období Alfonzovho detstva a mladosti bolo len v Neapole 214 svätýň zasvätených Panne Márii. Spolupatrónkou mesta Neapola bola Panna Mária Karmelská, nazývaná „Hnedá Madona“ (Madonna Bruna).

Alfonzovi rodičia žili a dýchali tou mariánskou kultúrou, čo poznačilo tiež ich syna. Alfonz sa narodil v ich vidieckej rezidencii v dedinke Marianella. Pokrstili ho v Kostole Panny Márie Kráľovnej panien (Santa Maria delle Vergini) a na naliehanie matky bol zasvätený Márii, a dali mu meno „Mária“, ako druhé spomedzi jeho deviatich mien.

Alfonz bol vedený modliť sa pred rôznymi sochami a obrazmi Panny Márie, predovšetkým sa modlil ruženec. Keď v roku 1713 ukončil vzdelanie na Univerzite v Neapole, zložil „prísahu krvi“, ktorou sa zaviazal brániť privilégium Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Pre neho to nebolo len formálne gesto. O niekoľko rokov neskôr obnovil prísahu, ktorú slávnostne zložil v 16 rokoch. O dôležitosti tohto aktu napísal v knihe „Slávna si, Mária“.

Od roku 1715 sa stal členom zbožného Spolku Matky Božieho milosrdenstva, a tiež Spolku Návštevy Panny Márie. V auguste 1723, „roku svojho obrátenia“, po prehratom súdnom spore týkajúceho sa Amatrice a po zúčastnení sa novény, sa potom v oktáve Nanebovzatia PM rozhodol opustiť „svet“ a zasvätiť svoj život Bohu. Pri oltári v Kostole Panny Márie od vykupovania otrokov (Madonna della Mercede) zanechal kord, znak šľachtického stavu. Keď po mnohých rokoch stál opäť v tom istom kostole pred obrazom Panny Márie, povedal: „Ona si ma vzala z tohto sveta a urobila, že som vstúpil do duchovného stavu.“

Ako mladý seminarista bol členom zbožného Spolku Panny Márie pomocnice úbohých (Santa Maria, succurre miseris). V rokoch 1729 – 1730 býval v malej svätyni Panny Márie z hôr (Santa Maria dei Monti) nachádzajúcej sa v horách nad mestečkom Scala, kde mohol pri pohľade na sochu Panny Márie držiacej v jednej ruke Dieťatko a v druhej Bibliu čítať tajomstvo vykúpenia. Tu sa inšpiroval na podujatie svojho misijného projektu.

Samozrejme, že poznáme mnoho mimoriadnych skúseností zo stretnutí s Máriou, ktoré poznačili život sv. Alfonza, ako: zjavenia Panny Márie a jej slová v jaskyni v Scala, skúsenosti vo Foggia, Amalfi, Castel S. Giorgio, Arienzo a na mnohých ďalších miestach.

Po prijatí biskupskej vysviacky v Ríme, v roku 1726, išiel s púťou do Loreta. Pokiaľ je nám známe, bola to jediná formálna púť, na ktorej sa zúčastnil. Keď v roku 1787 v Pagani zomieral, držal v rukách obrázok Panny Márie. A keď zvony zvolávali na Anjel Pána, odovzdal svojho ducha.

Takže nieto žiadnych pochybností, čo sa týka lásky, akú Alfonz prechovával k Márii, Ježišovej Matke. Jeho život bolo poznačený jej neustálou prítomnosťou. Poznal ju ako svoju vlastnú Matku. Ak by sa však aj napriek tomu požadovali ďalšie dôkazy, ktoré by potvrdzovali toto neobyčajné puto, stačí len siahnuť po jeho knihách o Márii, jeho modlitbách, obrazoch a piesňach.

Ale je potrebné mať na pamäti, že Alfonz prežíval lásku k Márii vždy v kontexte Ježiša Krista, ako absolútneho stredu svojho života. Veril a svedčil o tom, že neexistuje mariánska teológia či spiritualita oddelená od kristológie. Ježiš je ústrednou postavou, od ktorej mariánska úcta odvodzuje svoj význam.

2. Mariánska zbožnosť v kultúre 18. storočia

Je potrebné mať na pamäti to, že Najsvätejšia Panna Mária zaberala v ľudovej zbožnosti 18. storočia v Neapole veľmi dôležité miesto. Medzi iným svedčia o tom už spomenuté 214 mariánske svätyne v tom meste, mariánske pobožnosti, zvlášť ruženec a škapuliar, a tiež umenie a hudba.

Začalo sa to však meniť. Medzi vzdelanými ľuďmi, tiež cirkevnými predstaviteľmi a teológmi, sa objavovali antimariánske postoje pod rastúcim vplyvom osvietenstva a jansenistickej teológie. Príčinou tejto zmeny boli tiež tzv. „zneužitia v mariánskej zbožnosti“ ešte pred obdobím reformácie, keď sa niektorí snažili postaviť Máriu na „Kristovo miesto.“

Jansenistická spiritualita, ktorej vplyv rástol, kritizovala mariánsku ľudovú zbožnosť z prílišnej sentimentality a mylnej viery v moc Márie, ako ochrankyne a záchrankyne. Ľudia boli pod vplyvom jansenistickej teológie a spirituality zvlášť citliví na „nesprávne a škodlivé“ titulovanie Márie ako „naša nádej“. Ďalší titul, ktorý vyvolával hnev jansenistickej alebo rigoristickej školy, je „Mária – Matka milosrdenstva“. Táto škola spirituality sa rozhodne stavala tiež proti „nebezpečnej“ doktríne o Nepoškvrnenom počatí, ktorú považovala za zneváženie Božej spravodlivosti tvárou v tvár všeobecnej skazenosti celej ľudskej prirodzenosti.

 

V takejto atmosfére Alfonz nielenže praktizoval svoju zbožnosť a životodarnú mariánsku spiritualitu, ale ju tiež veľmi odporúčal všetkým ľuďom ako spoľahlivú cestu k Ježišovi Kristovi, hojného vykúpenia a kresťanského morálneho života.

Pre Alfonza mariánska úcta nebola len osobnou či estetickou zbožnosťou, ale jasnou voľbou klasickej teológie milosrdenstva a milosti, vedúcej k zjednoteniu s Ježišom Kristom Vykupiteľom.

3. Mária v umení, literatúre a hudbe

Za čias sv. Alfonza bola Mária v neapolskej kultúre najčastejšie predstavovaná ako kráľovná, silná a neprístupná postava. Bola umiestňovaná na piedestáli. Samozrejme bola vzorom nasledovania, zvlášť pre vyššie sféry, v oblasti kultúry, krásy a čistoty, atď. Takýto obraz Márie bol odtrhnutý od každodennej skúsenosti obyčajných ľudí, zvlášť chudobných. Obrazy a sochy Márie boli zvyčajne korunované, v bohato zdobených šatách, niekedy s kráľovským žezlom. To bol obraz Panny Márie Kráľovnej – podobne ako napríklad infantka zo španielskej kráľovskej rodiny, alebo ako veľká katolícka kráľovná Izabela.

Piesne a hymny so zložitou melodickou linkou boli zvyčajne na jej počesť spievané v latinčine. Stačí si len pomyslieť na niektoré kompozície „Ave Maria“, ktoré sa dnes využívajú tiež na koncertoch. V tomto modeli sa kladie dôraz na verný obraz „dvornej lásky“, čistoty, poslušnosti, pasivity.

Sv. Alfonz rozvíja úplne odlišný prístup k Márii. Stačí si pomyslieť na obrazy Panny Márie, ktoré namaľoval: Mária je predstavená ako mladé dievča, v sedliackych šatách, s delikátnym úsmevom. Nie je to určite dvorský portrét, podobne ako ním objednaný a používaný počas misií obraz Božskej Pastierky (Divina Pastora). Jeho veľká kópia sa nachádza v kláštore v Sant’Agata, ktorú daroval sestrám redemptoristkám. Na tomto obraze vidíme Máriu so slameným klobúkom, podobne ho má aj jej Syn, náš Vykupiteľ. Obaja sú obklopení ovcami. Ona je pastierkou, plniacou poslanie a službu, a zdá sa, že sa teší z toho, že vedie ovce k svojmu Synovi, ktorý sa s nimi hrá.

Stačí si len spomenúť na piesne, ktoré napísal Alfonz v neapolskom alebo talianskom jazyku, a ktoré môžu a sú ešte spievané bežnými ľuďmi: uspávanka pre Dieťatko „Z hviezd si zostúpil“ (Tu scendi dalle stelle) je vlastne pieseň určená Ježišovi, v ktorej Mária hrá hlavnú úlohu; či pieseň „Ó, krásna moja nádej“ (O Bella Mia Speranza), ktorá vzniká tvárou v tvár jansenistickým námietkam týkajúcich sa nádeje a odovzdáva bežným ľuďom optimizmus plný nádeje.

Roľníci a chudobní, vtedy ako aj teraz, často zakúšajú, že tí, ktorí ich milujú, nemajú moc, aby im pomohli, a tí, ktorí moc majú, ich nemilujú. Alfonz predstavuje Máriu a Vykupiteľa ako tých, ktorí milujú chudobných a majú moc, aby im pomáhali. To je revolučné: Madona, ktorá je pastierkou, v blízkosti oviec, v šatách a zástere nasiaknutej pachom oviec. Je to výrazný symbol ženy plniacej si poslanie a službu zvyčajne vyhradenej iba pre mužov. Matka, ktorá spieva uspávanku svojmu Synovi chvejúcemu sa od zimy. Mladé dievča, ktoré dostáva Ducha Svätého, nechápajúc úplne, čo to všetko bude znamenať …

4. Alfonz a mariánska teológia a spiritualita

V tomto liste nie som schopný dôkladne popísať mariánsku teológiu a spiritualitu, ktorú sv. Alfonz podal v mnohých knihách, kázňach, traktátoch, a tiež vo svojich modlitbách a umení. Chcel by som stručne vyzdvihnúť isté prvky jeho mariánskej spirituality, ktoré sú podľa môjho názoru stále aktuálne. Začnem od analýzy titulov Márie, ktoré sv. Alfonz najčastejšie používa.

a) Obľúbené tituly Panny Márie

MATKA

Alfonz sa predovšetkým odvoláva na Máriu ako na „Matku“. To slovo najčastejšie používa vtedy, keď sa na ňu obracia. Alfonz bol hlboko presvedčený, že vo chvíli, keď Ježiš z kríža zveroval Máriu milovanému učeníkovi, zveroval predovšetkým učeníka Matke. Navyše pochopil, že vtedy Ježiš zanechal Márii poslanie, aby sa stala Matkou všetkým veriacim. Stane sa misionárkou a jej materinská starostlivosť sa tak stane základom celej mariánskej zbožnosti.

Tento názor sv. Alfonza nájde svoju odozvu u pápeža Františka. P. Majorano o tejto podobnosti povedal v rozhovore na začiatku tohto roka. Osobitný dôraz na poslanie zverené Márii z kríža je výrazné v „Evangelii Gaudium“ (285-286). Pápež František potvrdzuje, že „evanjelizačná činnosť Cirkvi má mariánsky štýl. Vždy keď sa pozrieme na Máriu, dokážeme znovu uveriť v revolučnú silu nežnosti a lásky.“ (EG 288)

Potom niet divu, že keď pápež František navštívil Neapol, s úctou a láskou siahol po diele „Slávna si, Mária“.

•„MATKA MILOSRDENSTVA

Po jednoduchom vzývaní Márie ako „Matky“, ktoré mu zostane vždy blízke, sa Alfonz modlí k Márii ako k „Matke milosrdenstva“. Tento titul možno nájsť v celom jeho diele, prakticky na každej strane jeho knihy „Slávna si, Mária“, a tiež v mnohých kázňach a modlitbách. Je nemožné, aby Mária ako Matka nebola „Matkou milosrdenstva“. Jej jedinou túžbou je totiž odovzdať Božie milosrdenstvo a spásu všetkým. Niektorí pri komentovaní sv. Alfonza písali, že v Márii sa stretávajú Božia spravodlivosť a Boží súcit/milosrdenstvo.

Ako Matka milosrdenstva sa Mária nestará len o naše duše, ale nám tiež poukazuje na konkrétne skutky milosrdenstva týkajúceho sa tela a starostlivosti zahŕňajúce celú osobu – telo i dušu. Alfonz patril do Misericordiella – zbožného bratstva zasväteného Márii, založeného za účelom preukazovania starostlivosti o chudobných, navštevovania chorých a sprevádzania väzňov odsúdených na smrť.

Alfonz cituje mnoho príkladov a príbehov o milosrdenstve Márie, ktoré preukazuje opusteným a chudobným. Okrem toho prvá časť jeho diela „Slávna si, Mária“ je komentárom k modlitbe „Salve Regina, Mater Misericordiae“. Milosrdenstvo Márie vyplýva z jej poslania ako našej Matky, Matky všetkých veriacich, z poslania, ktoré jej bolo zverené pod krížom. A my, ako synovia a dcéry takejto Matky, sme tiež pozvaní konať diela milosrdenstva.

Možno, že je to dielo Božej prozreteľnosti, že Svätý Otec vyhlásil mimoriadny Jubilejný rok milosrdenstva v tom istom čase, keď si my uctievame Matku ustavičnej pomoci. Je to skutočná „redemptoristická“ udalosť, a pre nás tiež „mariánska“ udalosť.

• „MÁRIA, NAŠA NÁDEJ

Zdá sa, že žiaden iný titul Márie nemohol viac vzbudzovať hnev jansenistickej a rigoristickej školy než „Mária, naša nádej“. Pesimistický pohľad na ľudskú prirodzenosť a presvedčenie, že málokto bude spasený, spôsobovalo, že hovoriť o Márii ako o našej nádeji, bolo pre jansenistov bludom. Tvrdili totiž, že len Kristus je naša jediná nádej, ale ani vtedy si nemožno byť istý, lebo tí, ktorí budú spasení sú už určení, a pre ostatných už nádej nie je.

 

Preto, keď si Alfonz na obálku svojho diela „Slávna si, Mária“ vybral obraz Márie so slovami „spes nostra“ – „naša nádej“, jednoznačne potvrdil svoje presvedčenie, že Božie vykúpenie je hojné pre všetkých, že Božie milosrdenstvo nepozná hranice. A Mária sa pre nás stáva znamením tej nádeje, ako v piesni „Ó, krásna moja nádej“ (O Bella Mia Speranza).

Nádej nie je pre sv. Alfonza trúfalosťou, ale presvedčením, že Boh dá každému človekovi milosť modlitby, a že každý, kto sa modlí, dostane milosť nevyhnutnú k spáse. Tak ako matka o svojich deťoch nikdy nepochybuje, tak Boh nikdy nezatvára pred nami dvere. A Mária je znamením a zárukou nádeje pre každého z nás.

NEPOŠKVRNENÉ POČATIE

Ako dobre viete, Alfonz svoj nový Inštitút zasvätil pod ochranu Panny Márie Nepoškvrnene počatej. Bol hlboko presvedčený o tom výnimočnom privilégiu Márie, ktoré jej bolo udelené preto, aby ju pripravilo byť nepoškvrnenou svätyňou Ducha Svätého a Božou Matkou. Zároveň pevne veril, že to privilégium jej bolo dané ako znamenie nádeje pre nás. Ona od samotného začiatku získala to, čo my máme nádejou dostať – copiosa redemptio, hojné vykúpenie. Milosť vykúpenia chránila Máriu pred pádom. Nás milosť vykúpenia môže pozdvihnúť po páde.

Nepoškvrnené počatie jednoznačne ukazuje na to, čo Boh môže urobiť s našou krehkou a zranenou ľudskou prirodzenosťou. Mária je vykúpená, podobe ako my. A tu opäť jansenisti a rigoristi podnecovali proti Nepoškvrnenému počatiu. Podľa nich je ľudská prirodzenosť beznádejne skazená a všetci sme odsúdení na záhubu. Alfonz nemohol akceptovať tento pesimistický pohľad na ľudstvo, rovnako ako aj poňatie obmedzenej milosti a obmedzeného Božieho milosrdenstva.

Vo svojej zanietenej obrane a učení o Nepoškvrnenom počatí, Alfonz bránil dve veľmi dôležité zásady katolíckej vierouky – sensus fidelium, zmysel pre vieru veriacich a vždy prítomné pôsobenie Ducha Svätého vo vedení Cirkvi vo veciach viery a uctievania. Zjavenie nie je statickým okamihom v čase, niečím, čo sa už dávno pominulo, ale Duch Svätý naďalej vedie Cirkev a Boží ľud skrze vieru a ľudovú zbožnosť, doktrínu a uctievanie.

POMOCNICA ÚBOHÝCH

Myslím si, že to nie je náhoda, že Alfonz po prijatí za seminaristu v neapolskej arcidiecéze prešiel do zbožného Spolku Panny Márie pomocnice úbohých (Santa Maria, succurre miseris). Vďaka tomuto spolku pokračoval vo veľmi praktickej a konkrétnej pomoci opusteným a chudobným v dielach milosrdenstva voči telu i duši.

Vo svojich knihách Máriu často nazýva pomocnicou nešťastných a biednych. Žeby nás cez túto Alfonzovu skúsenosť Boh prozreteľnostne pripravoval k prijatiu ikony Matky ustavičnej pomoci? Alfonz sa s tou pobožnosťou a ikonou nikdy osobne nestretol – možno, že náhodou navštívil Kostol sv. Matúša, keď prišiel do Ríma, aby prijal biskupskú vysviacku. Treba však povedať, že ikona Matky ustavičnej pomoci určite zosobňuje všetky spomenuté tajomstvá: materstva, milosrdenstva, vykúpenia, nádeje, nehy a ustavičnej pomoci.

MADONA OD VYKUPOV ANIA

Nemôžeme zabudnúť na to, že Alfonz nechal svoj kord pri nohách Madonny della Mercede – Panny Márie od vykupovania, vykúpenia, milosrdenstva. V tomto geste vidíme zámer projektu a prísľub Inštitútu, ktorý mal založiť. Od samotného začiatku Mária poznačila jeho život, jeho sny, jeho a naše poslanie.

 

KRÁĽOVNÁ APOŠTOLOV

Alfonz uctieval Máriu ako svoju kráľovnú a veril, že ona zmenila zmysel toho, čo znamená byť kráľovnou. Nakoniec, aj jeho komentár k modlitbe Salve Regina ju vzýval týmto menom. Avšak sv. Alfonz vo svojich úvahách ide ďalej, zdôrazňujúc, že skutočná kráľovská dôstojnosť sa prejavuje v službe. Mária je takou Kráľovnou, ktorá má možnosť pomáhať biednym a ktorá pozná a miluje chudobných. Oni už nie sú opustení. Ako Kráľovná apoštolov ich nachádza a sprevádza každú misiu.

b) Diela sv. Alfonza o Márii

Alfonz napísal mnoho diel, ktoré boli zamerané na Máriu alebo sa Márie týkali. Ako v úvode k „Slávna si, Mária“ píše a opakuje pri rôznych príležitostiach: „sú takí, ktorí sa chvália láskou k Panne Márii, ale potom sa málo starajú, aby ju chválili a vzbudzovali lásku k nej aj u iných.“ Toto sa rozhodne nedá povedať o Alfonzovi! Dokonca aj v dielach, ktoré nie sú priamo venované Márii, stretávame zriedkavo stranu bez modlitby, odvolania sa či príkladu, privolávajúceho jej prítomnosť. Avšak kontext, v ktorom Alfonz o nej hovorí a píše, je kontextom jeho kristocentrickej teológie, spirituality, morálky a zbožnosti. Ježiš Kristus je vždy v strede.

Tu sú dva dobré príklady tejto kristocentrickej mariológie: „Návštevy Najsvätejšej sviatosti a preblahoslavenej Panny Márie“ a „Slávna si, Mária“. Obe diela, ktoré patria medzi najobľúbenejšie knihy sv. Alfonza, sú určené Ježišovi Kristovi:

„Môj najláskavejší Vykupiteľ, Pane Ježišu Kriste! Ja, tvoj úbohý služobník, viem, že ti pôsobí radosť ten, kto sa usiluje oslavovať tvoju najsvätejšiu matku, ktorú tak veľmi miluješ a ktorej tak veľmi praješ, aby bola všetkými milovaná a ctená. Preto som si zaumienil vydať túto knihu, ktorú píšem na jej oslavu.

Neviem komu ju vhodnejšie venovať než tebe, ktorému tak veľmi záleží na sláve tejto matky. Tebe ju teda venujem a zverujem.“

Zámerom sv. Alfonza je, aby jeho modlitby a mariánske knihy u čitateľov zväčšovali dôveru v Božie vykúpenie, ktoré je hojné, prehĺbovali ich lásku a pobožnosť k Ježišovej Matke, opravovali chyby a prehnané myšlienky jansenistov a rigoristov a pomáhali kazateľom nielen hovoriť o Márii, ale tiež aj s ňou hovoriť, a tak povzbudzovať iných k väčšej láske a dôvere k Márii.

Tu sú jeho najobľúbenejšie diela o Márii:

• Modlitby k najsvätejšej Panne na každý deň týždňa
• Návštevy Najsvätejšej sviatosti a preblahoslavenej Panny Márie • Slávna si, Mária

Alfonz napísal ešte mnoho iných menších traktátov, kázní, listov a článkov v rozsiahlejších dielach. Rovnako často umiestňuje svoje myšlienky o Márii alebo modlitby k nej v iných svojich dielach, napr. Cesta lásky (Pratica di amar Gesu Cristo).

5. Alfonz a pastoračná práca s Máriou

Všetky Alfonzove modlitby, knihy, zbožnosť a pobožnosti sú zásadne misijné. Niet divu, že Máriu považuje za prvú a najväčšiu misionárku, ktorá sprevádza redemptoristov v každej misii. Myslí si, že to vlastne ona má moc priťahovať najzatvrdilejších hriešnikov k Bohu a Božiemu milosrdenstvu. Porovnáva ju k Rút, ktorá zbiera zo všetkých polí ponechané klasy pšenice, potom keď už ženci dávno odišli. Verí, že Mária nikoho neobíde – bez ohľadu na to, ako veľmi by boli hriešni, pokorní, chudobní, opustení, nevzdelaní alebo zatvrdilí.

Mária ako misionárka

Ako som už vyššie spomenul, vo svojom vnímaní Márie ako učeníka–misionára par excellence, sv. Alfonz pripravuje cestu pre zrelšiu mariológiu. Táto mariológia nájde odozvu v knihách pápeža Františka a zvlášť v exhortácii Evangelii Gaudium. Pod titulom Matky ustavičnej pomoci Mária sprevádzala redemptoristov na každom kontinente v ich poslaní ohlasovať evanjelium stále nanovo. Ona sa ukázala najúčinnejšiu misionárkou, ktorá svojou prítomnosťou ohlasuje hojné vykúpenie pre všetkých, zvlášť pre opustených a chudobných.

V duchu nášho zakladateľa je nanajvýš dôležité, aby sme v Jubilejnom roku Matky ustavičnej pomoci nielen hovorili o Márii, vysvetľujúc symboliku ikony a s ňou spojenú tradíciu. Najdôležitejšie je, aby sme rozprávali s Máriou a učili a pozývali k tomu ostatných. Ona je nielen naším vzorom, ale je tiež našou pomocou, orodovníčkou, priateľkou, a predovšetkým našou Matkou.

Naša Konštitúcia 32 krásne odovzdáva tohto ducha, ktorý – ako dúfam – bude oživovať náš Jubilejný rok:

Preblahoslavenú Pannu Máriu si vezmú za vzor a pomocnicu, pretože ona, kráčajúc ako pútnička vo viere a celým srdcom objímajúc spasiteľnú Božiu vôľu, seba samu ako Pánovu služobníčku celkom zasvätila osobe a dielu svojho Syna a potom slúžila tajomstvu vykúpenia, a dosiaľ mu slúži, ustavične pomáhajúc Božiemu ľudu v Kristovi. Ju teda budú ako Matku zahŕňať synovskou úctou a láskou.

Váš brat v Kristovi Vykupiteľovi

rastidl@gmail.com

Člen Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa