Peter Faber, jeden z obľúbených svätcov pápeža Františka

Svätí sú ľudia, ktorí prevyšujú svojich rovesníkov. Keď pápež František svätorečil v roku 2013 prvého svätca, vybral si muža, ktorý do tohto popisu príliš nezapadal: Petra Fabera (tiež známeho ako Pierre Favre), jedného zo zakladateľov jezuitského rádu.

O väčšine svätcov sa rozprávajú dramatické a podnetné príbehy. O Faberovi je toho málo. Zúčastnil sa niektorých kľúčových udalostí v 16. storočí, ale pôsobil hlavne v pozadí a zatienili ho spoločníci ako Ignác z Loyoly či František Xaverský. Bol to introvert a nemal rád „žiaru reflektorov“.

Peter Faber bol však pozoruhodný. V jeho príbehu je veľa drámy. Je to dráma vnútorného života, príbeh o osobnom obrátení a premene, ktorý môže povzbudiť tých, čo nasledujú Pána, hoci majú v sebe problémové črty a sklony.

Brilantný a rozvážny

Peter Faber sa narodil v roku 1506 v dedinke vo francúzskych Alpách. Jeho rodičia boli roľníci. Peter istý čas pracoval ako pastier. Mal však fenomenálnu pamäť, čo zaujalo človeka, ktorý mu zabezpečil vzdelanie. Peter sa prejavil ako brilantný študent. Dostal sa až na parížsku univerzitu, najlepšiu školu v Európe.

Hoci mal Faber sľubnú akademickú kariéru, niesol si so sebou aj osobné bremeno. Bol to rozvážny a hĺbavý mladý muž. Jeho duchovný život sa vyznačoval škrupulantstvom a mučivými pokušeniami. Bol nerozhodný a neistý svojou budúcnosťou. Mal sklony k depresii.

Peter mal šťastie, pokiaľ ide o spolužiakov: býval spolu s Ignácom z Loyoly a Františkom Xaverským. Ignác, bývalý vojak zo severného Španielska, sa naučil počúvať Boha v prílivoch i odlivoch svojho vnútorného života. Ignác sa pritom zamiloval do Krista. Mal vášnivú túžbu pomáhať druhým ľuďom spoznať Krista.

Rozpoznať Boží hlas

Ignác bol doslova darom z neba pre tohto utrápeného spolužiaka, ktorého sužoval strach z Božieho hnevu a odsúdenia. Pod Ignácovým vedením Faber objavil láskyplného Boha, ktorý neustále rozdáva svoje dary. Objavil Boha, ktorý pôsobí vo svete a pozýva nás, aby sme sa zúčastnili na jeho spásonosnom a uzdravujúcom diele.

Ignác vysvetľoval dynamiku duchovného života: Duch Svätý v nás pôsobí, ale pôsobí aj zlý duch – ktorého Ignác nazval „nepriateľ našej ľudskej prirodzenosti“. Učil svojho priateľa rozpoznať „hlasy“ rôznych duchov a robiť rozhodnutia, ktoré sú v zhode s tým, akého ho Boh stvoril. Pre Fabera to bola cesta k vnútornej slobode. Napísal, že Ignác mu „dal pochopiť svedomie a pokušenia i škrupule, ktoré tak dlho mal“.

A bolo tu ešte niečo viac. Ignác viedol Fabera cez ranú verziu Duchovných cvičení, štruktúrovanú skúsenosť modlitby a exercícií, ktoré majú pomôcť človeku, aby osobne spoznal Ježiša a nasledoval ho tak, že bude konať to, na čo má najlepšie schopnosti. Tieto exercície viedli Fabera k hlbokému obráteniu. Rozhodol sa celý svoj život slúžiť Bohu ako kňaz. Faber, Ignác a päť ďalších mužov zložili sľuby, že budú spoločne slúžiť Bohu. Táto skupina spoločníkov bola jadrom budúcej Spoločnosti Ježišovej.

Nech sa všade koná dobro

Peter Faber sa cítil ako nový človek. Neistý, škrupulózny a depresívny muž sa stal radostným, dôveryplným Kristovým služobníkom – a obľúbeným priateľom. Jeho názor na život bol jasný a optimistický: „Všade je dobro, ktoré treba vykonať,“ napísal. „Všade je niečo, čo treba zasadiť a zožať.“ Hoci sa jeho vnútorné problémy nikdy neodstránili, naučil sa minimalizovať ich účinky. Kľúčom pre Fabera bolo toto motto: „Vždy slúžte Kristovi Pánovi s radosťou. Ježiša nám nikdy nemôžu vziať.“

Faber riešil problémy. Pápež a jezuitskí predstavení ho povolali, aby šíril reformu Cirkvi. Cestoval po celej Európe. Pracoval  s univerzitnými študentmi. Dával duchovné cvičenia stovkám – možno tisíckam – ľudí a našiel si priateľov všade, kam šiel.

Faber urobil veľa pozoruhodných vecí, ale najviac ho mali radi za to, ako ich robil. Bol milý, otvorený, dobrý poslucháč a zmierovateľ. Svoj životný štýl opísal ako „veľa prijímať a málo žiadať“. Tento prístup menil ľudí. Jedna skupina ozbrojených banditov sa vlámala na farmu, kde Faber trávil noc. Žiadali jedlo a peniaze. Keď sa Faber zapojil do vyjednávania, ich nevraživosť sa stratila. Nakoniec ho banditi požiadali o spoveď a v pokoji odišli. Faber opísal podobnú príhodu, keď ho spolu so spoločníkmi zatkli vojaci v odľahlej alpskej oblasti. „Náš Pán bol voči nám taký láskavý, že nám dal milosť porozprávať sa s tými, čo nás strážili vo väzení. Bolo to na osoh ich dušiam. Sám kapitán…sa mi vyspovedal.“

Nikdy si nezatvárajte srdce

Táto milosť a láskavosť boli obzvlášť zrejmé, keď Faber riešil spory medzi katolíkmi a protestantmi. Tie zmietali Európou. Myslel si, že teologický argument zriedka zmení zmýšľanie druhého človeka a často mu zatvrdí srdce. Petrovo kázanie a rady preto zdôrazňovali osobné obrátenie. Trval na tom, že všetci si musíme prejavovať milosrdenstvo, aké nám prejavil Boh. Povedal katolíkom, že musia milovať protestantov. „Musíme dbať o to, aby sme k nim prechovávali veľkú lásku v pravde. Máme vyhnať z duše všetky úvahy, ktoré by zmrazili našu úctu k nim. Musíme získať ich dobrú vôľu.“

Faber nehovorí o dobrých spôsoboch navonok. Vraví, že si naozaj musíme vážiť a milovať ľudí, s ktorými vážne nesúhlasíme. Nemôžeme to predstierať. Je to možné len vtedy, ak dovolíme Božiemu milosrdenstvu a láske zmeniť naše srdce.

Primknúť sa k Ježišovi

Faber v poslednom zápise do denníka pred smrťou v roku 1546 písal o tom, že stále potrebuje milosť proti „pokušeniam rôznych obáv, chýb a nedostatkov“. Premena, akú zakúsil pri prvom stretnutís Kristom, nebola jednorazová udalosť – vedel, že bude celý život potrebovať milosť a múdrosť. Vždy si uvedomoval svoje nedostatky. Bol na seba prísny. Jeho škrupulóznosť ho nikdy úplne neopustila. Jeho pokora sa niekedy zmenila na sebaodsudzovanie.

Najviac mu pomohla schopnosť rozlišovať duchov. Naučil ho to Ignác. Pochopil jednu z Ignácových najdôležitejších myšlienok: „Je znakom zlého ducha tváriť sa ako anjel svetla.“ Inými slovami, diablove lži a klamstvá môžu vyzerať príťažlivo a prijateľne. Aj naše najhorlivejšie a najzbožnejšie pohnútky nás môžu priviesť na scestie, ak s nimi manipuluje zlý duch. Všetky tie vnútorné hlasy treba správne interpretovať.

Ak vo vás sľubná nová práca vyvoláva pocit porážky a depresie, môžete sa pýtať: „Naozaj Boh chce, aby som to robil?“ Ak pre svoje neúspechy prepadnete beznádeji, nie je to dielo Ducha Svätého. Faber napísal: „Duch Boží je pokojný a nežný, hoci nás karhá.“

Faber nachádzal útechu v tom, že ho Boh miluje. Nikdy sa príliš nespoliehal na seba, ale mal čoraz väčšiu dôveru voči Bohu. „Ak si zachovám istotu a povedomie o Božej prítomnosti v sebe, on zo mňa urobí toho, kým môžem a mal byť som byť,“ napísal. „Vždy slúž Pánovi s radosťou,“ napísal priateľovi, „lebo on je zdroj všetkého blahobytu. Celú svoju pozornosť zameraj iba na jedno: primknúť sa len k Ježišovi, ktorého ti nikdy nikto nemôže vziať.“

Hľadajte Pána

Mnohí z nás majú problémy, ako sú úzkosti, škrupulóznosť a znechutenie. Máme pokušenie podľahnúť im a povedať sebe (i Bohu): „Ja som už taký. Nezmení sa to. Musím s tým žiť.“

Faberov život ponúka nádej, že vážne osobné zranenia sa môžu uzdraviť. Naša slabosť nemusí zmiznúť, ale nemusí nám strpčovať život. Keď budeme otvorení voči milosti, dáme Bohu príležitosť, aby nás premieňal. On je vždy s nami, vždy nás miluje, vždy nám dáva milosrdenstvo a silu. Kľúčom pre Petra Fabera a pre nás všetkých je hľadať Pána s vďačnosťou a pokorou. Takto sa celoživotný zápas zmení na celoživotné víťazstvo.

Modlitba svätého Petra Fabera

Vyžeň zo mňa každé zlo,

ktoré mi prekáža, aby som ťa videl,

počul, zakúsil, vychutnával a dotýkal sa ťa;

ktoré mi prekáža,

aby som mal bázeň pred tebou a pamätal na teba;

poznal, dôveroval, miloval a vlastnil ťa;

uvedomoval si tvoju prítomnosť

a radoval sa z teba.

Toto prosím pre seba

a túžobne po tom túžim od teba. Amen.

Autor: Jim Manney

Zdroj: Slovo medzi nami 9/2015

Príbuzné články:

Perpetua a Felicita (Hrdinské duo)

Akvila a Priska (svätí manželia)

Jozef, patrón šťastnej smrti

Sv. Jozef, patrón II. vatikánskeho koncilu

Bezpečný v Jozefovom náručí

Sv. Jozef – otec, utečenec, vzor