Pobaltské štáty majú tú milosť, že sú medzi krajinami, ktoré sa v roku 2018 rozhodol navštíviť pápež František. Len pár hodín po tom, čo Svätý Otec odišiel z Kaunasu, mali sme možnosť reflektovať túto návštevu spolu s kňazom Kazlauskasom, arcidiecéznym ceremoniárom, zodpovedným za prípravu liturgie počas slávení v Kaunase a hlavnou koordinátorkou pápežovej návštevy v arcidiecéze Kaunas Vaidou Spangelevičiūtė-Kneižienė.

Zázrak počasia na počesť Svätého Otca

To, čo všetci považujú za zázrak, bolo napriek predpovediam počasie. Počas tlačovej konferencie, ktorá sa konala pár dní pred príchodom pápeža, vyzval arcibiskup Vilniusu Gintaras Grušas k modlitbe za dobré počasie. Predpoveď bola zúfalá, po neobvykle krásnych a slnečných jesenných dňoch mala prísť prudká zmena, a to práve cez noc pred pápežovou návštevou. Dni boli výrazne chladnejšie, no počas stretnutí s pápežom počasie vydržalo, dokonca sa občas cez mraky predralo slnko. Pršať začalo vždy po skončení podujatia. To si všimli všetci a všade sa o tom rozpráva ako o zázraku.

Pápež František prekvapil aj svojich ceremoniárov

Na obidvoch arcibiskupoch boli vidieť, že sú šťastní a žiaria. Pre miestneho biskupa musí byť silný moment, keď biskup z Ríma príde navštíviť jeho cirkevné spoločenstvo a práve k nemu prorocky prehovorí. Ceremoniár z Kaunsau o. Kazlauskas mal možnosť hovoriť aj s organizačným tímom z Vatikánu, ktorý pápeža sprevádzal. Pápežskí ceremoniári Talian Guido Marini aj Slovák Ján Dubina vyjadrili spokojnosť s prípravami na litovskej strane a spomenuli aj to, že ich pápež prekvapil, keď prítomných viackrát pozdravil na začiatku alebo na konci príhovoru litovsky.

Skutky apoštolov pokračujú. Každý sa chcel dotknúť Petra

Pred svojou cestou do Litvy sa bol pápež František pomodliť, ako to má vo zvyku, pri obraze Panny Márie v Bazilike Santa Maria Maggiore. V tom istom čase sa tam modlila aj mama jedného redemptoristu z Bratislavy. Akoby aj takto chcel Pán Boh začať našu misijnú cestu a otvorenie novej komunity redemptoristov na Litve.  Spolu so spolubratom Petrom Hertelom, ktorý so mnou tvorí túto komunitu v našej novej rezidencii v Kaunase, sme sa veľmi tešili, že nás počas pápežovej návštevy navštívia dvaja ďalší spolubratia z komunity z Banskej Bystrice. P. Peter Slobodník a P. Jozef Mihok s troma laickými partnermi v misii viedli neďaleko Vilniusu niekoľkodňovú obnovu pre farnosť, ktorá sa duchovne pripravovala na pápežovu návštevu. V Kaunase sa nám podarilo byť spolu na sv. omši so Svätým Otcom. Keďže sa ešte len začíname učiť krásny, ale pomerne náročný litovský jazyk, dúfali sme, že čo-to z pápežových príhovorov zachytíme z taliančiny. Niečomu sa nám porozumieť podarilo, no celé príhovory sme si vždy prečítali až po príchode domov v angličtine alebo to, čo bolo k dispozícii v slovenčine. Preto až teraz hlbšie vstrebávame obsah a silu pápežových vyjadrení. Sami na sebe pozorujeme mocný účinok pápežových slov, ktoré hovorí ako Peter: s mandátom, mocou, autoritou, charizmou a silou Ducha od Pána na budovanie Cirkvi. Pri čítaní jeho posolstiev človeku horí srdce. Som aj rád, že som nerozumel všetkému, čo pápež naživo hovoril: mal som tak možnosť vnímať iný rozmer celého stretnutia, ktorý presahuje racionálne porozumenie povedaného. Cítil som, že Skutky Apoštolov pokračujú, všetci sa chcú dotknúť Petra alebo byť zasiahnutí čo i len jeho tieňom, aby nás cez neho Boh postavil na nohy na cestu viery. No súčasne sa celá Cirkev modlí za Petra, čoho silným znakom bola modlitba, ktorú sa na návrh arcibiskupa Vilniusu modlil s vystretými rukami dav mladých pred katedrálou.

Znovu a znovu si čítam, čo František na Litve povedal. V tomto texte som citoval to, čo ma najviac zasiahlo a k čomu sa budem vracať často, keď sa budem prihovárať ľuďom tejto požehnanej krajiny, kde sa Ježiš rozhodol zjaviť svoje milosrdenstvo prostredníctvom svätej Faustíny.

Pápež Litve: vaše prijímanie rozdielnosti môžete zmeniť na most medzi Východom a Západom Európy

Prezidentka Dalia Grybauskaitė na uvítacom ceremoniáli povedala v kratučkom príhovore veľmi veľa hutných myšlienok. „Ďakujeme, že ste tu s nami, a že na mape sveta vždy vnímate v prvom rade tých najmenších. Vaša návšteva je vzácnym darom k storočnici obnovy litovského štátu. Vieme, že pre vás sú ľudia dôležitejší než jubileá. Ale toto výročie je nám veľmi drahé a spája nás neoddeliteľným putom so Svätou stolicou, ktorá vždy podporovala myšlienku slobody Litvy.”

Pápežova prítomnosť nesie v sebe prirodzene charizmu apoštola Petra, milosť povzbudenia vo viere, preto všetci s napätím čakali na to, čo povie. Vo svojom príhovore ponúkol osviežujúci pohľad na Litvu: „Vo vašej národnej hymne sa spieva: ‚Nech tvoje deti čerpajú silu z minulosti, aby s odvahou mohli pozerať na súčasnosť…‘ Vo svojej histórii Litva vždy vedela pohostiť, uvítať a ujať sa ľudí z rôznych etník a náboženstiev. Všetci si v tejto krajine našli svoje miesto pre život: Litovci, Tatári, Poliaci, Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, Arméni, Nemci…; pravoslávni, katolíci, protestanti, starokatolíci, moslimovia, židia…; títo všetci spoločne žili v pokoji až do príchodu totalitných ideológií, ktoré rozsievaním násilia a nedôvery naštrbili túto schopnosť byť otvorenými voči rozdielom a uvádzať ich do súladu… Vy, Litovčania, máte svoj originálny postoj, ktorý je hodno hlásať: prijímať rozdielnosti. Tým, že sa bude viesť dialóg s rozdielnosťami, že budeme voči nim otvorení a budeme ich chápať, tieto sa môžu zmeniť na most zjednocujúci Východ Európy s jej Západom. Práve toto je ovocím vyzretých dejín, ktoré ako národ môžete ponúknuť medzinárodnému spoločenstvu a zvlášť Európskej únii. … Čerpať silu z minulosti teda v tomto zmysle znamená venovať osobitnú pozornosť tým najmladším, ktorí nepredstavujú len budúcnosť tohto národa, ale už sú jeho prítomnosťou, ak však zostanú zjednotení s koreňmi svojho národa. Národ, v ktorom jeho mládež nachádza priestor pre rast a prácu, im pomôže cítiť sa hlavnými protagonistami pri budovaní organizmu spoločnosti a komunít. To následne všetkým umožní odvážne sa pozerať smerom k zajtrajšku. Tá Litva, o ktorej mladí snívajú, sa dá preto dosiahnuť neustálym hľadaním ciest, ako presadiť politiku, čo by motivovala mládež k aktívnej spolupráci v spoločnosti.”

Nebudujme múry a barikády, inak sami seba oberáme o Ježišovu dobrú zvesť

V rámci prvého dňa návštevy Litvy sa Svätý Otec v sobotu popoludní prišiel pomodliť do Svätyne Matky milosrdenstva desiatok ruženca rozjímajúc nad tretím radostným tajomstvom. Okrem iného povedal, že to, že na tomto milostivom obraze je Mária bez Dieťaťa, celá v zlate, znamená, že jej Syn je vtlačený v našich srdciach. Ona Ho tam vidí, ona nám pomáha vidieť Ho vtlačeného v srdciach našich bratov a sestier. „A keďže Ježišov obraz je vtlačený ako pečať v každom ľudskom srdci, každý muž a každá žena nám dávajú príležitosť stretnúť sa s Bohom. Keď sa uzatvárame do seba zo strachu pred druhými, keď budujeme múry a barikády, napokon sami seba oberáme o Ježišovu dobrú zvesť, ktorá vedie dejiny a život iných. Vybudovali sme priveľa opevnení v našej minulosti, ale dnes cítime potrebu pozerať si do tváre a uznať sa za bratov, kráčať spolu objavujúc a zakusujúc s radosťou a pokojom hodnotu bratstva (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 87).“

Boh nás k sebe priťahuje v spoločenstve. Vydajte sa proti prúdu individualizmu, odkázal pápež mládeži

Po vypočutí dvoch svedectiev mladých ľudí na stretnutí s mládežou pred katedrálou vo Vilniuse pápež hovoril o citlivosti na Božiu prítomnosť: „Váš život ale nie je nijaké divadelné predstavenie, je skutočný, konkrétny. Možno nám tento čas poslúži, aby sme nanovo pozreli na vaše životné príbehy a objavili v nich Božiu prítomnosť… Lebo Boh je vždy prítomný v našich životoch. Vždy nimi prechádza. Jeden veľký filozof hovorieval: ‚Mám strach, keď Boh prechádza – strach, že si to nevšimnem!‘ … Ako tento katedrálny kostol, i vy ste zažili situácie, ktoré vás položili, požiare, po ktorých sa mohlo zdať, že sa z nich už nepozbierate. Viackrát tento chrám pohltil oheň a zrútil sa, no napriek tomu sa vždy našli tí, čo sa ho rozhodli nanovo vybudovať, čo sa nedali premôcť ťažkosťami, tí, ktorým neochabli ruky. Je jedna pekná pieseň z Álp, kde sa hovorí: ‚Tajomstvom v umení stúpať nie je nespadnúť, ale nezostať na zemi‘. Vždy treba začať odznova, a tak stúpať nahor. Tak, ako aj táto katedrála.

Pápež hovoril veľa o potrebe spoločenstva, komunity, rodiny, priateľov, Cirkvi. Reagoval na svedectvá dvoch mladých ľudí, ktorým Boh pomohol práve cez ľudí: „Ako sa do vás vliala táto Božia milosť? Iste nie zo vzduchu, nie zázrakom, neexistuje totiž čarovný prútik na život. Stalo sa to skrze ľudí, ktorí skrížili cesty vášho života; skrze dobrých ľudí, čo vás podporovali svojou skúsenosťou viery. Vždy sú v živote ľudia, ktorí nám podajú ruku, aby nám pomohli povstať. Monika, tvoja starká a tvoja mama, farnosť františkánov, boli pre teba ako sútok týchto dvoch riek: tak ako sa rieka Vilnia pripája k rieke Neris, tak si bola aj ty pridružená a nechala si sa niesť prúdom milosti… Pán nás zachraňuje, robiac nás súčasťou istého ľudu, národa. Nikto nemôže povedať: ‚Spasím sa sám‘. Všetci sme vzájomne poprepájaní, všetci sme ‚zosieťovaní‘. Boh túžil vstúpiť do tejto dynamiky vzťahov a priťahuje nás k sebe v spoločenstve, čím dáva nášmu životu plný zmysel čo do identity a príslušnosti. Nedovoľte, aby vás svet presvedčil o tom, že je lepšie kráčať sami. Osamote nikdy nedôjdeme do cieľa. Áno, môžeš dôjsť k získaniu úspechu v živote, avšak bez lásky, bez spoločníkov, bez príslušnosti k ľudu, bez tej krásnej skúsenosti spoločne riskovať. Nemôžeme kráčať osamote. Nepodľahnite pokušeniu zameriavať sa iba sami na seba, hľadieť si na pupok, pokušeniu stať sa egoistami či ľuďmi povrchnými vo vzťahu k bolesti, ťažkostiam či pominuteľnému úspechu. Znovu povedzme jasne, že ‚to, čo sa deje inému, akoby sa dialo mne samému‘. Vydajme sa proti prúdu individualizmu, ktorý prináša iba izoláciu, ktorý nás robí egocentrickými, ktorý nás robí márnivými, ustarostenými iba o svoj imidž a vlastné blaho. Ustarostení o imidž, o to, ako pôsobíme. Život pred zrkadlom je nepekný. Naopak, krásny je život s druhými, v rodine, s priateľmi, v zápase môjho ľudu… Takto je život krásny! … Je napínavým dobrodružstvom, ktoré dá nášmu životu zmysel, skrze ktoré sa budeme cítiť ako súčasť spoločenstva, ktoré nás bude podporovať, spoločenstva, ktoré nás sprevádza a ktoré nás zaväzuje k službe iným. Drahá mládež, oplatí sa nasledovať Krista, stojí to za to! Nebojme sa zúčastniť revolúcie, ku ktorej nás pozýva: revolúcie nežnosti. Je nepekné žiť v bedákaní. Je nepekné žiť lížuc si rany!“

„Modlitba a chválospevy sú zbrane proti uzatváraniu sa do imanencie (čisto pozemského rozmeru) tohto sveta: túžbou po Bohu ste vyšli zo seba samých a mohli ste tak očami Boha kontemplovať to, čo sa odohrávalo vo vašom srdci (porov. Gaudete et exsultate, 147); keď sa venujete hudbe, otvárate sa pozornému načúvaniu a duchovnu; týmto spôsobom dovoľujete, aby to malo  dopad na vašu schopnosť vnímať. A to je vždy dobrá príležitosť k formovaniu schopnosti rozlišovať. Vo vzťahu k našim problémom nezabúdajme: ‚Ježiš a ja, absolútna väčšina!‘ Nezabudnite na toto, hovorieval to jeden svätec, sv. Alberto Hurtado. Stretnutie s Ježišom, s jeho Slovom, s Eucharistiou, nám pripomína, že na sile súpera nezáleží; nezáleží, či bude prvým „Žalgiris Kaunas“ alebo „Vilnius Rytas“ [basketbalové kluby; pozn. prekl.] … Ozaj, kto z nich je prvý? [aplauz, smiech] Nezáleží, kto je prvý, nezáleží na výsledku, ale na tom, že je s nami Pán.“

„Ak by bol život iba divadelnou hrou či videohrou, bol by vtesnaný do presne vymedzeného času, so začiatkom a koncom, keď sa spustí opona alebo keď niekto vyhrá zápas. Ale život sa meria iným časom, nie časom divadla či videohry; život sa odohráva v čase vo vzťahu k Božiemu srdcu; niekedy ide smerom vpred, inokedy zas naspäť, cesty sa skúšajú, preverujú, menia… Nerozhodnosť akoby sa rodila zo strachu, že sa spustí opona alebo že nás čas na stopkách nechá mimo hry bez možnosti postúpiť o úroveň vyššie v hre. Ale život je naopak cestou putovania, život je na ceste, nie je stojatý; život je vždy kráčaním, kde sa hľadá ten pravý smer bez strachu vrátiť sa naspäť, ak sme pochybili. Tá najnebezpečnejšia vec je pliesť si putovanie s labyrintom: s krúžením v živote naprázdno, okolo seba samých, bez toho, aby sme odbočili na cestu, ktorá nás povedie vpred. Prosím vás, nebuďte mládežou labyrintu, z ktorého je ťažké sa vrátiť späť, ale mládežou na ceste putovania vpred. Žiaden labyrint – treba kráčať!“

„Choďte a hľadajte starých ľudí a dovoľte, aby vám rozprávali o koreňoch vášho ľudu, o radostiach, utrpeniach, o hodnotách. Takto, čerpajúc z koreňov, ponesiete váš ľud vpred, príbeh vášho ľudu, aby priniesol čo najväčšie ovocie. Drahí mladí ľudia, ak chcete veľký, slobodný ľud, uchopte od koreňov pamäť a neste ju vpred.“

Buďme Cirkvou, ktorá nemá strach vyjsť von

Počas omše v kaunaskom parku Santaka v nedeľu ráno pápež použil príklad riek pretekajúcich cez Vilnius a Kaunas: „Tak ako v meste Vilnius rieka Vilnia odovzdáva svoje vody Nerisu a stráca svoje meno v jeho prospech, tu [v Kaunase] samotný Neris stráca meno a svoje vody prepúšťa Nemunasu. O toto presne ide: byť Cirkvou, ktorá ‚vychádza von‘ a nemať strach vyjsť a obetovať sa ani keď sa zdá, že sa rozplývame; [nemať strach] stratiť sa v záujme tých najmenších, zabudnutých, tých, čo žijú na existenciálnych perifériách. Ale uvedomujúc si, že toto „vyjdenie von“ si v istých prípadoch vyžiada aj zastaviť krok, odložiť bokom úzkosti a súrenie, aby sme vedeli pozrieť do očí, počúvať a sprevádzať tých, čo zostali na okraji cesty.“

„Kresťanský život vždy prechádza aj chvíľami kríža, a neraz sa zdajú bez konca. …. Celá Litva to môže dosvedčiť, veď jej behá mráz po chrbte; stačí, keď sa spomenie Sibír alebo ghetá vo Vilniuse a Kaunase. Ale učeníci nechceli, aby im Ježiš rozprával o bolesti a kríži, nechceli nič vedieť o skúškach a súženiach. Ježiš vedel, nad čím premýšľajú a ponúka im protilátku na tieto mocenské zápasy a odmietanie obety. Ako učiteľ, zavolá si ich a urobí gesto: postaví doprostred dieťa – malého chlapca, ktorý si zvyčajne zarábal drobné službičkami, čo nik nechcel robiť. [Postavil ho] „doprostred“ – to znamená do rovnakej vzdialenosti, aby sa nik nemohol tváriť, že nevidí, aby nik nemohol tvrdiť, že ‚je to zodpovednosť druhých‘, pretože ‚ja som to nevidel‘ alebo ‚som príliš ďaleko‘. Bez toho, aby sme robili zo seba hrdinov, bez túžby získať potlesk či byť prvými. Koho postaví do stredu dnes, tu, v dnešné nedeľné ráno? Etnické menšiny nášho mesta? Nezamestnaných, čo sú prinútení emigrovať? Azda sú to opustení starci alebo mladí, ktorí nenachádzajú zmysel života, pretože stratili svoje korene? Ale učeníci nechceli, aby im Ježiš rozprával o bolesti a kríži, nechcú nič vedieť o skúškach a súženiach. A sv. Marek pripomína, že sa zaujímali o iné veci a pri návrate domov sa medzi sebou dohadovali, kto z nich je najväčší. Bratia a sestry, túžba po moci a sláve je najbežnejším spôsobom správania sa tých, ktorým sa nedarí uzdraviť spomienky svojich dejín a možno práve preto sa odmietajú aj angažovať za prítomnosť. A preto sa diskutuje, kto zažiaril najviac, kto bol v minulosti najčistejší a kto má viac privilégií oproti iným. A tak negujeme naše slávne dejiny, plné obety, nádeje, dennodenného boja, života služby, vytrvalosti v namáhavej práci‘ (Ap. exhort. Evangelii gaudium, 96). Je to neplodný a zbytočný postoj, ktorý sa odmieta zapojiť do budovania prítomnosti, strácajúc kontakt s ťažkou realitou, ktorú znáša náš veriaci ľud. Nemôžeme byť akýmisi duchovnými ‚expertmi‘, ktorí súdia iba zvonka a celý čas len rozprávajú o tom, ‚čo by sa malo robiť‘.“

Prosme Pána o udelenie daru rozlišovania, aby sme včas dokázali odhaliť každý nový zárodok zhubného postoja

Keďže omša sa skončila v čase pred obedom, modlitbu Anjel Pána, ktorú sa Svätý Otec tradične modlí z balkóna na Námestí Sv. Petra v Ríme, tentokrát predniesol v parku Santaka. Práve na tento deň pripadlo 75. výročie zničenia veľkého geta vo Vilniuse. Udalosť z roku 1943 si v Live pripomínajú ako pamätný Deň genocídy litovských Židov. Na území Litvy žilo pred nacistickou okupáciou okolo 95 tisíc Židov, ktorí mali 110 synagóg. Dnes má židovská komunita okolo 4000 členov a dve synagógy.

Pápež okrem iného povedal: „Pred 75 rokmi bol tento národ svedkom definitívneho zničenia geta vo Vilniuse; tým vyvrcholilo vyhladzovanie tisícov Židov, ktoré sa začalo už o dva roky skôr. Ako čítame v Knihe Múdrosti, židovský ľud si prešiel potupami a utrpením. Dnes si tie časy pripomíname a prosíme Pána o udelenie daru rozlišovania, aby sme včas dokázali odhaliť každý nový zárodok takéhoto zhubného postoja, takej atmosféry, ktorá deformuje srdcia tých generácií, ktoré ho samy nezažili a preto by sa mohli rozbehnúť za takýmito hlasmi sirén.“

Kňazi, rehoľníci a seminaristi: dovoľme človeku zažiť objatie odpúšťajúceho Otca

Kým pápež predniesol pripravený príhovor, chvíľu sa bez slov pozeral na prítomných kňazov, zasvätených a seminaristov. Potom povedal: „Ešte predtým, než poviem čokoľvek iné, chcem povedať, čo teraz silne cítim. Hľadiac na vás vidím za vami mnoho mučeníkov, anonymných mučeníkov, o ktorých ani neviem, kde majú hroby. Nezabudnite! Uchovávajte pamäť! Ste synovia a dcéry mučeníkov. Toto je vaša sila. … Duch sekularizácie, znudenosti tým, čo sa týka komunity, je pokušením druhej generácie. Naši otcovia bojovali, trpeli, boli uväznení, a my možno nemáme silu ísť vpred. Pouvažujte nad tým! V Liste Hebrejom je povzbudenie: ‚Nezabudnite na prvé dni. Nezabudnite na svojich starších‘ (10, 32-39). Túto výzvu chcem predniesť ako prvú. Po tom, čo sv. Pavol ohlásil Boží sen pre nás a pre celé stvorenie, povie: ‚Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.´ (Rim 8, 28). Doslovný preklad by bol ‚posilňuje všetko‘.

„Sú to práve utrpenia, ktoré stanovujú základné črty kresťanskej nádeje, pretože ak ide iba o čisto ľudskú nádej, potom ľahko môžeme byť frustrovaní a zdrvení neúspechom. Ale to sa nestane s kresťanskou nádejou. Ona vyjde z takýchto situácii jasnejšia a vyskúšaná súženiami… Dnes sme v čítaní počuli o vytrvalosti. … Keď hľadíme na Krista, našu nádej, máme ako spoločenstvo účasť na celom jeho osude. Pavol opisoval nádej nielen v zmysle oslobodenia od negatívnych vecí, od vnútorných a vonkajších, dejinných a eschatologických útrap. Hovoril o nej naopak, ako o niečom nadmieru pozitívnom, ako o našej účasti na Pánovom oslávení (2 Sol 5, 9.10). Každý z nás by sa mal snažiť nahliadnuť do tajomstva a jedinečného plánu Boha pre nás. Nikto nás nepozná tak hlboko ako Boh. Volá nás k niečomu zdanlivo nemožnému. Stavil na nás, že budeme odrazom obrazu jeho Syna. Tak veľa od nás očakáva. A my zasa dôverujeme jemu.“

Mladším kňazom a rehoľníkom, ktorí prechádzajú skúškou, pápež poradil: „Vy, mladší, keď ste v situáciách malých frustrácií, ktoré vás znechucujú a máte tendenciu uzatvárať sa do seba a utiekať sa k takému konaniu a únikom, ktoré nie sú v zhode s vašim zasvätením, hľadajte vtedy vaše korene a pozerajte sa na cestu, ktorou prešli vaši starší. Ak sa vás zmocňuje smútok, urýchlene vyhľadajte starších, múdreho kňaza, alebo rehoľnú sestru, nie nevyhnutne s nejakým akademickým titulom. Vyhľadajte ich preto, lebo boli schopní vytrvalo kráčať v láske. Ak so smútkom nebudete nič robiť, stanú sa z vás smutní starí mládenci a smutné staré dievky. Tam sa končí plodnosť. Dávajte si pozor, tento smútok zasieva diabol. Ak z nás nebude vyžarovať radosť, kto uverí, že Ježiš Kristus je naša nádej?“

„Udržiavajte si trojnásobnú blízkosť. Buďte blízko pri Pánovi v bohostánku, blízko pri jeho milosrdenstve a blízko pri ľuďoch. Pozrite, Pán sa neodťahuje od ľudí. Pozrite ako je blízko bohostánok. Svätý Pavol predtým ako nás pozve k nádeji, hovorí trikrát o vzdychoch Ducha (Rim 3, 22-23. 26). Vzdychá stvorenie, muži a ženy a Duch. Je to vzdychanie kvôli podrobeniu márnosti a túžbe po naplnení. Položme si dnes otázku: Vzdychá moje srdce, prahne ešte po živom Bohu, alebo už takúto túžbu nemá? Túžime po Božom tajomstve, po pravde a kráse ako laň po vode? Táto spoločnosť prosperity nás chce ukolísať, obklopiť službami a materiálnymi vecami, aby sme ostali preplnení vecami a predsa ničím nenaplnení. Nedovoľme, aby nás opustil ten nepokoj srdca, ako o ňom hovoril Augustín. Aj kontemplovanie sveta okolo nás v nás spôsobuje stonanie, akýsi protest, vždy keď vidíme ľudí, ktorí sú osamelí, stratili zmysel života a stratili sa. Takéto stonanie nás zmobilizuje, aby sme stvárňovali udalosti v našom národe, v našich mestách nie tak, že sa staneme nátlakovou skupinou, ale že budeme slúžiť. Mali by sme cítiť pohnutie, keď vidíme plač ľudu, ako Mojžiš pred horiacim krom. Počúvanie Božieho hlasu v modlitbe spôsobuje, že vidíme, počujeme a cítime bolesť druhých, aby sme ich mohli oslobodiť. To volanie, ktoré nás vedie k Bohu, modlitbe a robí nás citlivými na volanie našich bratov a sestier. Oni do nás ‚vkladajú nádej‘ a kladú na nás požiadavku pozorne rozlišovať a potom sa nebáť odvážne a kreatívne organizovať apoštolskú misiu. Niekedy sa kňazi pýtajú, ale ľudia neprichádzajú… Choď, hľadaj ich! Mladí neprichádzajú… Vymysli niečo nové. Napríklad nejaký priestor, kde ich budeš sprevádzať. Blízkosť znamená aj milosrdenstvo. Na tejto zemi, kde sa Ježiš zjavil ako milosrdný, nemôže byť kňaz nemilosrdným. Pouvažujte! Ako by sa Ježiš správal k človeku, ktorý príde na spoveď? Život už poriadne zdeptal tohto chudáka človeka. Dovoľme mu zažiť objatie odpúšťajúceho Otca. Aj keď niekedy nemôžeme udeliť rozhrešenie, povzbuďme ho, aby pokračoval na ceste. Nikdy nikoho nevyžeňme zo spovednice: ‚Pozrite momentálne nedokážete… a ja nemôžem… ale Boh vás aj tak má rád. Príďte znovu, porozprávame sa.“

„Starších chcem povzbudiť, aby sa delili o svoje skúsenosti, nielen spomínali na minulosť s akousi nostalgiou, akoby to minulé bolo nevyhnutne lepšie. Komunita učeníkov vie čerpať zo zdrojov vytrvalosti, ak dokáže integrovať veci staré aj nové, ak je komunita ako mudrc z Písma (Mt 13, 25), ak si je vedomá, že skúsenosti z dejín sú koreňmi, ktoré umožňujú stromu rásť a rozvíjať sa.“

„Na tejto loďke Cirkvi sme všetci a chceme stále kráčať smerom k Bohu, byť pevní v rôznych ťažkostiach a mať Krista ako cieľ našej nádeje. A táto loďka si uvedomuje, že v centre jej poslania je ohlasovanie tejto nádejnej slávy, ktorou je prítomnosť Boha uprostred jeho ľudu, v zmŕtvychvstalom Kristovi, a ktorá sa jedného dňa zjaví na Božích deťoch. Po tomto dni dychtivo túži celé stvorenie. To je výzva, ktorá nás podnecuje: povolanie evanjelizovať. Je to dôvod našej nádeje a radosti.”

„A vy, milé sestry, prosím, buďte matkami! Veď ste ikonami Cirkvi a Panny Márie. Nezabudnite na to. Aby každá osoba, ktorá vás vidí, videla Matku Cirkev a Matku Máriu. Matka Cirkev neohovára, ale miluje, slúži a pomáha druhým rásť.“

„Kňazov aj sestry pozývam, aby boli otcami a matkami milosrdenstva. Ak to budete robiť, budete mať krásny úsmev a žiariace oči, pretože budete mať dušu plnú nehy, miernosti, milosrdenstva, lásky, otcovstva a materstva.

A prosím, modlite sa za mňa, úbohého biskupa. Ďakujem vám!“

Nech je Litva majákom nádeje

Sobotňajší program Svätý Otec zakončil po návrate do Vilniusu v Múzeu okupácií a boja za slobodu. Pomodlil sa na mieste, kde boli mnohí Litovci väznení a mučení. „Tento litovský národ prežil Veľký Piatok, keď musel čeliť bezuzdnej ctižiadosti, ktorá zatvrdzuje a zaslepuje srdce. Na tomto pamätnom mieste ťa, Pane, vzývame, aby nás tvoj výkrik držal v bdelosti. Aby nás tvoj výkrik, Pane, oslobodil od duchovnej choroby, ktorou sme ako národ pokúšaní: zabudnúť na našich otcov, na to, čo prežili a ako trpeli. Nech v tvojom výkriku a v živote našich otcov, ktorí toľko trpeli, dokážeme nachádzať odvahu angažovať sa s rozhodnosťou v prítomnosti i budúcnosti. Pane, nech je Litva majákom nádeje. Nech je zemou činorodej pamäte, ktorá obnovuje úsilie proti každej nespravodlivosti.“

Rastislav Dluhý, C.Ss.R.

Príbuzné články:

Návšteva pápeža Františka na Litve

Pápež mladým: Buďte súčasťou Ježišovej revolúcie nežnosti

Redemptoristi opäť na Litve

Evanjelizácia v Kaunase

P. Rastislav vypomáhal 3 týždne na Litve (2017 – VIDEO)

Misijný výjazd na Litvu očami účastníčky Aničky Limánekovej z Rieky života

Rieka Života na mestských misiách v litovskom Kaunase (2013)

P. Michal a Rieka Života viedli obnovy na Litve (marec 2016)

Na európskej konferencii lídrov v Litve nechýbali ani Slováci (máj 2016)