P. Martin Macko napísal pred časom o svojej rodnej obci Veľká Kubrá knihu, v ktorej opisoval jej sakrálne objekty. Teraz vydavateľstvo redemptoristi vydalo o Veľkej Kubrej jeho druhú knihu. Tentoraz sa v nej venoval téme vzťahu vidieckeho židovstva v Hornom Uhorsku a katolíckej majority.

Knihu si môžete objednať na adrese vydavateľstva redemptoristi – Slovo medzi nami (slovo@smn.sk). Cena je 9 € plus poštovné a balné.

Ponúkame úvod knihy.

Téme židovského obyvateľstva som sa čiastočne venoval už vo svojej dizertačnej práci, ktorá mapovala vplyv rehole redemptoristov, ktorej som členom, na katolícku obnovu (Katholische Erneuerung) v južných a východných korunných krajinách habsburskej monarchie v rokoch 1848 – 1918. Začiatok činnosti redemptoristov v hornouhorských diecézach v 70. a 80. rokoch 19. storočia bol totiž priamo spojený s podporou abstinenčného hnutia a takzvaných spolkov striezlivosti. Toto hnutie malo silný ohlas tak medzi katolíckym, ako aj evanjelickým slovenským duchovenstvom, keďže väčšinu hostincov v dedinských regiónoch prevádzkovali Židia, ktorých spoločenský a ekonomický význam po občianskom zrovnoprávnení v roku 1867 ešte viac vzrástol, a fakt, že nemali vlastné národnostné požiadavky, ale podriadili sa štátom riadenej maďarizácii, mal za následok, že hnutie malo aj nezanedbateľný protižidovský podtón. Tejto problematike som sa podrobnejšie venoval v štúdii „Prvé pastoračné angažmán redemptoristov medzi slovenským obyvateľstvom v roku 1874 a kauza podpory spolku striezlivosti“ v recenzovanom časopise Kultúrne dejiny a čiastočne aj v článku „Činnosť redemptoristov na Spiši v rokoch 1884 – 1921“, uverejnenom v ročenke Spišského dejepisného spolku.

Už pri písaní svojej prvej knihy o Veľkej Kubre som myslel na to, že by bolo potrebné doplniť dejiny tejto obce aj o rozmer židovstva, ktoré tu bolo prítomné celých sto rokov. V rámci Veľkej Kubrej sa okruh výskumu zužuje v podstate na niekoľko rodín, ktoré sem prichádzali a opäť sa sťahovali preč, avšak predstavovali zväčša veľmi agilnú a podnikavú časť obyvateľstva. Je zvláštne, že v pomerne rozsiahlej literatúre, ktorá bola doteraz k obci vydaná, sa napriek tomu spomínajú len okrajovo. Viac sa možno dočítať o Rómoch, ktorí žili v Kubrej do roku 1974, než o židovských obyvateľoch.

Kniha, ktorú tu predkladám, je – podobne ako prvá moja kniha – malou sondou do všedného života (Alltaggeschichte) obyvateľov obce. Kým prvá sa venovala katolíckej majorite, táto druhá sa zameriava hlavne na židovskú minoritu a vzájomné spolužitie týchto dvoch skupín. I keď tomu nemusí napovedať rozsah jednotlivých kapitol, archívny výskum bol zameraný predovšetkým na obdobie Rakúsko-uhorskej monarchie do roku 1918, keď bol počet židovských obyvateľov v Kubrej najvyšší, resp. na obdobie predmníchovskej Československej republiky. Z týchto dôvodov tvoria obe knihy v istom zmysle kompaktný celok a treba ich čítať vo vzájomnej súvislosti. Samozrejme, nevyhýbam sa ani tragickým udalostiam z obdobia Slovenskej republiky 1939 – 1945, avšak nechcel som štúdiu zúžiť len na obdobie holokaustu. Po prvé nie som odborník na toto obdobie, po druhé by to podľa mňa nič nové neprinieslo, keby som len znova zoradil vedľa seba známe fakty.

Kniha nechce ani tak mapovať všeobecné udalosti, ako skôr opísať príbehy konkrétnych ľudí, ktorí mali svoje meno. Mojím cieľom bolo zachytiť dobové reálie – nakoľko som bol schopný – a vytvoriť podklad pre hlbšiu reflexiu. Mnohí síce tvrdia, že ich minulosť nezaujíma, že je im jedno, čo a kedy sa stalo alebo nestalo, dôležitý je pre nich len prítomný okamih. Avšak práve títo ľudia často konajú podmienene na základe určitých stereotypov a predsudkov. Konanie bez schopnosti reflexie a bez vnímania celku zasadzuje v konečnom dôsledku ťažké rany našim vzťahom.

Je zvláštne, že i napriek skutočnosti, že sa „židovskú otázku“ v Trenčíne a okolitých obciach podarilo „vyriešiť“ absolútne a v predstave mnohých boli za to i tak zodpovední len Nemci, predsa i v súčasnosti vyvoláva táto téma silné emócie. Pri zbieraní svedectiev sa istý muž vyjadril o poslednej židovskej rodine v Opatovej takto:

Vlastnili krčmu a surovým zdieraním a pohŕdaním domácim obyvateľstvom zarobili cez pálené veľké majetky. Také to bolo „spolužitie“. Napísať pravdu, ako to bolo s ich spolužitím so Slovákmi, je aj dnes obrovská odvaha!

O to presne má však ísť v tejto knihe: hľadať pravdu. Uvedomujem si, že ako každý človek aj ja som ovplyvnený množstvom faktorov, a teda nedokážem byť v plnej miere objektívny. Zaiste inak sa na tú istú skutočnosť pozerá súčasník, inak vzdialený pozorovateľ. Tomu prvému často chýba potrebný odstup, tomu druhému zasa osobná skúsenosť. Pokúsil som sa preto pravdu nie vytvoriť, ale sa k nej priblížiť. Nemám záujem vyvršovať sa prvoplánovo a ideologicky na jednej či druhej strane. Pokiaľ to bolo možné, vedome som sa snažil vyhnúť sa súdom a moralizovaniu: každý nech si vytvorí svoj vlastný názor. Knihu som napísal ako človek, ktorý je vďačný za dar viery a služby v Katolíckej cirkvi, ale ktorý má rovnako aj úctu voči židovstvu. Sme jednou z mála krajín, kde v takmer každej i maličkej dedinke žili spolu dlhšiu či kratšiu dobu bok po boku kresťania i židia. Napriek tomu, že obe komunity žili vo svojom špecifickom náboženskom a sociálnom priestore – pri troche zjednodušenia môžeme povedať, že jedni sa stretávali v kostole a krčme, druhí v synagóge a kaviarňach –, museli sa stretať aj navzájom, obchodovali, viedli medzi sebou spory, ale si aj pomáhali. Či to niekto chce uznať alebo nie, navzájom sa tieto dva svety ovplyvňovali. Dejiny židovstva na Slovensku sú neoddeliteľnou súčasťou i našich vlastných dejín, dejín našich rodín.