Dnes, 31. augusta, uplynulo 5 rokov od blahorečenia Mons. Vladimíra Ghiku (1873 – 1954), rumunského kňaza a mučeníka. Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, kardinál Angelo Amato, vtedy o ňom povedal: „Dôstojnosť, odpustenie svojim nepriateľom, duchovná podpora spoluväzňov a intenzívny život v modlitbe z neho robia najvyšší príklad evanjeliového svedectva.“ Ponúkame vám prečítať si úryvok o blahoslavenom Vladimírovi Ghikovi z knihy Svätci v milosrdenstve, ktorá vyšla v našom vydavateľstve Slovo medzi nami.

Blahoslaveným, ktorý si zaslúži byť spomenutý pre svoje milosrdenstvo (ako aj pre hĺbku svojich myšlienok) je Vladimír Ghika. Hoci toto rumunské knieža, ktoré konvertovalo na katolicizmus, nie je veľmi známe, hovorí nám veľmi veľa o milosrdenstve. Bol tiež mučeník, čo v roku 2013 prehlásil aj pápež František.

Na začiatku pohnutého 20. storočia bol v Rumunsku vysvätený za kňaza. Tu, podľa vzoru svätého Vincenta de Paul, založil prvú katolícku organizáciu venujúcu sa skutkom dobročinnej lásky. Predtým tu žiaden takýto inštitút neexistoval. Vrhol sa do práce a celú svoju energiu a majetky vynakladal na chudobných a chorých.

Časom vypracoval niečo, čo nazval „liturgiou nášho blížneho“. Tá sa stala ustavičným predmetom jeho myšlienok a v rámci formácie ju odovzdával aj svojim nasledovníkom. Vo francúzštine napísal knihu s veľavravným titulom La liturgie du Prochain (v preklade Liturgia nášho blížneho) [V. Ghika, Entretiens Spirituels. La Liturgie du prochain. Paris: Beuachesne, 1997]. Zmyslom tohto názvu bolo, že počas návštevy chorého musíme sláviť „s Ježišom stretnutie s Ježišom“.

Napísal:

Je to dvojitá a tajomná liturgia: chudobný človek vidí, ako k nemu prichádza Kristus pod maskou toho, ktorý mu pomáha; a dobrodinec pred sebou vidí trpiaceho Krista, ktorý sa zjavuje v chudobnom človekovi, ktorý sa na neho spolieha. Ale práve z tohto dôvodu ide o jednu liturgiu. Ak sa totiž toto gesto vykoná tak, ako sa má, potom je na oboch stranách len jeden Kristus: Kristus Spasiteľ prichádza k trpiacemu Kristovi a obaja sa zjednocujú v slávnom a požehnanom vzkriesenom Kristovi.

Tak eucharistická liturgia – slávená na oltári – pokračuje aj pri návšteve chorých. Nejde o nič iné než o „rozšírenie omše na celý deň a na celý svet – akoby v podobe sústredných vĺn, ktoré sa začínajú šíriť od ranného eucharistického prijímania.“

Preto vždy, keď ho zavolali niekomu poslúžiť, modlil sa týmito slovami:

Pane, idem k jednému z tých, ktorých si nazval „ďalšie ja“. Nech obeta, ktorú idem priniesť, a moje srdce, ktorým ti ju dám, môj brat alebo sestra dobre prijme. Nech čas, ktorý s nimi strávim, prinesie ovocie večného života – pre nich aj pre mňa. Pane, požehnaj ma rukou chudobného. Pane, aj mňa jedného dňa prijmi do svätej spoločnosti tvojich chudobných.

Jeho obľúbeným príslovím bolo: „Nič nepribližuje Boha tak, ako blížny.“ Tieto slová určite voviedol do praxe v posledných mesiacoch svojho života, keď ho ako osemdesiatročného uvrhli do hrozného komunistického väzenia. Napriek strašným podmienkam s láskou a pozornosťou povzbudzoval iných väzňov tým, že im rozprával príbehy – priam tak, akoby bol ich starým otcom. Keď komentoval úryvok z evanjelia, v ktorom sa Ježiš zjavil učeníkom na ceste do Emáuz (pozri Lk 24, 13 – 25), povedal im: „Na konci dňa možno Ježišových učeníkov spoznať podľa toho, že, podobne ako ich učiteľ, dokázali ,lámať chlieb‘ tým, že za svojich bratov obetovali živý chlieb svojich vlastných tiel.“

Príbuzné články:

Svätý Ján Bosco

Sv. Ján Mária Vianney – svätý farár z Arsu

Milosrdenstvo alebo revolúcia: Svätý Albert Chmielowski