Nedávno uplynulo 35 rokov od smrti ukrajinského redemptoristu O. Romana Bachtalovského (1897-1985), misionára, pedagóga, duchovného vodcu, spisovateľa a väzňa sovietskych lágrov. Jeho životný príbeh je súčasťou dramatických dejín ukrajinských redemptoristov a gréckokatolíckej cirkvi v 20. storočí. Pre vernosť svojmu povolaniu bol dvakrát odsúdený. Bol mimoriadne plodným autorom duchovnej literatúry, hoci dosiaľ väčšina z jeho diel nie je verejnosti známa. Zomrel s povesťou svätosti, preto Cirkev v roku 2006 začala proces jeho blahorečenia.

Roman Bachtalovskyj sa narodil v roku 1897 v rodine gréckokatolíckej kňaza vo východnej Haliči. Okrem Romana sa stali kňazmi aj dvaja jeho bratia a jeden z nich, Štefan, bol dokonca redemptoristom, ktorý pôsobil prevažne v Kanade medzi ukrajinskou diasporou. Po skončení gymnaziálneho štúdia v roku 1917 nastúpil Roman do kňazského seminára.

O dva roky sa stal jedným z prvých Ukrajincov, ktorých pritiahla alfonziánska spiritualita a rozhodol sa vstúpiť k redemptoristom. Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa prišla východnej Haliče prostredníctvom belgických redemptoristov v roku 1913 na pozvanie metropolitu Andreja Šeptyckého. Prvé sľuby zložil Roman v roku 1920 a kňazskú vysviacku prijal rok nato. Potom ešte rok študoval v Belgicku a po návrate do vlasti vyučoval v juvenáte (malý seminár) a bol riaditeľom školy.

Rozhodujúcim momentom jeho duchovného života bolo prekonanie tuberkulózy v roku 1927. Za rýchle uzdravenie bol vďačný príhovoru Božej Matky, čo vyjadril zložením ďakovno-oslavnej modlitby (akatistu) k Matke ustavičnej pomoci.

V 30. rokoch pracoval na prevažne pravoslávnej Volyni po boku dnes už blahoslaveného Mykolaja Čarneckého, prvého ukrajinského redemptoristu, ktorý sa stal biskupom. Tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny ešte prednášal Sväté Písmo a kanonické právo v seminári a slúžil v komunite ako prefekt bratov a ekonóm.

V októbri 1939 O. Bachtalovskyj spolu so skupinou študentov odišiel do poľského Tuchowa, do nemeckej okupačnej zóny, pretože pod sovietskou mocou by bolo problematické pokračovať vo formácii mladých spolubratov. Hoci sa im čoskoro podarilo založiť v poľskom Jaroslawe aj noviciát a rozvíjať pastoráciu, už v roku 1941, keď nacisti napadli Sovietsky zväz, sa O. Roman vrátil späť. V tomto období na požiadanie biskupa založil Kongregáciu sestier Nepoškvrneného srdca Márie, ktorú zveril pod ochranu Panny Márie Fatimskej.

Keď však sovieti postupne vytlačili nacistov a Halič bola po vojne pripojená k Sovietskemu zväzu, začal sa pre redemptoristov a pre celú ukrajinskú gréckokatolícku cirkev čas tvrdého prenasledovania. P. Roman odmietol zradiť svoju cirkev a prejsť na pravoslávie, a preto ho v roku 1949 zatkli a previezli do Kyjeva. Po dlhých výsluchoch ho obvinili z vlastizrady, protisovietskej propagandy a účasti v kontrarevolučnej organizácii. Bol odsúdený na 10 rokov väzenia v pracovnom tábore v Irkutskej oblasti na Sibíri.

Z väzenia ho však prepustili a už v roku 1955 sa tak mohol sa vrátiť na Ukrajinu. Usídlil sa v meste Kolomyja a počas nasledujúcich desiatich rokov pôsobil ako jeden z najaktívnejších pastierov ukrajinskej cirkvi v katakombách. Vysluhoval sviatosti, prednášal v podzemnom seminári, písal kázne aj teologické diela, z ktorých niektoré nahrával na magnetofónové pásky. V roku 1965 založil spoločenstvo kňazov Emanuel, a tiež sa venoval viacerým mužským i ženským rehoľným komunitám. Jedna zo sestier Nepoškvrneného srdca Márie takto spomína na modlitbu O. Romana:

Avšak už koncom 60. rokov sa v Sovietskom zväze zosilnili náboženské represie voči gréckokatolíkom a neobišli ani 70-ročného O. Bachtalovského. V novembri roku 1968 prišli do jeho bytu príslušníci KGB a zhabali viacero písomných a zvukových materiálov. Chorého a starého redemptoristu uväznili a obvinili opäť z protisovietskej propagandy a okrem toho z nacionalizmu a ohrozovania zdravia. Koncom roku 1969 bol vynesený rozsudok: 3 roky v nápravno-pracovnom tábore s prísnym režimom spolu s 5 rokmi vyhnanstva. O. Bachtalovskyj strávil tieto roky v Krasnojarskom kraji. Hoci sa prenasledovatelia pravdepodobne domnievali, že sa z výkonu trestu už nevráti, on vydržal. Jeho duchovnú silu vyjadrujú slová listu, ktoré zo Sibíri napísal rehoľným sestrám, ktoré boli jeho duchovnými dcérami:

Svoj druhý trest si P. Roman odpykal celý. V roku 1976 sa už ako 78-ročný starec vrátil opäť na Ukrajinu, ale nemohol sa už usadiť v Haliči, a preto zostal v meste Chmiľnyk o Vinnyckej oblasti. Napriek všetkému, čím v táboroch prešiel, a napriek viacerým chorobám sa nevzdal pastoračnej služby. Pomáhal miestnym rímskokatolíckym kňazom, z ktorých jeden je dnes biskupom, a mnoho písal. Okrem už spomínanej modlitby k Matke ustavičnej pomoci za svoj život napísal množstvo ďalších modlitieb a pobožností, teologických traktátov, homílií, zamyslení, exercícií, apologetických prác, životopisov, prekladov, listov, básní a piesní. O. Roman Bachtalovskyj zomrel 6. októbra 1985, dva týždne pred svojimi 88. narodeninami. V roku 2006 začal proces jeho blahorečenia.

Zdroj: Šejko, Oleksandr: Otec Roman Bachtalovskyj, redemptoryst. In: Historický vestník Ľvovskej provincie redemptoristov, č. 10, roč. 3 (15), 2020. Dostupné online.

Preklad: br. Lukáš Michalovič CSsR