Dnes slávime liturgickú spomienku bl. Márie Celesty Crostarosy, zakladateľky redemptoristiek, ktorá bola pred dvoma rokmi (18. júna 2016) v talianskom meste Foggia blahorečená.

V Európe žije v súčasnosti 195 redemptoristiek, a na celom svete ich je 411. V Európe je 17 kláštorov (abecedné poradie): Astorga (Španielsko), Bielsko-Biała (Poľsko), Dublin (Írsko), Foggia (Taliansko), Kežmarok (Slovensko), Lauterach (Rakúsko), Loubeyrat/Riom (Francúzsko), Madrid (Španielsko), Magliano Sabina (Taliansko), Oberbronn/Landser (Francúzsko), Petropavłovsk (Kazachstan), Ried (Rakúsko), Saint-Restitut (Francúzsko), Sant’Agata dei Goti (Taliansko), Scala (Taliansko), Vranov nad Topľou (Slovensko) a Wittem (Holandsko). Pripomeňme si príbeh jednej z nich.

Ako vôbec môže napadnúť mladému 17-ročnému dievčaťu uvažovať nad rehoľným kontemplatívnym životom? Stretli sme sa so sestrou Máriou Sidorovou, aby sme to zistili.

Keď som sa so sestrou Máriou Sidorovou stretla po prvýkrát, hneď ma udivilo to, ako mlado pôsobí. Posledných 5 rokov prežila v kláštore redemptoristiek v Dubline. Človek by podľa jej výzoru tipoval, že má takých 18 rokov. Kým nezačne rozprávať. Sestra Mária má hlboký hlas. Vyžaruje z nej prirodzená autorita, ktorá naznačuje jej zrelosť napriek mladému veku. Možno je to aj vďaka mnohým životným ťažkostiam, ktorými si musela prejsť, odkedy pocítila povolanie do zasväteného života.

Sestra Mária vyrástla v malej dedinke na východnom Slovensku. Rodičia ju viedli pravidelne na sväté omše. Najväčší vplyv na ňu však mala jej stará mama. Naučila ju modliť sa a viedla ju k živému, osobnému vzťahu s Bohom. Mária poznala od malička redemptoristov, ktorí pôsobili v jej okolí. Raz ju a jej priateľov pozvali redemptoristi na jedno stretnutie. To, čo tam zažila, ju veľmi oslovilo: „Mladí ľudia spievali a tancovali“, spomína. „Myslela som, že tým mladým preskočilo. Nevyzerali však opití. Celé to bolo zvláštne. To bola moja prvá skúsenosť so skutočným Bohom. Bola som svedkom radosti z Boha.“

Hoci ju veľmi priťahoval takýto nadšený vzťah s Bohom, Mária, tak ako väčšina dospievajúcich, chcela byť ako ostatní jej priatelia. Prežila si na sebe vzdor charakteristický pre dospievajúcich a tiež túžbu stále sa zabávať. Keď však mala 17 rokov, spolu s kamarátkou sa vybrali navštíviť kláštor redemptoristiek v Poľsku. Nejaký čas pobudli so sestrami, ktorých tam vtedy bolo asi 30. Komunitu tvorili zväčša mladé sestry. „Netušila som, čo znamená kontemplatívny život, “ hovorí Mária. „Jeden kňaz mi to raz vysvetlil. Pomyslela som si: `tak takýto život si neviem ani predstaviť.‘ “

Neskôr však Mária vnútorne cítila akési nutkanie. „Bola to taká jedinečná skúsenosť. Videla som, akú radosť prežívajú tie sestry. Ja som nič také nezažila. Niečo, alebo niekto ich robí šťastnými aj napriek tomu, že sú v uzavretom kláštore. Čosi sa vo mne začalo meniť… ale ešte som nebola pripravená. Ja som nechcela byť mníška.“

Strach zdieľať svoje pocity

V čase príprav na prijímacie skúšky na vysokú školu ju zaujalo štúdium psychológie a nemčiny. Uvažovala aj nad prípadnou možnosťou, že pôjde pracovať do nejakého hotela, alebo reštaurácie a robiť to, čo vyštudovala na strednej škole. V tom období rozmýšľala aj nad tým, že si raz založí vlastnú rodinu. Táto myšlienka jej neraz napadla. Avšak život redemptoristiek ju neprestal priťahovať. „Snažila som sa pustiť to z hlavy. No čím viac som sa snažila, tým to volanie silnelo,“ vysvetľuje. „Bála som sa o tom s kýmkoľvek rozprávať, či už v rodine, s priateľmi, alebo s redemptoristami. Raz som sa svojmu spovedníkovi, redemptoristovi, zmienila, že uvažujem nad rehoľným životom. Poradil mi pravidelnú modlitbu za rozlíšenie povolania. Uisťoval ma, že Boh mi ukáže, kde ma chce mať. Dala som teda Bohu šesť mesiacov, do Vianoc, aby mi dal znamenie. Deň  pred Vianocami som to vysvetlila kňazovi a ten mi povedal: „Mária, Boh ti nepošle list. Rozhodni sa. Ak to je to, čo od teba chce Boh, budeš mať v srdci jeho pokoj.“

Mária si dala niekoľko dní na oddych, uvažovanie a modlitbu v kláštore redemptoristiek v Kežmarku.  Dali jej tam knižku o rôznych reholiach. Uvedomila si, že žiadna iná rehoľa ju tak nepriťahuje. „Rozhodla som sa, že to buď budú redemptoristky alebo sa vydám. Rehoľný život je ako manželstvo. Musíte to zažiť, aby ste vedeli, čo to presne je. Možno si myslíte, že viete, čo to obnáša, ale až keď v tom žijete,  dokážete to úplne pochopiť. Ešte stále sa to učím.“

Výborná škola života

Potom, ako sa Mária rozhodla, našla konečne pokoj v srdci, ktorý hľadala. Nastal čas povedať to rodine. „Obaja moji rodičia plakali,“ vysvetľuje. „Som ich jedinou dcérou. Mala som vtedy len dvadsať. Veľmi som rodičov obdivovala, že dokázali prijať moje rozhodnutie.“ Máriini traja bratia sa jej pýtali, či jej náhodou nepreskočilo. „Je to ťažké vysvetliť to niekomu, kto tomu nerozumie. Povolanie je často nepochopený dar.“

Mária strávila 18 mesiacov v kláštore redemptoristiek na Slovensku. Keď sa v myšlienkach vracia do toho obdobia a uvažuje nad prvou skúsenosťou so zasväteným životom v Kežmarku, hovorí: „Som Bohu vďačná za čas strávený v kežmarskom kláštore. Vnímala som však, že musím odísť. Bola to požehnaná škola života a pomohlo mi to vidieť rehoľný život v reálnom svetle.“

Odišla z kláštora a presťahovala sa do Anglicka, aby bola bližšie k bratom. Pracovala tam v talianskej reštaurácii ako servírka. Aj keď sa jej tam veľmi páčilo, stále túžila po redemptoristickom spôsobe života. Dostala ponuku vstúpiť do kláštora v Dubline. Mária dôverovala v Boží plán a odišla do Írska. „Do Dublinu som prišla, keď som mala 22. Mala som vtedy plnú dôveru v Boží plán. Pomyslela som si, že ak nepôjdem teraz, tak budem váhať po celý môj život a to som teda nechcela,“ vysvetľuje.

Sestra Mária je teraz súčasťou novej rodiny v kláštore redemptoristiek na ulici sv. Alfonza v Dubline. Žije s ďalšími 15 sestrami z Írska, Anglicka, Nemecka, Belgicka, Poľska a Slovenska. Je najmladšia v komunite. Niektoré sestry tam majú okolo 80 rokov.

Čo jej najviac chýba z vonkajšieho sveta? „Chýba mi zájsť si na kávu s priateľmi, alebo objednať si pizzu a zmrzlinu, aj keď občas dostaneme aj takýto darček. Stále mám túžby ako každý iný. Ak by som ich nemala, bola by som mimo toho, čo nás robí človekom. Nesnažím sa potláčať ich. Prinášam ich Bohu ako dar. Dokonca aj sexuálnu túžbu – sú iné cesty ako využiť túto energiu. Pre mňa byť sexuálnou bytosťou znamená byť milujúcou a je veľa iných spôsobov, ako byť milujúcim človekom v tomto svete.“

Veľký šok

Dvaja z Máriinych bratov žijú v Anglicku. Ostávajú s Máriou v kontakte cez Skype. Aj s mamou sa Mária takto kontaktuje. Mama pracuje ako veterinárna asistentka. Máriin otec zomrel pred troma rokmi na infarkt, ktorý bol spôsobený komplikáciami po transplantácii obličiek. „Bol to ohromný šok, otriaslo to mojou dôverou v Boha. Ľudí som zvykla utešovať, že keď niekto zomrie, už je na lepšom mieste. Avšak keď som prišla o najbližšiu osobu ja, vnímala som všetky tie reči o lepšom živote po smrti ako výmysly. Veľmi som sa na Boha hnevala. Bol to veľmi ťažký čas. Teraz si však viac uvedomujem, že život môjho otca sa neskončil, iba sa zmenil. Často sa s ním rozprávam a modlím sa k nemu. Mal výborný zmysel pre humor. Je mojim novým patrónom.“

Minulý rok zložila sestra Mária doživotné sľuby.  „Mám veľkú úctu k tomuto životu,“ hovorí. „Necítim sa byť hodná žiť takýto život. Je to veľká zodpovednosť. Keď niekedy cítim tú váhu zodpovednosti, snažím sa kráčať v dôvere a slobode, ktorú mi dáva Boh.“

Zdroj: Original article in English

Foto: www.redemptorists.co.uk

Príbuzné články:

O redemptoristkách východného obradu v RTVS TU.  (od 19:18)

Modlitba redemptoristky Lucie z kláštora v Kežmarku

Ikona Matky ustavičnej pomoci v Kežmarku

Spomienka bl. Celeste Crostarosa sa slávila prvýkrát

Spicilegium hostoricum o Celeste