V dňoch 20. – 22. augusta sa v Los Angeles v USA  pod vedením biskupa Roberta Barrona koná Celonárodná konferencia pre kňazov o umení kázať.

Pri tejto príležitosti vám prinášame článok z blogu biskupa Barrona, v ktorom hovorí o potrebe vyjsť zo sakristie a o aktívnej evnajelizácii.

Počas pár uplynulých dní som bol s mojím tímom Slovo plné ohňa filmovať epizódy Flannery O´Connor a Fultona Sheena z našej série „Kľúčových hráčov“. Naša cesta viedla z Chicaga cez New York, Washington DC až do Savannah a Milidgeville v Georgii.

Počas cesty sme stretli množstvo ľudí, ktorí boli dotknutí materiálmi nášho Slova plného ohňa: kázňami, podcastami, videami na YouTube, ale aj sériami výučby katolicizmu. Mnoho ľudí mi povedalo, že stretnutie so Slovom plným ohňa u nich naštartovalo proces, ktorý ich zaviedol späť do cirkvi. Toto nehovorím ako reklamu pre moju mediálnu službu, ale skôr ako príležitosť pouvažovať nad tým, čo dnes považujem za potrebnú zmenu spôsobu toho, ako cirkev zmýšľa o podstate svojej práce.

Počas všetkých tých rokov môjho pôsobenia v cirkvi bola farnosť považovaná za kľúčovú cirkevnú inštitúciu. Môžete sa porozprávať takmer s kýmkoľvek, kto bol počas uplynulých 50 rokov zapojený do služby pre katolícku cirkev a budete počuť hojnú kritiku rôznych aspektov života v cirkvi. Zároveň však budete, a to takmer bez výnimky, počuť chválu na farnosti. Myslím tu na bratom Andrewom Greeleym takmer lyrické vyobrazenie farnosti ako jedinečne úspešnej sociálnej a náboženskej inštitúcie. Iste, v kontexte diecézneho kňazstva je práca vo farnosti nesporne samozrejmosťou. Služba mimo farského nasadenia – práca v nemocniciach, seminári, vyučovanie, administratíva atď. je prijateľná, no vo všeobecnosti vnímaná ako niečo, čo by mal robiť diecézny kňaz. Myslím, že do udržiavania štruktúr v rámci farnosti investujeme obrovské množstvo peňazí, času, energie a ľudí .

Teraz ma, prosím, nepochopte zle: mám rád farnosť a vášnivo verím v jej dôležitosť. Bohoslužba, vedenie k apoštolátu, budovanie spoločenstva, príprava na misie, to všetko sa typicky odohráva v rámci farnosti. Niekoľko rokov som pre farnosť vykonával prácu na plný úväzok a počas 32 rokov môjho kňazstva som bol zapojený do mnohých farností. Teraz ako miestny biskup v najväčšej arcidiecéze v krajine dohliadam a pravidelne navštevujem približne 40 farností. Napriek tomu sa pýtam, či by vzhľadom na osobitné požiadavky našej doby nebolo múdre položiť si niekoľko otázok z nášho nadmerného „stresu“ z farností.

Jeden prieskum za druhým ukázal, že počet ľudí neprislúchajúcich k žiadnemu náboženstvu v našej krajine dramaticky stúpa. Ak ešte na začiatku 70. rokov bol počet ľudí nehlásiacich sa k žiadnemu náboženstvu okolo troch percent, dnes je to okolo 25 percent. Zvlášť medzi mladými sú štatistiky alarmujúce: 40 percent ľudí pod štyridsať rokov nemá žiadnu náboženskú príslušnosť a presne 50 percent katolíkov deklaruje, že sú tzv. nikam nepatriaci. V pomere to vyzerá tak, že za jedného človeka, ktorý vstúpi do katolíckej cirkvi, ju približne šesť ľudí opustí. A dokonca aj tí, ktorí sa považujú za katolíkov, trávia veľmi málo času v rámci farností. Najviac štúdií ukazuje, že asi 20 až 25 percent pokrstených katolíkov pravidelne navštevuje svätú omšu a počet tých, ktorí prijímajú sviatosti, najmä krst, birmovku a sviatosť manželstva, výrazne ubúda. Okrem toho objektívne štatistiky dokazujú, čo potvrdzujem aj z množstva vlastných skúseností, že iba malé percento z tých málo ľudí, ktorí navštevujú svätú omšu, participuje na vzdelávacích aktivitách, sociálnych službách a duchovných obnovách. Pointa –  a znova, nie je to nič proti tým, čo vykonávajú úžasnú prácu v rámci farností – je v tom, že by sme mali prehodnotiť naše priority a sústrediť sa predovšetkým na aktívnu evanjelizáciu, ktorá je veľkou misiou ad extra.

Pápež František nám raz nezabudnuteľne povedal: „vyjdite z vašich sakristií do ulíc“ a choďte „na úplné okraje ľudských existencií“. Zvlášť v našom západnom kontexte sú ulice a okraje ľudských existencií miesta, kde nájdeme tých „nikam nepatriacich“. V prípade dvoch alebo troch generácií späť by sme sa asi mohli spoľahnúť na to, že veľa ľudí a určite veľa katolíkov príde do našich inštitúcií, seminárov a farností, kde by sa nechali evanjelizovať. Dnes tento predpoklad už nie je na mieste. Napriek tomu sa stále zdá, že venujeme najviac nášho času, peňazí a pozornosti zachovaniu týchto inštitúcií a ich programu. Nebolo by snáď múdrejšie presmerovať našu energiu, peniaze a ľudí inde tak, aby sme sa mohli pohnúť do priestoru, kde prebývajú tí, ktorých nemal kto evanjelizovať, odpadnutí od viery alebo tí, čo nikam nepatria? Môj skromný názor je, že by sa malo vážne investovať do sociálnych médií a mala by sa vytvoriť určitá armáda mladých kňazov, ktorých formácia a vybavenosť by bola zvlášť zameraná na evanjelizáciu prostredníctvom týchto prostriedkov. Ale toto je už téma na iný článok.

Keď sa kardinál George deväť mesiacov pred smrťou naposledy prihováral kňazom na jednom zhromaždení v Chicagu, vyslovil prorockú poznámku. Chicagskemu presbyteriátu povedal, že na počiatku cirkvi neboli ani diecézy, ani školy, semináre ani farnosti. Ale boli ľudia, ktorí evanjelizovali. Povedal, že vo svetle súčasných výziev sa stojí nad tým zamyslieť.

A mal pravdu.