Rímsky kostol sv. Joachima (San Gioacchino) bol 14. júna 2016 vyhlásený za „Dom života“, pretože počas vojny redemptoristi v kupole kostola ukrývali Židov. Pripomíname článok o týchto udalostiach uverejnený v Tygodniku Niedziela 4/2016 od Julii a Wiktora Poniewierskich.

V centre Ríma pri Piazza dei Quiriti, 15 minút pešo od Námestia sv. Petra, sa nachádza krásna svätyňa, zriedkavo navštevovaná turistami. Je to Kostol San Gioacchino, čiže sv. Joachima – otca Panny Márie, s ktorým je spojené tajomstvo.

Kostol sv. Joachima v Ríme je tzv. pápežský kostol, pretože patrí k niekoľkým svätyniam na svete, ktoré sú vo vlastníctve pápeža. Bol postavený ako dar katolíkov celého sveta pre pápeža Leva XIII., ktorý pri krste v roku 1810 dostal meno Joachim. Keď už bol pápežom, vyjadril túžbu postaviť v Ríme kostol na počesť svojho patróna. Čoskoro sa vyskytla dobrá príležitosť túto túžbu realizovať – blížilo sa totiž 50. výročie pápežovej kňazskej vysviacky, ktoré pripadlo na rok 1887. Bolo rozhodnuté, že vhodným darom bude pre neho práve taký kostol. Sám dôstojný jubilant potvrdil projekt svätyne, neuvedomujúc si vtedy ešte, že bude musieť do značnej miery pokryť náklady na stavbu tohto neobvyklého daru.

Sedem rokov výstavby

Zodpovedný za stavbu bol francúzsky opát Antoine Brugidou, ktorý s nadšením začal realizovať jemu zverené dielo. Katolíkom celého sveta vyslal apel s prosbou o finančnú podporu výstavby Kostola sv. Joachima, ktorý mal byť miestom večnej, vynahradzujúcej adorácie Najsvätejšej Sviatosti.

Ohlas bol veľmi sľubný: až 27 krajín vyjadrilo ochotu podieľať sa na stavebných nákladoch. Bohužiaľ, keď prišlo k realizácii projektu, počiatočné nadšenie značne ochladlo. V konečnom dôsledku sa na výstavbe svätyne podieľalo len 14 krajín: Anglicko, Argentína, Bavorsko, Belgicko, Brazília, Francúzsko, Španielsko, Holandsko, Írsko, Kanada, Poľsko, Portugalsko, USA a Taliansko. Každá z týchto krajín má dnes samostatnú, krásnu kaplnku vo vnútri kostola.

P. Brugidou sa napriek finančným ťažkostiam rozhodol zakončiť stavbu obrovskou kupolou, ktorá nebola plánovaná v pôvodnom projekte. V rímskej banke si vzal  úver a celý projekt dotiahol do konca. Po siedmich rokoch výstavby bol kostol za početnej účasti  zhromaždených veriacich vysvätený v roku 1898.

Pred posviackou kostola sa pápež Lev XIII. rozhodol, že sa oň budú starať redemptoristi a oznámil to vedeniu Kongregácie. Avšak vtedajší generálny predstavený rehole P. Mattia Raus, po konzultácii so spolubratmi odpovedal, že nemôže prijať tento čestný návrh z troch dôvodov: po prvé – regula redemptoristov hovorí, že redemptoristi nebudú spravovať farnosti; po druhé – Kongregácia nemá dostatok kňazov pre obsluhu tak veľkého kostola; po tretie – kostol je zaťažený veľkým bankovým úverom, ktorý presahuje finančné možnosti Kongregácie. Po troch mesiacoch prišla z Vatikánu odpoveď, že pápež vyriešil všetky tri problémy. Pátri prevzali Kostol sv. Joachima 28. augusta 1898 a pracujú v ňom dodnes. Okrem pastoračných činností museli redemptoristi prevziať ešte veľa dokončovacích prác, tak vo vnútri, ako aj zvonku kostola.

Ustavičná adorácia

Túto vzácnu svätyňu sa oplatí vidieť. Už z diaľky možno vidieť charakteristickú veľkú kupolu, ktorá je namiesto kríža zakončená (vo výške 57 m!) veľkou monštranciou, pripomínajúcou, že v kostole trvá ustavične adorácia Najsvätejšej Sviatosti. Do kostola sa vchádza cez stĺporadie skladajúce sa z ôsmich korintských stĺpov z červeného mramoru, nad ktorými je umiestnená veľká mozaika nazvaná „Vynahrádzajúca adorácia“. Mozaika znázorňuje monštranciu obklopenú anjelmi, kľačiacich pápežov Klementa VIII. a Leva XII. a päť osôb reprezentujúcich kontinenty celého sveta: Afriku, Ameriku, Áziu, Európu a Austráliu a Oceániu. V hornej časti stĺporadia je umiestnená veľká socha sv. Joachima s Máriou ako malým dievčaťom.

Do vnútra kostola sa vchádza cez tri vysoké dvere z dreva z cédra libanonského, darovaného maronickým patriarchom. Centrálny vstup je obklopený dvomi stĺpmi z červeného mramoru, ktoré sú darom cára Mikuláša II. Vnútro kostola je veľmi bohato zdobené: početné farebné stĺpy, pilastre, fresky predstavujúce mnohých svätých, majstrovsky vyrobené rôzne ornamenty, mozaiky, výnimočná hra svetiel a farieb, a nad tým všetkým dominuje veľká modrá kupola.

Zamurovaní, aby prežili

Počas druhej svetovej vojny sa v Kostole sv. Joachima a k nemu patriacemu kláštoru redemptoristov  udiala neobvyklá udalosť.  V roku 1943 Nemci zosilnili v Ríme represie voči židovskej populácii. Na jeseň sa začali masové zatýkania a transporty do táborov smrti. Mnoho Židov hľadalo útočisko v kláštoroch a kostoloch. Komunita redemptoristov, ktorá v tom čase mala 16 rehoľníkov, sa rozhodla zapojiť do pomoci prenasledovaným. Kláštorný kronikár napísal stručne: „Nedeľa 24. X. 1943. Konalo sa stretnutie celej komunity a rozhodlo sa v delikátnej veci.“ Táto  „delikátna vec“ znamenala začatie vážnej a nebezpečnej akcie.  Prijali prvých utečencov a zo začiatku ich umiestnili v kláštore na prvom poschodí. Bola to skupina 15 Talianov, ktorých hľadalo gestapo, medzi ktorými boli 3 Židia: Arrigo Finzi – neskôr profesor na technickej univerzite v Haife, Gilberto Finzi – neskôr lekár a Leopoldo Moscati.

Začiatkom novembra začali Nemci vykonávať revízie v kláštoroch a kostoloch. Redemptoristi sa rozhodli, že ukrývajúcich prenesú do Kostola sv. Joachima a umiestnia ich vo vnútri kupoly. Pre väčšiu bezpečnosť o novom úkryte vedeli len 4 osoby: P. Antonio Dréssino – predstavený kláštora a zároveň farár kostola, sr. Margherita Bernés, ing. Pietro Lestini, a tiež jeho dcéra, študentka Giuliana Lestini, ktorá vzala na seba nebezpečnú úlohu spojky medzi ukrývajúcimi sa a ich rodinami.

Tak previedli a umiestnili na strope vnútri kupoly kostola 15 osôb. Aby Nemci nenašli úkryt, rozhodlo sa, že vstup do kupoly jednoducho zamurujú a omietnu. Jeden z utečencov zapísal do svojho denníka: „O 5 ráno bola práca dokončená. Boli sme  zamurovaní. V okamihu sa vonkajší svet, dom, rodina vzdialili odo mňa tak, ako keby boli na inej planéte.“ V takýchto podmienkach museli vyše 7 mesiacov, od 2. novembra 1943 do 7. júna 1944, existovať ukrývajúce sa osoby. Jediným kontaktom s vonkajším svetom, aj to len v noci, bolo malé okienko v strede kupoly. Cez toto okienko prechádzali jedlo, voda, oblečenie a tiež ľudský odpad. Akcia bola úspešná. Dodnes možno pozerať na 2 veľké obrazy nakreslené uhlím na bielej stene vo vnútri kupoly, ktoré po sebe zanechal jeden z utečencov: postavu Ježiša s tŕňovou korunou a Pannu Máriu s Dieťaťom.

Ako uznanie hrdinského činu inštitút Yad Vashem v Jeruzaleme udelil v roku 1974 a 1976 pamätné medaily a diplom „Spravodliví medzi národmi“ všetkým 4 hrdinom z Kostola sv. Joachima.

Julia i Wiktor Poniewierscy, Tygodnik Niedziela 4/2016

Preklad: Viktor Mišuth CSsR

Foto: wikipédia

Zdroj: www.redemptor.pl

Príbuzné články:

Kostol sv. Alfonza – miesto s fascinujúcou históriou

70. výročie vyslobodenia koncentračného tábora Dachau (medzi väzňami aj redemptoristi)

P. Cyril Axelrod, konvertita zo židovstva stále slúži napriek svojej chorobe

Židovské rodiny v obci Veľká Kubrá (Martin Macko)

Počas Varšavského povstania zastrelili 30 redemptoristov