Sviatok Panny Márie z Guadalupe

V roku 1531 sa v mexickom Guadalupe zjavila Panna Mária indiánovi Juanovi Diegovi Cuauhtlatoatzinovi (Hovoriacemu orlovi). Bolo to len 14 rokov po tom, čo Francisco Hernández de Córdoba objavil Mexiko. V roku 1525, keď prišlo 12 misionárov do mesta Mexiko, sa dal pokrstiť aj 50-ročný indián Cuauhtlatoatzin, prijal kresťanské meno Juan Diego (Ján Jakub). Pokrstený bol so svojou manželkou Máriou Luciou, ktorá o štyri roky na to zomrela.

V roku 1519 Hernán Cortés a jeho muži dobyli veľkú Aztécku ríšu a zničili aztécke hlavné mesto Tenochtitlán a jeho hlavný chrám Templo Mayor (Hlavný chrám). Juan Diego pochádzal zo susedného kráľovstva Texcoco a neskôr sa presťahoval do mesta Tulpetlac. Dobre poznal náboženské praktiky aztékov, ktoré si vyžadovali ľudské obety, aby upokojili aztéckych bohov a zachovali harmóniu vesmíru. Odpoveďou na tieto rituály plné hrôzy mohlo byť ohlasovanie kresťanských misionárov zo Španielska, avšak žiaľ spolu s evanjelizáciou prišlo do Nového sveta aj kruté dobývanie Mexika, čo bolo pre indiánov antisvedectvom. Napriek tomu, že misionári zakazovali ľudské obety a zrúcali pohanské chrámy, misionárska činnosť priniesla v prvých rokoch len skromné úspechy. Pre misionárov bolo veľmi občerstvujúce a prekvapivé obrátenie a oddanosť kresťanskej viere indiána Juana Diega a jeho ženy Márie Lucie. Hoci v oblasti, v ktorej Juan Diego býval, nebol kostol, každú sobotu a nedeľu na úsvite vstával a šiel 14 kilometrov do najbližšieho kostola v Tlaltelolco, kde sa mohol zúčastniť na sv. omši a vzdelávať sa vo viere.

Panna Mária sa prvý raz zjavila tomuto indiánovi 9. decembra 1531, počas jednej sobotnej cesty na katechézu v oblasti Tepeyac. Zjavenie predchádzal nádherný spev z kopca, ktorý bol na východ do Juana Diega. Mária sa s týmto indiánom rozprávala veľmi nežne. Vyslovovala jeho meno v jeho materskom jazyku náhuatl v tvare zdrobneniny. Predstavila sa ako matka pravého Boha. Prosila, aby Juan Diego šiel za biskupom Juanom de Zumárragom so žiadosťou postaviť kostol na mieste zjavenia. Keď mu biskup neuveril, Juan Diego prosil Máriu, aby ho od tejto úlohy oslobodila pre jeho nízky pôvod. Mária však iba potvrdila mandát, ktorý mu dala. Keďže biskup žiadal od neho dôkaz, že sa Panna Mária naozaj zjavuje, dala Panna pokyn, aby išiel na vrch Tepeyac, kde nájde rozličné kvety. Mal ich natrhať, zviazať a priniesť jej, aby ich mohla naaranžovať do tilmy, t.j. indiánskeho plášťa z kaktusu agáve. Juan Diego poslušne vyšiel na vrch a s úžasom vo vyprahnutom zimnom prostredí a na skalnatom mieste, kde rástli len bodliaky, stromy mesquites, kaktusy a tŕnie, uzrel záhradu, ktorá prekypovala orosenými kvetmi tej najsladšej vône. Juan Diego ich rýchlo nazbieral do tilmy a zaniesol ich tam, kde čakala Panna. Tá ich od Juana vzala, naaranžovala do jeho tilmy a poslala ho nežnými slovami za biskupom, ktorý mal v kvetoch vidieť znamenie od Panny Márie. Mária piesňou a kvetmi poeticky vyjadrila to, čo je v indiánskej kultúre dobré a pravdivé. V indiánskej kultúre sú kvety a pieseň symbolmi pravdy. Juan Diego svoju tilmu s kvetmi ukázal biskupovým sluhom aj samotnému biskupovi. Kvety vysypal na zem a na drsnom povrchu tilmy sa objavil obraz Panny Márie, akoby namaľovaný alebo vyšitý. Biskup, dojatý a so slzami v očiach, potom sňal Juanovi Diegovi tilmu z krku a odniesol ju do súkromnej kaplnky. Na druhý deň šiel biskup v sprievode Juana Diega na miesto, kde Panna Mária žiadala vybudovať kaplnku. A na toto miesto strmých skál, tŕnia a ostnatých kaktusov, kde vyprahnutá krajina pripomínala len smrť a márnosť života, hneď prichádzali ľudia z mesta a okolitých mestečiek a začali stavať kaplnku.

Táto udalosť bola začiatkom zmierenia medzi kultúrami misionárov a indiánov, medzi Španielmi a domorodcami. V indiánskej kultúre tilma odráža spoločenské postavenie. Tilma roľníka je rovná a nezdobená. Tilma s farbami alebo ozdobami je vyhradená šľachticom a ľuďom vyššieho spoločenského postavenia. Keď Panna vtlačila svoj obraz na tilmu Juana Diega, podľa Indiánov dala obyčajnému človekovi novú a vyššiu dôstojnosť. A túto dôstojnosť uznáva aj španielsky biskup, keď ako hlava Cirkvi v Mexiku verejne a osobne prijíma tilmu do svojej súkromnej kaplnky a pozýva Juana Diega do svojho domu. V tejto chvíli všetky roly Juana Diega, ktoré mu predtým bránili plne sa zúčastniť na živote Cirkvi po dobití krajiny – ako Indián, konvertita, laik a muž nízkeho spoločenského postavenia – sú vítané, lebo majú dôležité a rozhodujúce miesto v Cirkvi a jej poslaní evanjelizácie. Juan Diego sa stal dôležitou postavou v novej svätyni, ktorú za dva týždne postavili z nepálenej obielenej tehly a zastrešili ju slamou. Pre mnohých, ktorí sem prichádzali, bol živým svedkom a poslom Panny. Od toho momentu nastala mohutná evanjelizácia Indiánov. Milióny sa ich obrátilo v krátkom čase. Táto mariánska evanjelizácia sa prostredníctvom misionárov začala čoskoro šíriť aj za hranice Mexika, do susedných krajín pologule vrátane území dnešných Spojených štátov amerických. Ako Ján Pavol II. napísal vo svojej apoštolskej exortácii Ecclesia in America:

„Zjavenie sa Márie indiánskemu domorodcovi Juanovi Diegovi na vrhu Tepeyac v roku 1531 malo rozhodujúci vplyv na priebeh evanjelizácie. Veľký význam nadobúda aj za hranicami Mexika, rozšírujúc sa po celom kontinente…(ktorý) spoznal v mestickej tvári Panny z Tepeyacu, v Panne Márii Guadalupskej, úžasný príklad evanjelizácie dokonale prisôsobenej svojej kultúre.“ (EIA 11)

V súvislosti s čoraz lepšími poznatkami o dejinách, náboženstve a kultúre Indiánov v Novom svete je čoraz jasnejšie, že bohatstvo tilmy sa nevyčerpáva jej fyzikálnymi vlastnosťami, ale týka sa aj hlbokej symbolickej dôležitosti jej posolstva.

Kvety na tilme majú konkrétny tvar a umiestnenie: každý kvet pripomína piktografické písmo alebo glyfy, ktoré nachádzame v náhuatlanských kódexoch. Kvety sú teda niečo viac než len kvety. Sú to symboly, slová a myšlienky. Tilma sa tak stáva viac než obrazom. Je to kódex, ktorý v jazyku náhuatl a v kultúre Indiánov prezrádza najzákladnejšie prvky kresťanského posolstva: vzťah medzi Bohom a človekom, vzťah lásky a pravdy. Kvetinový vzor na tunike Panny sa skladá z troch druhov kvetov: jazmín so štyrmi lupienkami (vyskytuje sa raz), kvet s ôsmimi lupienkami (vyskytuje sa osemkrát) a skupina kvetov (vyskytuje sa deväťkrát). Podľa svojho usporiadania tieto arabeskové kvety môžu pripomínať niekoľko rôznych glyfov zároveň, a to v závislosti od smeru, z ktorého sa na ne pozeráme.

Hoci má jazmínový kvet so štyrmi lupienkami jednoduchý vzor, je dôležitý pre obraz Panny i pre identitu Panny a jej Dieťaťa. Kresba tohto jazmínového kvetu so štyrmi lupienkami mala pre Indiánov v ich náboženskom myslení viaceré navzájom súvisiace významy. Z kozmologického hľadiska symbolizoval štyri smery (sever, juh, východ a západ), ktoré zahŕňajú cely vesmír. Kresba predstavuje to, čo domorodci nazývali Nahui Ollin, čo znamená „vždy v pohybe“. Jej piaty bod, v strede, symbolizuje piate Slnko. Je teda slnečnicou, ktorá predstavovala v teológii tlamatinime (mudrcov) Toltékov jediného, živého a pravého boha, ktorého nazývali Ometéotl. Symbol jazmínu so štyrmi lupienkami Indiánom odhaľuje, že všemohúci Boh je blízko pri každom človeku. Nielenže sa zaujíma o ľudí, ale sa im odovzdáva. Je úžasné, že všemohúci Boh, úplne neprístupný Boh sa zjavuje a dáva ľudstvu skrze svoju matku.

Kvet s ôsmimi lupienkami, ktorý sa vyskytuje osemkrát, symbolizuje planétu Venušu, ktorá je tiež známa ako „zornička“ alebo „večernica“ podľa toho, či vychádza na oblohe pri východe alebo pri západe slnka. U Indiánov bol kalendárny systém veľmi zložitý. Zverili ho kňazom, ktorí boli vzdelaní v astronómii a kozmických rytmoch. Tito kňazi sledovali tri kalendáre rôznych dĺžok: rituálny kalendár, slnečný kalendár a kalendár podľa pohybov planéty Venuše. Na tilme Panna nielenže zatieňuje a „potláča“ slnko a mesiac a teraz sú vo vzájomnom súlade, ale obe tieto telesá, podľa ktorých sa riadi kalendár, sú na svojom mieste. Slnko a planéta Venuša sú prítomné na tilme, ale ani jedno z týchto telies nedominuje druhému, čím sa naznačuje súlad v kalendároch. Podobne ako mnohé prvky zjavenia aj táto upokojujúca dôslednosť odzrkadľuje Kristovo narodenie.

Najzložitejší vzor na tunike Panny je skupina kvetov. Dôležité je, že táto skupina začína riešiť všeobecné a nadčasové otázky: Kto som? Aký mám vzťah k Bohu? Aký to má vplyv na môj vzťah k iným a k svetu? Táto skupina kvetov sa vyskytuje deväťkrát a vždy s nepatrnou obmenou. Má tri hlavné časti: trojuholníkový kvet, zahnutá stonka s listami a malé kvety, ktoré sú pripojené k vonkajšej strane kvetu. Pri porovnaní tejto skupinky kvetov so symbolmi, ktoré nachádzame v iných aztéckych kódexoch, odhalíme podobnosti medzi kresbami piktogramov a kresbami časti kvetu. Kvet svojou trojuholníkovou formou a hranatými stranami pripomína glyf pre „vrch“ (tepec) a chrám podobný vrchu, pričom zahnutá stonka zodpovedá glyfu pre „rieku“. Kombinácia glyfov pre „vrch“ a „vodu“ bola ustálenou kombináciou: altepetl (vrch + voda) a bola konceptom spoločenstva. Vrchy a voda symbolizovali prírodné sily, ktoré sa považovali za nevyhnutné pre život spoločenstva. Vrch predstavoval ochranu krajiny, miesto pôvodu a zdroj potravy, pričom rieka predstavovala sám život.

Trojuholníkový kvet nie vždy ukazuje smerom nahor, ale je situovaný inak, napríklad okvetie pri nohách Panny alebo nad jej rukami. Keď sa takto pozrieme na glyfy na tilme, nájdeme v okvetí ďalši význam. Uvidíme, že trojuholníkový kvet a zakrivená stonka pripomínajú srdce a jeho tepny. Hoci srdce-kvet zrejme naznačuje myšlienku obety, robí to úplne novým spôsobom. Na rozdiel od aztéckych rituálnych obiet toto obetné srdce sa zobrazuje ako božské srdce, teda srdce, ktorým prúdi božská krv, čím sa naznačuje obeta, čiže Božia láska. S tepnou srdca, ktorá je pripojená k nebeskému plášťu Panny, sa Boh zobrazuje ako pravý Darca života. Neudržuje ho pri živote aztécka rituálna obeta, ale skôr on udržiava pri živote svoje stvorenstvo skrze dar svojej božskej životodarnej krvi.

Obraz kvetu mal aj ďalší význam. Kvet mohol prežiť len vtedy, ak jeho korene boli pevne zakorenené v pôde. Bez tejto zakorenenosti kvet zahynie. Podobne je to s pravdou. Byť pravdivý znamenalo byť zakorenený alebo mať pevne základy. Tu kvetná stonka každého z deviatich altepetl kvetov je viditeľne zakorenená v plášti Panny, čiže zakorenená v nebesiach. Dôraz na ústredné postavenie a plodnosť tejto božsky zakorenenej pravdy vidíme aj v tom, že menšie kvety pučia okolo vrcholu kvetu-srdca.

Podľa tradície pápež Benedikt XIV. po schválení patronátu Panny Márie Guadalupskej nad Novým Španielskom v roku 1754 citoval 147. žalm a povedal: „Boh nič podobné nevykonal pre žiadny iný národ.“ Možno nikdy úplne nepochopíme jedinečnosť tohoto zjavenia. V tomto roku boli povolené aj liturgia hodín a svätá omša zo spomienky Panny Márie Guadalupskej. Toto zjavenie je dôležité a významné aj z tohto dôvodu, že viedlo k prvému formálnemu skúmaniu mariánskeho zjavenia a zázračného obrazu zo strany Cirkvi.

Význam Panny Márie Guadalupskej nemôžeme znížiť len na jej titul Kráľovnej Mexika alebo na jej úlohu orodovníčky, u ktorej mexický národ môže hľadať hmotnú pomoc a podporu. Jej hodnota spočíva práve v tom, že nikdy neprichádza sama a vždy privádza aj svojho Syna. Je pravda, že Panna Mária Guadalupská vo svojich činoch, slovách a obraze hovorí o potrebe zmeniť sa, ale zmena, ktorú konkrétne požaduje, je nový kostol na vrchu Tepeyac, a hovorí, že cieľom tohto chrámu je predstaviť jej Syna. Hoci Cirkev ponúka programy, ktoré sú zamerané na charitatívne služby a zlepšenie spoločnosti, nemožno ju zredukovať na tieto služby a programy. Cirkev, podobne ako Panna Maria Guadalupská, nikdy neprichádza sama, ale vždy s Kristom. On je jej pravou veľkosťou a darom pre svet. Podobne ako posolstvo Panny Márie Guadalupskej aj posolstvo Cirkvi sa ma hlásať vo všetkých dobách a všetkým ľuďom. Jej posolstvo o budovaní civilizácie lásky sa nikdy nezmenilo. Podobne ako Juan Diego aj my sme povolaní šíriť evanjelium, budovať civilizáciu lásky. A k tomu sme povolaní vo všetkých dobách, vo všetkých politických situáciách a vo všetkých krajinách na kontinente pokrstených kresťanov.