31. júla 2002 vyhlásil pápež Ján Pavol II. v Bazilike Panny Márie Guadalupskej v Mexiku Juana Diega Cuauhtlatoatzina za svätého. Bazilika Panny Márie Guadalupskej bola počas stáročí svedkom mnohých veľkolepých a dôstojných ceremónií, ale len zopár sa podobalo svätej omši, ktorá sa slávila 31. júla 2002 pri príležitosti svätorečenia Juana Diega. Na trojhodinovej kanonizačnej liturgii sa zúčastnili tisíce ľudí a ďalšie tisíce sledovali dianie na veľkoplošných obrazovkách pred bazilikou a po celom hlavnom meste. Celé ulice boli uzavreté, aby vytvorili priestor pre pútnikov. Medzi účastníkmi svätej omše bol mexický prezident Vicente Fox. Jeho prítomnosť bola historickou udalosťou: po prvýkrát sa na pápežskej svätej omši zúčastnil mexický prezident. Kňazi čítali z Biblie v španielčine a domorodom jazyku náhuatl. Keď portrét Juana Diega niesli k oltáru, Indiáni v pestrofarebných čelenkách s perím tancovali po hlavnej uličke baziliky.

Juan Diego sa narodil okolo roku 1474 v Cuautitláne v kráľovstve Texcoco, ktoré bolo súčasťou trojspolku mestských štátov s Aztéckou ríšou. Poznali ho podľa jeho domorodého mena Cuauhtlatoatzin, čo znamená „Hovoriaci orol“. Patril ku Chichimekom, kmeňu, ktorý prijal toltécku kultúru. Múdri muži tohto kmeňa prišli na myšlienku jediného Boha. Ako macehual, bežný človek strednej triedy, zdedil majetok.

Prvé z mnohých veľkých zmien v jeho živote nastali okolo roku 1524, keď 50-ročný Cuauhtlatoatzin spolu s manželkou požiadali prvých františkánskych misionárov v Mexiku o krst a prijali kresťanské mená Juan Diego a María Lucía. Boli medzi prvými katolíckymi manželskými pármi v Novom svete. O päť rokov neskôr María Lucía zomrela a zanechala Juana Diega s jeho starším strýkom Juanom Bernardinom, ktorý sa tiež nedávno obrátil na kresťanskú vieru. Žili v meste Tulpetlac pri Mexiku.

K obráteniu Juana Diega mohlo dôjsť vďaka tomu, že pred desiatimi rokmi Hernán Cortés a jeho muži dobyli veľkú Aztécku ríšu a zničili aztécke hlavné mesto Tenochtitlán a jeho hlavný chrám Templo Mayor (Hlavný chrám). Juan Diego žil v meste Cuautitlán v susednom kráľovstve Texcoco a potom v meste Tulpetlac. Nepochybne dobre poznal Aztékov a ich úsilie udržať svoju ríšu. Dobre poznal aj ich náboženské praktiky, ktoré si vyžadovali ľudské obety, aby upokojili aztéckych bohov a zachovali harmóniu vesmíru. Kresťanstvo do Nového sveta prišlo spolu so španielskym dobývaním Mexika. Misionárov poslali vyučovať vieru a Indiánov odhovárali, aby nepraktizovali svoje náboženstvo. Ľudské obety boli zakázané a chrámy boli zrúcané. Napriek veľkému úsiliu misionárska činnosť v Novom svete mala len veľmi skromné úspechy.

Juan Diego po smrti Maríe Lucíe ďalej rástol vo viere. Jeho oddanosť kresťanskej viere musela byť príjemným prekvapením pre misionárov, ktorí boli zvyknutí na nedostatočné prostriedky a neúspešné úsilie. Hoci v tejto oblasti nebol kostol, Juan Diego každú sobotu a nedeľu na úsvite vstával a šiel 14 kilometrov do najbližšieho doctrina (miesto náboženského vyučovania) v Tlaltelolco, kde sa mohol zúčastniť na svätej omši a vzdelávať sa vo viere. Mexiko v tom čase bolo malým ostrovom na jazere Texcoco. Aby sa Juan Diego mohol zúčastniť na týchto bohoslužbách, musel ísť na juh od Tulpetlaca, prejsť okolo západného úbočia vrchu Tepeyac a potom po násype, ktorý spájal Mexiko s pevninou.

Prvé zjavenie

Príbeh svätého Juana Diega je samozrejme príbehom Panny Márie Guadalupskej. Udalosť jeho svätorečenia nemôžeme pochopiť mimo udalostí jej zjavenia.

 Keď Juan Diego počas jednej sobotnej cesty na katechézu, 9. decembra 1531, prišiel do oblasti Tepeyac, počul nádherný spev. Zdalo sa mu, že prichádza z vrchu Tepeyac. Spev znel ako zbor vtákov, ale bol krajší než spev vtákov, ktorých Juan Diego poznal. Keď sa pozrel smerom na východ k vrchu, premýšľal:

„Som hoden, zaslúžil som si to, čo počujem? Možno len snívam? Možno len driemem? Kde som? Kde sa nachádzam? Je možné, že som na mieste našich predkov, o ktorom nám hovorili starí rodičia: v krajine kvetov, v krajine kukurice, nášho mäsa, nášho pokrmu, možno v krajine neba?“

V týchto chvíľach pred prvým zjavením Panny Márie Guadalupskej sú už prítomné znamenia obnovy. V kresťanstve východ, smer vychádzajúceho slnka, sa často používa ako symbol vzkriesenia a obnovy. Tieto témy sú osobitne zrejmé v prvých slovách úžasu Juana Diega. Čerpal z obrazov svojho domorodého dedičstva a chcel opísať niečo z neopísateľného tajomstva neba. Hovoril o ňom ako „krajine kvetov, krajine kukurice, nášho mäsa, nášho pokrmu“. Pre Indiánov kvety i kukurica majú veľký náboženský a kultúrny význam. Na jednej strane kvety podobne ako pieseň evokovali pravdu a považovali sa za to jediné, čo „sa nikdy neskončí“, ako to kedysi napísal aztécky mudrc; na druhej strane kukurica bola podstatnou zložkou výživy. Aztékovia sa ňou živili a bez nej by aztécky život bol veľkým trápením.

Zrazu spev prestal a ženský hlas naňho zavolal: „Juantzin, Juan Diegotzin,“ čo je v jazyku náhuatl zdrobnenina jeho španielskeho krstného mena. Juan Diego odpovedal na ženský láskavý pozdrav, vystúpil na vrch a ocitol sa pred krásnou ženou odetou do šiat, ktoré „žiarili ako slnko“. Stála na  kameňoch. Tie akoby vyžarovali lúče svetla, také ako vzácny nefrit a iné drahokamy. „Zdalo sa, že zem žiari žiarou dúhy“ a lístie malo tyrkysový jas a pierka quetzalu. Spýtala sa Juana Diega, kam ide, a on odpovedal, že ide do „tvojho domčeka v Mexiku, Tlaltelolco, aby hľadal Božie veci“.Je pozoruhodné, že to povedal ešte skôr, než sa mu Panna predstavila, čiže Juan Diego si uvedomoval dôležitý vzťah medzi Pannou Máriou a Cirkvou.

Žena sa s Juanom Diegom rozprávala v jeho rodnom jazyku náhuatl a používala texcocanské náboženské vyjadrenia. Predstavila sa mu nepochybne jasne a povedala:

„Som nepoškvrnená svätá Mária, ktorá má tú česť byť matkou pravého Boha (téotl Dios), skrze ktorého my všetci žijeme (Ipalnemohuani), Stvoriteľa ľudí (Teyocoyani), Pána blízkych i ďalekých (Tloque Nahu- aque), Pána neba a zeme (Ilhuicahua Tlaltipaque).“

Keď Panna Mária použila slová pre Boha v jazyku náhuatl a v španielčine (téotl Dios), potvrdila zvrchovanosť, jedinečnosť a univerzalitu Boha. Vo svojej pokore o sebe veľmi nehovorila, ale o Bohu hovorila mnohými titulmi. Je dôležité, že keď hovorila o sebe, nazývala sa „matkou“ a „nepoškvrnenou svätou Pannou“. Tento titul ju identifikuje ako Nepoškvrnené počatie. Tento titul vtedy nebol ešte oficiálne uznaný. Až pápež Pius IX. tento titul schválil o viac než tri storočia neskôr, v roku 1854. Keď sa Panna Mária takto predstavila, zdôraznila ľudskú a božskú prirodzenosť svojho Syna. Panna Mária ako Kristova matka poukazuje na ľudskú prirodzenosť svojho Syna, keďže ona sama je človek, ale ako nepoškvrnená poukazuje tiež na božskú prirodzenosť svojho Syna, ktorý ako Boh sa narodil bezhriešnej žene.

Keď sa Panna predstavila, odhalila dôvod svojho zjavenia:

„Veľmi chcem, aby mi tu postavili posvätný domček, v ktorom ho [Boha] ukážem. Budem ho vyvyšovať a zjavím ho. Dám ho všetkým ľuďom vo svojej osobnej láske. Jeho, ktorý je mojím vášnivým pohľadom, jeho, ktorý je mojou pomocou, jeho, ktorý je mojou spásou. Pretože som naozaj tvoja milosrdná Matka, tvoja a všetkých ľudí, ktorí žijú v tejto krajine, a tiež všetkých ďalších pokolení, tých, ktorí ma milujú, ktorí volajú ku mne, ktorí ma hľadajú, ktorí mi dôverujú.“

Panna potom Juanovi Diegovi vysvetlila, že ho potrebuje, aby odovzdal posolstvo biskupovi Juanovi de Zumárragovi, hlave Cirkvi v meste Mexiko.

V kontexte európskeho katolicizmu toto prvé zjavenie objasňuje univerzálnu úlohu Panny Márie ako Matky a jej túžbu privádzať všetkých ľudí bližšie k Bohu na jej láskavé orodovanie. Menej zrejmé, hoci nemenej dôležité je to, čo znamená pre vzdelaného Indiána požiadavka Panny vybudovať kostol. Pre domorodcov chrám nebol len náboženskou budovou a postavenie chrámu bolo viac než ceremoniálnou náboženskou udalosťou. Pre domorodú kultúru malo náboženstvo také ústredné postavenie, že chrám sa považoval za základ spoločnosti. Z historického hľadiska vybudovanie nového chrámu bolo počiatkom novej civilizácie. Preto Aztékovia budovali svoj chrám v období bezprostredne po svojom príchode do údolia Mexika. Bežný domorodý glyf alebo piktogram pre porazený národ bol obraz zrúteného chrámu, ktorý bol niekedy v plameňoch. Teda príkaz Panny Márie pre Juana Diega mal bohatý obsah, ktorý nesmierne presahoval postavenie budovy. A jeho význam bol ešte o to bohatší, že tento príkaz dostal Indián.

Druhé zjavenie

Pre Juana Diega asi neexistovala väčšia skúška než ísť k hlave Cirkvi v Mexiku, k biskupovi, rehoľnému kňazovi Juanovi de Zumárragovi.  Keď ho prijal, Juan Diego povedal pátrovi Zumárragovi o zjavení, ale biskup, hoci si ho pozorne vypočul, bol skeptický voči jeho príbehu. Prečo by sa Božia Matka zjavila tomuto nedávno obrátenému Indiánovi? Prečo by si želala, aby na planine vrchu Tepeyac postavili chrám, keď na tomto vrchu stál kedysi starobylý chrám zasvätený pohanskej bohyni Coatlicue? Bola to významná požiadavka a zázračný charakter zjavenia sa nemal brať na ľahkú váhu. Biskup Zumárraga prepustil Juana Diega a povedal mu, že si jeho príbeh trpezlivejšie vypočuje niekedy inokedy.

Juan Diego sa sklamaný odpoveďou vrátil na vrch Tepeyac a keď vyrozprával Panne, čo sa stalo, prosil ju, aby túto úlohu zverila niekomu dôležitejšiemu:

„Prosím ťa… nech nejaký šľachtic, ktorého si vážime, ktorý je známy, vážený a ctený, nech vykoná túto úlohu, vezme tvoj vznešený dych, tvoje vznešené slovo, aby mu uverili. Ja som naozaj len človek z tejto krajiny, som len lanom nosiča, som len rámom, len chvostom, krídlom, ja sám potrebujem vedenie, aby ma niekto niesol na chrbte… Moje Malé dievča, moja Najmenšia dcéra, moja Pani, moje Dievča, prosím, ospravedlň ma: zraním ti tvár i srdce; rozhnevám ťa, upadnem do tvojej nemilosti, moja milovaná Pani.“

V príbehu o zjavení tieto dobre známe a láskavé prosby odrážajú domorodú formu oslovenia, pri ktorej sa ľudia nazývali mnohými titulmi. Napríklad uvažujte o tom, ako mladý šľachtický syn oslovuje svoju matku: „Ó, moja šľachetná, ó, dôležitá, ó, pani… pozdravujeme Vaše Veličenstvo a Výsosť. Ako ste sa vyspali a aký máte deň?“

Panna láskavo počúvala, ale rozhodne odpovedala:

„Počúvaj, môj najmladší syn, vedz s istotou, že mi nechýbajú sluhovia (a) poslovia, ktorým môžem dať úlohu zaniesť môj dych, moje slovo, aby vykonali moju vôľu. Ale je nevyhnutné, aby si ty osobne šiel a prosil, aby sa na tvoje orodovanie moje želanie, moja vôľa stala skutočnosťou. A prosím ťa, môj najmladší syn, a prísne ti prikazujem, aby si opäť zajtra navštívil biskupa. A v mojom mene mu daj vedieť, daj mu počuť moje želanie, moju vôľu, aby ju vykonal a vybudoval môj posvätný dom, o ktorý ho žiadam. A opäť mu povedz, že ja osobne, vždy Panna, svätá Mária, ja, ktorá som Božou Matkou, som ťa poslala ako svojho posla.“

Určite boli vhodnejší na túto úlohu z hľadiska dôveryhodnosti a sociálneho postavenia. A prečo bol potrebný prostredník? Sama Panna sa mohla zjaviť biskupovi. Ale Panna si vybrala Juana Diega. Tento výber odráža slová Panny Márie v evanjeliu, keď chváli Boha, ktorý „mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených“.

Tretie zjavenie

Keď sa Juan Diego vrátil na druhý deň k biskupovi, aby mu odovzdal posolstvo Panny, Zumárraga sa pýtal Juana Diega na mnohé podrobnosti zjavenia. Predtým, ako ho Zumárraga poslal preč, požadoval dôkaz, ktorý potvrdí pravdivosť jeho príbehu. Juan Diego odišiel. Táto požiadavka ho nezlomila. Sľúbil, že sa vráti so znamením od Panny. Biskupa táto dôvera Juana Diega odzbrojila. Poslal dvoch mužov, aby ho sledovali a zistili, či Juan Diego nepodvádza. Obaja istý čas sledovali Juana Diega, ale stratili ho z dohľadu, keď prechádzal úžľabinou pri moste k Tepeyacu. Zatiaľ Juan Diego prišiel na vrch Tepeyac a našiel tam Pan- nu, ktorá naňho čakala. Kľakol si pred ňou a porozprával o druhom stretnutí s biskupom Zumárragom. Povedal jej, že biskup požaduje znamenie. Panna sa láskavými slovami poďakovala Juanovi Diegovi za vernú službu a uistila ho, že jeho poslanie bude úspešné. Požiadala ho, aby sa na druhý deň vrátil. Dostane znamenie, ktoré zanesie biskupovi Zumárragovi.

Štvrté zjavenie

Keď Juan Diego prišiel domov, jeho plány vrátiť sa k Panne išli rýchlo bokom. Kým bol preč, strýko Juan Bernardino vážne ochorel. Juan Diego teda na druhý deň nešiel na Tepeyac, ale hľadal a priviedol k strýkovi lekára, ale už bolo neskoro. Hoci lekár Juana Bernardina ošetril, pomoc už bola márna a smrť sa blížila. Ale aj v tejto chvíli Juan Bernardino prejavil silu svojej viery a dôveru vo vieru synovca. Prosil Juana Diega, aby mu priviedol kňaza, ktorý ho vyspovedá a pripraví na smrť. Juan Diego si teda na druhý deň, 12. decembra, obliekol tilmu, aby chránil telo pred chladom, a ponáhľal sa do doctrina v Tlaltelolco. Keď sa blížil k vrchu Tepeyac, spomenul si na sľúbené stretnutie s Pannou. Uvedomoval si však strýkov stav a nechcel odkladať cestu. Vyhol sa svojej zvyčajnej ceste v nádeji, že sa vyhne Panne. Keď však obišiel vrch, uvidel, že Panna zostupuje z vrchu a pozdravuje ho. S obavami sa pýtala: „Môj najmladší synu, čo sa deje? Kam ideš? Kam smeruješ?“

Prekvapený, zmätený a vystrašený Juan Diego s rozpakmi povedal Panne o chorobe strýka a svojej novej úlohe. Vyjadril niečo z beznádeje, ktorú vtedy prežíval, a povedal: „Pretože v skutočnosti na to (smrť) sme sa narodili, my, ktorí očakávame smrť.“Aj v tomto nešťastí zostal verný svojmu poslaniu. Sľúbil: „Potom sa sem vrátim, aby som zaniesol tvoj vznešený dych, tvoje vznešené slovo, Pani, moje Malé dievča. Odpusť mi, buď so mnou trpezlivá, pretože ťa v tom nepodvádzam… zajtra určite prídem a budem sa ponáhľať.“

Panna počúvala prosbu Juana Diego a keď skončil, povedala mu:

„Počúvaj, vlož si to do srdca, môj najmladší synu, že to, čo ťa vyľakalo, čo ťa postihlo, nie je nič. Nech sa ti tvár a srdce nerozrušuje. Neboj sa tejto choroby ani žiadnej inej choroby, ani nijakej ostrej a škodlivej veci. Vari nie som tu, ja, ktorá má česť byť tvojou Matkou? Nie si v mojom tieni a pod mojou ochranou? Nie som zdrojom tvojej radosti? Nie si v mojom plášti, v mojom náručí? Potrebuješ niečo viac?“

Viac než kvety

V tej chvíli sa Panna Mária Guadalupská začala zjavovať svetu nie skrze Juana Diega, ale skrze jeho strýka. Keď Juana Diega utešila, uistila ho, že sa strýko uzdraví. Povedala: „Neoplakávaj chorobu svojho strýka, pretože na ňu teraz nezomrie. Môžeš si byť istý, že je už uzdravený.“ Juan Diego sa neskôr dozvedel, že práve v tej chvíli sa zjavila aj Juanovi Bernardinovi. Juan Diego úplne dôveroval Panne a opäť ju prosil o znamenie, ktoré môže priniesť ako dôkaz biskupovi Zumárragovi.

Panna dala pokyn Juanovi Diegovi, aby šiel na vrch Tepeyac, kde nájde rozličné kvety. Má ich natrhať, zviazať a priniesť jej, aby ich mohla naaranžovať do tilmy. Juan Diego poslušne vyšiel na vrch a s úžasom vo vyprahnutom zimnom prostredí a na skalnatom mieste, kde rástli len bodliaky, stromy mesquites, kaktusy a tŕnie, uzrel záhradu, ktorá prekypovala orosenými kvetmi tej najsladšej vône. Juan Diego ich rýchlo nazbieral do tilmy a zaniesol ich tam, kde čakala Panna. Tá ich od Juana Diega vzala, naaranžovala do jeho tilmy a poslala za biskupom. Možno práve v tejto chvíli, keď Panna naaranžovala kvety do tilmy Juana Diega, sme dostali najpoetickejšie vyjadrenie toho, čo zjavenia v Guadalupe budú znamenať pre Indiánov. Keď sa Panna zjavila na Tepeyacu, vzala to, čo je v indiánskej kultúre dobré a pravdivé, a naaranžovala to tak, že tie isté prvky priniesli naplnenie pravdy. V indiánskej kultúre kvety a pieseň (ako sme spomínali, pieseň počul Juan Diego pred prvým zjavením) sú symbolmi pravdy.

Juan Diego s týmito kvetmi v tilme prišiel do sídla biskupa Zumárragu, ale vrátnik a sluhovia ho nechceli vpustiť. Tvárili sa, že jeho žiadosť nepočujú. Keď Juan Diego čakal ďalej, sluhovia boli zvedaví, čo nesie v tilme, a podišli k nemu bližšie. Hoci sa Juan Diego bál, že kvety neochráni pred ich rukami, otvoril tilmu, aby sluhovia videli kvety. Keď sa sluhovia dotkli tilmy Juana Diega, kvety sa zrazu objavili akoby namaľované alebo vyšité na povrchu tilmy.

Užasnutí sluhovia konečne odviedli Juana Diega k biskupovi Zumárragovi. Juan Diego si pred ním kľakol a povedal mu, čo mu riekla Panna. Potom otvoril svoju tilmu a nechal kvety padnúť na dlážku, pričom sa na drsnom povrchu tilmy objavil obraz Panny Márie. Prítomní s úžasom pokľakli. Emócie ich premohli. Aj biskup Zumárraga so slzami v očiach pokľakol. Modlil sa, aby mu Panna odpustila, že nevyplnil jej želanie. Potom sňal Juanovi Diegovi tilmu z krku, hneď ju odniesol do súkromnej kaplnky a pozval Juana Diega, aby v jeho dome strávil zvyšok dňa.

Biskup Zumárraga na druhý deň v sprievode Juana Diega šiel na miesto, kde Panna Mária žiadala vybudovať kaplnku. A na toto miesto strmých skál, tŕnia a ostnatých kaktusov, kde vyprahnutá krajina pripomínala len smrť a márnosť života, hneď prichádzali ľudia z mesta a okolitých mestečiek a začali stavať kaplnku Panny.

V rozprávaní o guadalupských zjaveniach a zázrakoch je veľa dôležitých momentov zmierenia. V samotnom obraze vidíme dokonalý súlad kultúr a ich symboly zvestujú tú istú pravdu. Pre Indiánov a laikov vtlačenie obrazu Panny do tilmy a prijatie tilmy Juana Diega do kaplnky sú asi tie najdôležitejšie momenty. V indiánskej kultúre tilma odráža spoločenské postavenie. Tilma roľníka je rovná a nezdobená. Tilma s farbami alebo ozdobami je vyhradená šľachticom a ľuďom vyššieho spoločenského postavenia. Má aj silný kultúrny význam. Tilma tiež symbolizuje ochranu, výživu, manželský stav a zasvätenie. Všetky tieto prvky budú dôležité, ako to naznačuje guadalupské posolstvo. Keď Panna vtlačila svoj obraz na tilmu Juana Diega, podľa Indiánov dala obyčajnému človekovi a osobitne Indiánovi novú a vyššiu dôstojnosť. A túto dôstojnosť uznáva aj biskup, keď ako hlava Cirkvi v Mexiku verejne a osobne prijíma tilmu do svojej súkromnej kaplnky a pozýva Juana Diega do svojho domu. V tejto chvíli všetky roly Juana Diega, ktoré mu predtým bránili plne sa zúčastniť na živote Cirkvi po dobytí krajiny – ako Indián, konvertita, laik a muž nízkeho spoločenského postavenia –, sú vítané, lebo majú dôležité a rozhodujúce miesto v Cirkvi a jej poslaní evanjelizácie.

Meno pre Pannu

Keď Juan Diego splnil svoju povinnosť, prosil, aby sa mo hol vrátiť k strýkovi. Keď ho videl naposledy, strýko bol vážne chorý a blížila sa jeho smrť. Biskup súhlasil a poslal niekoľko mužov, aby Juana Diega sprevádzali. Prikázal im, aby sa vrátili s Juanom Bernardinom, ak bude v dobrom zdravotnom stave. Keď prišli do mesta Tulpetlac, s údivom zistili, že Juan Bernardino je úplne zdravý. Juan Diego svojmu strýkovi vysvetlil, kde bol. Povedal mu len to, čo Juan Bernardino už vedel: Panna prišla aj k Juanovi Bernardinovi presne tak, ako to Juan Diego opísal. Uzdravila ho, dala mu pokyn, aby sa ukázal biskupovi, a povedala mu všetko, čo pre ňu robí jeho synovec. A Panna prezradila Juanovi Bernardinovi ešte niečo dôležitejšie – svoje meno. Odteraz bude známa ako „nepoškvrnená Panna, svätá Mária z Guadalupe“.  Je významné, že Panna sa rozhodla neodhaliť svoje celé meno Juanovi Diegovi, ale jeho postaršiemu strýkovi Juanovi Bernardinovi. Teraz zjavenia mali dvoch svedkov. Nielenže to poukazuje na hodnovernosť príbehu Juana Diega, ale podčiarkuje aj úlohu rodinných vzťahov pri vzdelávaní o viere a hodnote duchovnej solidarity. Ešte predtým, než Juan Bernardino povedal synovcovi o zjavení Panny, bola medzi nimi vzájomná dôvera a zdieľanie v ich kresťanskom vzťahu.

Panna si vybrala meno, ktoré Španieli poznali. Skutočný pôvod mena Panny má ešte hlbšie korene a spája prvky Nového sveta a Španielska. (Meno „Mária“ samozrejme pochádza z hebrejčiny, a nie zo španielčiny.) V Španielsku existuje rieka Guadalupe, ktorá tečie cez Extremadur. Toto meno má arabský pôvod a znamená „rieka čierneho štrku“. Podľa legendy v 13. storočí, keď na brehu rieky Guadalupe našli sochu Čiernej Madony, na počesť Panny postavili kráľovský kláštor Svätej Márie Guadalupskej. Historické záznamy však hovoria, že Španieli nepomenovali mexickú Pannu „Guadalupe“. Ona si ho vybrala a tak prijala meno, ktoré odrážalo jej poslanie ako tej, ktorá nesie alebo prináša živú vodu, Ježiša Krista.

Hoci je významné, že Panna si vybrala laika ako posla, čím podčiarkla dôležitosť laickej služby v Cirkvi, je osobitne významné, že si vybrala Juana Diega Cuauhtlatoatzina, „orla, ktorý hovorí“. V aztéckej kultúre orol zohrával dôležitú symbolickú úlohu ako posol aztéckej civilizácie a symbol ich božstva, boha slnka. Podľa aztéckej mytológie niekedy v 14. storočí Aztékovia prišli na juh do údolia Mexika. Orol, ktorý sedel na nopálovom kaktuse, ukázal na miesto ich budúceho hlavného mesta Tenochtitlanu („miesto skaly nopálového kaktusu“). Orly pripomínali nielen počiatok aztéckej civilizácie, ale zohrávali dôležitú symbolickú úlohu v súdobom aztéckom svete a konkrétne v aztéckych náboženských obetách. Aztékovia si uctievali orla ako symbol slnka. Dávali srdcia obetí do cuauhxicalli alebo „nádoby z dyne v tvare orla“. Nádoba mala niekedy tvar orlej hlavy. Aztékovia verili, že slnko sa živí z týchto orlích nádob. Juan Diego Cuauhtlatoatzin na žiadosť Panny má byť poslom novej civilizácie. Táto nová civilizácia však nie je civilizácia, v ktorej sa život bohov udržuje ľudskými obetami, ale je to skôr civilizácia, v ktorej sú ľudia povolaní k Bohu, ktorý je v Kristovi pre nich životodarným pokrmom.

Domov pre obraz

26. decembra 1531 dokončili kaplnku na počesť Panny. Mala byť miestom pre obraz na tilme Juana Diega, ako aj miestom na modlitbu. Kaplnku postavili z nepálenej obielenej tehly a zastrešili slamou. Celá výstavba trvala dva týždne. Na posviacku kaplnky Juan Diego, biskup Zumárraga a dedinčania z Cuautitlánu šli v procesii na vrch Tepeyac a položili tilmu na oltár kaplnky. Tilma bola teda uložená v tejto novej kaplnke, ktorá sa nazývala Pustovňa. Tilma i jej obraz priťahovali pozornosť po celom Novom Španielsku. Antonio Valeriano na záver rozprávania o zjavení Nican Mopohua poznamenal, že „úplne všetci, celé mesto bez výnimky… prišlo uznať (obraz) ako niečo božské. Prišli sa k nej modliť a žasli nad zázračným zjavením obrazu“.

Aj Juan Diego sa stal dôležitou postavou v novej svätyni Panny. Mnohí, ktorí prichádzali do svätyne, spoznali v poslovi Panny nádherné vyjadrenie svätosti, ktorú chceli napodobňovať, aby „aj my sme mohli získať večné nebeské radosti“, ako to vyjadrili niektorí Indiáni. Ján Pavol II. v homílii pri svätorečení Juana Diega pripomenul toto prvé uznanie svätosti Juana Diega v rozvíjajúcej sa mexickej cirkvi. Na záver homílie sa modlil:

„Blahoslavený Juan Diego, dobrý kresťanský Indián, ktorého jednoduchí ľudia vždy považovali za svätého! … Zverujeme ti našich laických bratov a sestry, aby cítiac povolanie k svätosti mohli naplniť každú oblasť spoločenského života duchom evanjelia…Milovaný Juan Diego, ‚Hovoriaci orol‘! Ukáž nám cestu, ktorá vedie k ‚Čiernej Panne‘ z Tepeyacu, aby nás prijala do hlbín svojho srdca, lebo ona je láskyplná, milosrdná Matka, ktorá nás vedie k pravému Bohu. Amen.“

Juan Diego takmer päť storočí po zjaveniach ostáva príkladom aj pre nás a najmä pre novú evanjelizáciu. Svojou úlohou pri zjavení a svojím ďalším životom je modelom viery, zbožnosti, obety, ale tiež úlohy každého veriaceho premieňať kultúru – „naplniť každú oblasť spoločenského života duchom evanjelia“.

 Spracoval P. Rastislav Dluhý (na základe knihy Panna Mária Guadalupská – matka Civilizácie lásky)