Patrik a Klára z Rieky Života v Keni

Pozdravujeme všetkých drahých africkým pozdravom “Sasa!“

Internetová kríza nás brzdí v zdieľaní zážitkov s vami, ale sme nažive a keďže Pána Boha aj „anitbakti“ gély máme stále po ruke, držíme sa statočne. Mnohým veciam sa nestačíme diviť od toho, že deti sa tu rodia tak, že najskôr idú nohy a až potom hlava a že prasknuté potrubia sa tu opravujú s „igelitkami“, na to všetko máme s Paťom stále heslo: ,,Nesnaž sa pochopiť Afriku a budeš šťastnejší 😛 „, a tak všetkým tým, ktorí majú usporiadaný život a zmysel pre zodpovednosť, by sme túto červenozem neodporúčali.

Miestni obyvatelia a dokonca ani miestny dobytok si na nás ešte nezvykli, každý sa nás chce dotknúť, chytajú si naše oblečenie, moje kučeravé vlasy, obdivujú Paťove chlpy na nohách a jeho bradu.

Pomaly sme sa zabývali, prvé dojmy našťastie časom nahradia druhé dojmy. Keď sme pristáli v Nairobi, náš jediný kamoš tmavej pleti, Joseph, ktorý je kňazom v Keni, pozoruhodne odkladal cestu do cieľovej destinácie. Po príchode na miesto, kde sme mali bývať, sme zistili, prečo mal túlavé topánky. Chlapíci ešte robili v našom dome podlahu, aby sme mali aspoň niečo, ale okná už nestihli. Máme aj umývadlo, ktoré má síce štýl, ale voda z neho tečie na zem, nejako to tí robotníci nedomysleli, takže vedrá to istia. Po pár prebdených nociach som priznala, že ja by som predsa len ocenila tie okná, lebo nočný vietor, ktorý burácal našim domom, mi naháňal strach. Na druhý deň nám africkí džentlmeni vyšli v ústrety a doniesli polovicu potrebného skla, zvyšnú polovicu okna dorobili slamou. Je to priam čarovné, ale zatiaľ si okno plní svoju funkciu. U Paťa hľadali pochvalu za tento „repas“ a skoro každých 5 minút sa ho pýtali: ,,How do you see this work, Sir?“ Cez to všetko sa prenášame s humorom a snažíme sa byť vďační.

Od prvého dňa, čo sme prišli, sa snažíme nájsť niečo, s čím by sme pomohli, ale na ich stavebné postupy sa nechytáme. Nevieme robiť okná zo slamy, ani upevňovať potrubia „igelitkami“, ani kosiť s mačetou, takže podľa nich sme Európania, čo majú ľavé ruky. Pranie si vecí v dažďovej vode a sprchovanie sa s hrncami nám však ide od ruky, takže myslím, že sa nemáme za čo hanbiť.

Celý náš čas v Afrike je ako čakanie na Godota, viem, bude to znieť šialene, ale ľudia sa tu vôbec neriadia hodinkami, ale slnkom. Pokojne sa vám môže stať, že vás niekto zamkne v aute so slovami, počkaj ma chvíľočku a vráti sa o 6 hodín.

Našou každodennou strasťou sú mraky komárov. Veriť repelentom je ako veriť kozmodisku. Vďaka mojej kráľovskej krvi sa každé ráno zobúdzam s novými štípancami a máta ma predstava, ktorý z nich sa premení na maláriu.

Prvé dva týždne sú teda za nami, veľa sa s Paťom modlíme, povzbudzujeme sa navzájom a veľa sa spolu smejeme, čo nás nesie vpred. Modlíme sa aj za vás, obetujeme každodenné ranné vstávanie, čo je v prepočte na náš čas asi o 5:00. Často obetujeme aj jedlo, ktoré nám nie je vždy po vôli, horké byliny, africké strukoviny a všadeprítomná kozia pachuť, ale tešíme sa na všetko, čo má Pán Boh pre nás ešte pripravené.

Pripájame aj zopár fotiek, ako sa nás chcú všetci dotknúť, návod na pranie v dažďovej vode, aj ako zlaňujeme lianu.

Klára + Paťo