Ponúkame vám úryvok z knihy Svätci v milosrdenstve, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovo medzi nami. Prečítajte si o sv. Albertovi Chmielowskom, poľskom rehoľníkovi, umelcovi, zástancovi chudobných,  zakladateľovi albertínok. Volali ho „druhý František z Assisi“, poznal sa s Leninom a sv. Ján Pavol II. o ňom napísal divadelnú hru. Dnes, 20. augusta, si pripomíname výročie jeho narodenia.

Albert Chmielowski (1845 – 1916) dostal pri krste meno Adam. V poľskej Varšave, odkiaľ pochádzal, bol známy ako nádejný a geniálny maliar. Jeho kresťanská viera ho nútila hľadať odpovede na otázky: „Čo je cieľom umenia?“ a „Čo je údelom umelca?“

Dlhý čas sa venoval maľovaniu obrazu, ktorý nazval Ecce Homo („Hľa, človek“). No nedokončil ho dovtedy, kým neprišiel na to, že majstrovský kúsok, o ktorom sníval, nedokončí, kým sa najprv nezasvätí obnove obrazu trpiaceho Krista v chudobných. Jeho obraz Ecce Homo dnes zdobí jeho hrob.

Nosil biedne šaty a hovoril o sebe ako o bratovi Albertovi. O núdznych ľudí sa začal starať vo vlastnom dome. Krátko nato si začal uvedomovať, že je povolaný navštevovať ľudí bez domova, ktorí sa tlačili v štátnych krakovských útulkoch, kam si vznešení ľudia – ako on –, nikdy netrúfli vstúpiť. Keby niektorý z nich vstúpil do tohto útulku, hrozila mu smrť. Práve vtedy však Chmielowski pochopil, že ich núdza je taká nesmierna, že ich nemôže utešiť alebo im uľaviť, ak nesplní jednu podmienku: „Musíme medzi nimi žiť! Nemôžeme ich opustiť!“ A tak predal všetky svoje maľby a šiel žiť s chudobnými.

Teplé letné mesiace, počas ktorých obyvatelia opúšťali tieto strašné útulky, využil na ich obnovu a skrášlenie. Premenil ich na „opatrovateľské domovy“. Stal sa tiež žobrákom a prosil o almužnu pre svojich bezdomovcov.

Keď ho ľudia videli, ako sedí na svojom veľkom voze, ktorý zámerne postavil na to, aby žobral o milodary, a keď videli, ako s ním chodí sem a tam po trhoch, hovorili: „Pozrite, Adam Chmielowski – muž, ktorý bol kedysi slávnym maliarom, sa teraz stal otcom chudobných!“ O milodary prosil s pokorou a príjemným úsmevom a dary ľudí prijímal so slzami vďačnosti. Ťažko povedať, kto bolo šťastnejší: či tí, čo dávali, alebo on, ktorý dostával.

Zhromaždil okolo seba mnohých spolupracovníkov. Bolo ich až toľko, že založil dve kongregácie: jednu pre mužov a jednu pre ženy. Všetci tí, ktorí chceli vstúpiť, museli žiť úplnú chudobu: prvou vecou, ktorú museli spraviť, bolo, že všetko, čo mali, museli dať chudobným. Zdalo sa, akoby v uliciach Krakova žil ďalší svätý František z Assisi.

Brat Albert svojim spolupracovníkom hovorieval: „Pozerám sa na Ježiša v Eucharistii. Mohla nám azda jeho láska dať ešte niečo krajšie? Ak je on chlebom, aj my sami by sme sa mali stať chlebom a dať sa iným.“ A neúnavne im vravieval: „Musíme byť dobrí ako chlieb.“

Príbeh brata Alberta si zasluhuje osobitnú úvahu – kvôli tomu, aký veľký význam má pre svoju kultúru. Nesmieme zabúdať, že brat Albert pracoval v Poľsku v rokoch, ktoré predchádzali vypuknutiu komunistickej revolúcie v Rusku. Určite aj on premýšľal nad tým, že vážna situácia chudobných predznamenáva požiar, ktorý mal už čoskoro vypuknúť a zničiť spoločnosť. V aktoch svätorečenia brata Alberta skutočne nachádzame jeden mimoriadny detail: Albert mal možnosť stretnúť Vladimíra Lenina, ktorý bol práve v tom čase v krakovskom exile. Zdá sa, že spolu hovorili a spolu si kládli nasledovné otázky: „Spočíva sila chudobných v ich hneve, ktorý možno vhodne riadiť a usmerňovať? Alebo ich sila spočíva v dobročinnej láske, solidarite a znovu objavení kresťanského radikalizmu?“ Otázka teda znela: Milosrdenstvo alebo revolúcia?

Neskôr sa o bratovi Albertovi rozhodol jeden novokňaz napísať divadelnú hru. Tento mladý poľský kňaz sa narodil len štyri roky po smrti Chmielowskeho. Jeho meno bolo Karol Wojtyla. Táto divadelná hra budúceho pápeža vznikla v roku 1949 a nesie názov Brat nášho Boha. Rozpráva príbeh o stretnutí Adama Chmielowskeho s Leninom, ktorý je pomenovaný ako „Cudzinec“. (V roku 1997 túto hru sfilmoval režisér Krzysztof Zanussi.)

Na jej začiatku skľúčený „maliar lásky“ čelí šokujúcim obvineniam, ktoré naňho chrlí tento Cudzinec: dobročinná láska len udržuje chudobných v chudobe a ponecháva ich „dvakrát ponížených. Dvakrát: raz chudobou a druhý raz dobročinnosťou“.

„Toto nie je správna cesta!“ nalieha revolucionár. „Dobročinná láska neposilňuje ich nesmierny kolektívny hnev; namiesto toho ho oslabuje a zmierňuje. Ty zvádzaš ľudí! Tvoja dobročinnosť len rozptyľuje silu ľudu!“ Potom Cudzinec vstupuje do útulku a prosí tamojších ľudí: „Nevysedávajte tu čakajúc na dobročinnosť! Dobročinnosť vás poníži! Vy ju nepotrebujete! Musíte pochopiť, že vám patrí absolútne všetko! Nič nie je z milosti. Dobročinná láska je len akýmsi predĺženým tieňom, v ktorom si tajomný, nepochopiteľný a bohatý človek skrýva svoju pravú tvár. Dajte si pozor na apoštolov dobročinnosti! Oni sú vašimi nepriateľmi!“

Adam sedí v rohu a pomaly znova a znova šepká slová, akoby jeho srdce bolo ozvenou pocitov chudobných: „Skús byť na našom mieste. Skús byť na našom mieste…“ A skutočne sa ozve chór chudobných a tohto rečníka odmieta. Jeden človek z chóru pozdvihne svoj hlas a hovorí: „Ty si od nás ďaleko a my sme ďaleko od teba.“ A iní hlas nalieha: „Pozri, my vieme jedno: tí, ktorí s nami žijú, tí o nás vedia všetko. Iní nevedia nič.“

Na konci brat Albert vysvetľuje svoju nenapraviteľnú chybu: „Bieda ľudstva,“ hovorí, „je tým najväčším dobrom spomedzi tých, o ktorých hovoríš. Je väčším dobrom než všetky dobrá, ktoré môže ľudstvo získať silou svojho hnevu.“ A potom láskavo dodáva: „Viem, verím a som si istý, že človek môže získať všetky dobrá. Naozaj všetky. Dokonca aj tie najväčšie. No zloba zvádza; tu treba len dobročinnú lásku.“

Aj keď sa takýto dialóg môže zdať ako čistý umelecký výmysel pozbavený historických faktov, pravda je omnoho hlbšia a komplexnejšia. Všetky tieto slová totiž napísal Karol Wojtyla, ktorý už ako mladík brata Alberta napodobňoval. Budúci pápež vďaka príkladu tohto úbohého brata našiel silu zriecť sa svojej umeleckej vášne k divadlu, aby sa „celý odovzdal“ kňazstvu. Po tom, čo sa stal pápežom, sa z jeho mladíckych úvah o „revolúcii alebo dobročinnej láske“, ktoré zasadil do rozprávania o poslaní brata-maliara, stalo pápežské učenie. Tieto pravdy potom otvorene ohlasoval svetu a všetkým národom, v ktorých boli kresťania pokúšaní zveriť oslobodenie chudobných do rúk násilných revolúcií.

Jedným z príkladov toho, ako dozrievali mladícke myšlienky svätého Jána Pavla II., je encyklika Dives in misericordia. A hoci brat Albert zomrel tesne pred boľševickou revolúciou, ktorá svoju dôveru vložila do Leninových sociálnych myšlienok (tie desiatky rokov ovplyvňovali svetové dejiny), napokon – prostredníctvom skutkov a učenia svätého Jána Pavla II. – nad celou marxisticko-leninskou utópiou triumfovalo posolstvo brata Alberta. A určite nebola náhoda, že sa pápež Ján Pavol II. rozhodol kanonizovať Chmielowskeho v osudných dňoch roku 1989, ktorý znamenal koniec komunizmu. (Kanonizoval ho 12. novembra 1989.)

Foto: Living in faith