PREČO SA „SLOVO“ STALO „TELOM“?

Pamätáte sa, keď sa vám narodilo prvé dieťa? Boli ste takí plní lásky, že by ste urobili všetko, aby ste chránili a živili toho človiečika, ktorého vám Boh zveril. Keď ste videli, ako dieťatko pokojne spí, naplnila vás láska, ktorú ste nikdy predtým nezažili. Bolo to vaše dieťa. Nechceli ste nič iné, len ho milovať a cítiť jeho lásku k vám.
Hoci je láska rodičov k deťom hlboká a mení nám život, je len tieňom lásky Boha, nášho nebeského Otca, k nám. Stvoril nás z ničoho. Vytvoril pre nás celý svet – svet krásy a zložitosti, ktorý odráža jeho slávu a lásku. Dal nám jeden druhého, aby sme vytvárali vzťahy, ktoré sú obrazom jeho lásky, milosrdenstva, súcitu a spravodlivosti. A sľúbil nám, že bude s nami vždy, až do skončenia čias.
Boh na nás deň čo deň vylieva nespočetné milosti skrze krásu tohto sveta a prostredníctvom láskavých priateľov a rodiny. To všetko robí z lásky – a pretože chce, aby sme ho tiež milovali.

Obrovský krok
Táto súhra medzi Božou láskou k nám a jeho túžbou po našej láske sa vinie ako zlatá niť celým Písmom. Povolal Abraháma, aby sa stal otcom celého národa, ktorý bude v zmluvnom vzťahu s ním samým. V príbehu exodu vidíme, ako Boh oslobodil svoj ľud z otroctva, aby ho mohol slobodne milovať a zvelebovať. Boh skrze prorokov zjavil, že je odhodlaný priviesť k sebe svoje zblúdené deti. Boh neustále ukazoval, ako veľmi chce priviesť svoj ľud k sebe. Boh prostredníctvom znamení a divov, prostredníctvom kňazov a prorokov, skrze kráľov a pastierov prejavoval svoje milosrdenstvo a lásku.
Na prekvapenie každého Boh potom urobil obrovský krok vpred. Urobil niečo väčšie ako zázraky a hovoril nielen skrze prorokov. Prijal skutočné ľudské telo a stal sa jedným z nás – bol taký ako my okrem hriechu. Ježiš Kristus, večné Božie Slovo, sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Boh skrze toto zázračné narodenie Dieťaťa v jasliach povedal celému svetu: „Neušetrím nič, ani svojho vlastného Syna, aby som vás priviedol do láskyplného vzťahu so mnou.“
Keď sa počas Adventu pozriete na malého Ježiša v jasliach, spomeňte si, že toto Dieťa je ten najväčší dar, aký sme kedy dostali. Potom prejavte Ježišovi svoju vďačnosť tak, že sa mu budete klaňať a venujete mu svoju lásku.

Radosť a obeta
Vždy, keď slávime svätú omšu, „zvestujeme“ Ježišovu smrť a „vyznávame“ jeho zmŕtvychvstanie, kým opäť nepríde. Hovoríme Bohu, akí sme vďační, že Ježiš zomrel, aby nás oslobodil od hriechu. Ale veľkonočný zázrak, ktorý oslavujeme, nikdy nemožno oddeliť od vianočného zázraku, keď Ježiš „zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom“ (Vyznanie viery).
Veľká noc je o Ježišovej obetnej smrti a radosti z jeho zmŕtvychvstania. Ale Vianoce sú tiež o obete a radosti. Prežívame radosť: Kristus sa narodil! Ale táto veľká, radostná udalosť si vyžiadala veľkú cenu: Boží Syn zanechal nebeskú slávu a vstúpil do sveta zatemneného hriechom a smrťou. V istom zmysle bolo Ježišovo narodenie rovnakou obetou ako jeho smrť. Pozrime sa na niektoré prvky tejto obety.

Ľudské telo. Ježiš prijal ľudské telo, aké máme aj my. Narodil sa ako bezmocné dieťa, ktoré úplne záviselo od Panny Márie a Jozefa. Postupom času jeho telo prechádzalo všetkými prirodzenými zmenami, ktoré cíti každý človek, vrátane hladu, bolesti, smädu a únavy. Znášal fyzickú slabosť a prirodzené obmedzenia smrteľného tela. To všetko bolo najočividnejšie vtedy, keď po ukrutnom bičovaní a ukrižovaní sa jeho telo vyčerpalo a zomrel.
Áno, Ježiš sa premenil. Áno, kráčal po vode. Áno, vstal z mŕtvych. Ježiš pri určitých príležitostiach prekročil hranice svojich ľudských, telesných obmedzení. Ale jeho obyčajná, každodenná skúsenosť bola veľmi podobná tej našej.

Ľudské emócie. Pokiaľ ide o emócie, Ježiš jedinečne a dojemne prejavil svoju božskú i ľudskú prirodzenosť. Ukázal nám, že Boh naozaj cíti, ale ukázal nám to ako človek. „Zľutoval sa“ nad malomocným (Mk 1, 41), nad plačúcou vdovou (Lk 7, 13), nad dvoma slepcami (Mt 20, 34) a nad zástupom hladných ľudí (Mk 8, 2). Nahneval sa na náboženských predstaviteľov Izraela (Mk 3, 5) a „bol namrzený“ na svojich apoštolov (Mk 10, 14). Cítil smútok pri myšlienke na svoju smrť (Mt 26, 38). Žialil a plakal nad smrťou svojho priateľa Lazára (Jn 11, 33 – 35). A predovšetkým, Ježiš miloval ľudí (Jn 10, 21).

Ľudský rozum. Písmo hovorí, že Ježiš „sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Tu vstupujeme do veľkého tajomstva jeho plnej ľudskej prirodzenosti. Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí, že Ježiš „sa dokonca musel pýtať na to, čo sa v ľudských podmienkach treba naučiť zo skúsenosti“ (472). Podliehal obmedzeniam, ktoré súviseli s tým, že sa narodil v určitom tele na určitom mieste v určitej dobe. Vo svojej ľudskej prirodzenosti nemal plné poznanie všetkého. Najviac to vidíme, keď uvažujeme o tom, ako sa asi Ježiš cítil ako dieťa. Ale zároveň Ježiš ako večný Boží Syn vedel všetko, čo potreboval, aby splnil svoje božské poslanie.

Ľudská vôľa. Písmo poukazuje ešte na ďalší paradox. Ježiš na jednej strane hovorí: „Lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 6, 38). Ale svojmu Otcovi tiež povedal: „No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26, 39). Ježiš bol vždy v dokonalom súlade s Božou voľou. Ale zároveň musel svoju ľudskú vôľu podriadiť vôli svojho Otca – a niekedy to bolo ťažké, bolestivé rozhodnutie (Hebr 5, 7).

Všetko je spasené
Prečo sa oplatí premýšľať o tom, že Ježiš bol plne človekom a plne Bohom? Pretože hlboko vo svojom vnútri všetci túžime byť blízko pri Bohu. Vždy, keď uvažujeme o Ježišovi, približujeme sa k nemu. Hlbšie si uvedomíme jeho obetu a to nás v srdci dojíma. Keď vidíme, ako veľmi nás miluje, aj my ho chceme čoraz viac milovať a čoraz viac ho chceme nasledovať.
Ježiš sa vzdal svojho miesta v nebi a prijal ľudské telo, aby mohol spasiť naše hriešne, smrteľné telo. Prijal ľudské emócie, aby mohol vykúpiť naše hriešne emócie a naučiť nás milovať. Prijal ľudskú vôľu, aby mohol pozdvihnúť našu hriešnu vôľu. Chcel nám dať silu, aby sme si vybrali život, nie smrť. Ježiš sa stal v plnej miere človekom, aby mohol vykúpiť každú časť nášho bytia.
Keby Ježiš nebol v plnej miere človekom, ale len Bohom, ktorý prebýva v ľudskom tele, nepoznal by ani radosti, obavy, slabosti, pokušenia, ťažkosti a víťazstvá ľudského života. Nemusel by zvažovať možnosti a premýšľať o rozhodnutiach, pretože by vždy vedel, čo má v každej situácii povedať alebo urobiť. Nevedel by, aké je ťažké odolať pokušeniu alebo oplakať stratu milovaného človeka. Jeho utrpenie na kríži by znamenalo veľmi málo. Ale on naozaj prijal našu celú ľudskú prirodzenosť. A keďže to urobil, mohol nás spasiť – každý rozmer nášho ducha, duše i tela!

Láska plodí lásku
Počas vianočnej svätej omše budeme počuť veľmi dobre známy úryvok z Jánovho evanjelia: „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (1, 14). Tieto slová nás majú osloviť. Ak v tomto Adventnom období budeme uvažovať o tom, čo pre Ježiša znamenalo prijať naše ľudské telo, naplní nás chvála a vďačnosť za to, čoho sa Ježiš vzdal pre nás. Naplní nás láska k nášmu nebeskému Otcovi, ktorý nás stvoril, udržiava nás pri živote a jeho láska k nám nepozná hraníc.

Zdroj: Slovo medzi nami č. 11/2014, 15. ročník

Súvisiace články:

Ticho, prosím!