Úvaha z knihy Slovo plné ohňa.

Kristus Kráľ

Ján 18, 33 – 39

Jedno z najranejších a najzákladnejších kresťanských vyhlásení je: Iesous Kyrios (Ježiš je Pán). My o tomto výroku zvykneme premýšľať v „náboženskom“ zmysle, ako o duchovnom vyjadrení a tento význam aj naozaj má. No keď túto frázu používali prví kresťania, obsahovala v sebe aj provokatívny politický podtón. V starovekom svete, v krajinách okolo Stredozemného mora, bol totiž cisár Pánom – tým, ktorému patrila najvyššia oddanosť. Heslom doby a dôkazom oddanosti boli slová Kaisar Kyrios (Cisár je Pán). Keď teda kresťania hovorili, že Kyrios je Ježiš, priamo tým spochybňovali cisára a všetky mocnosti konajúce pod jeho záštitou a v jeho mene. Veľmi teda neprekvapuje, že Pavol veľa času zo svojej služby strávil vo väzení, že (s výnimkou Jána) boli všetci apoštoli umučení a že cirkev bola po tri storočia pravidelne sužovaná neľútostným prenasledovaním. Nepriatelia viery očividne chápali, čo znamenalo, keď niekto vyhlasoval, že niekto ukrižovaný cisárom je v skutočnosti Pánom. Naša viera bola už od počiatku rebelskou vierou.

S politickými vládcami sa stretáme tak v Novom, ako aj v Starom zákone – aj keď nie až tak často. V Lukášovom vianočnom rozprávaní je cisár Augustus nepriamo označený ako horší od Dieťaťa Ježiša, novonarodeného kráľa. Herodes, kráľ Židov, je taký zúfalý a egocentrický, že toto dieťa prenasleduje a pri márnom pokuse odstrániť svojho rivala zabíja nevinné deti. Neskôr Herodesov syn Herodes Antipas prenasleduje Jána Krstiteľa aj samotného Ježiša. Vo všetkých evanjeliách sú ako márniví, skazení a násilnícki vykreslení aj židovskí politickí či náboženskí vodcovia. (Svetlé výnimky tvoria Nikodém a Jozef z Arimatey.) Ježišovo verejné účinkovanie napokon vrcholí vo chvíli, keď sa Pán tvárou v tvár stretá s miestnym predstaviteľom cisára, ľstivým a egocentrickým Ponciom Pilátom. Aj napriek tomu, že existujú isté pokusy idealizovať ho ako dobre zmýšľajúceho muža, Pilát bol úplne typickým rímskym vladárom: bol nadaný, chladný, zaujatý verejným poriadkom a keď bolo treba, vedel byť aj krutý. Jednu vzburu potlačil tak, že dal k jeruzalemským múrom ukrižovať stovky židov. A tak ako mnohí ďalší vtedajší politickí vládcovia na tomto mieste, aj on Ježiša potajme správne vnímal ako hrozbu.

V Jánovej verzii tohto rozprávania sa Pilát stojaci zoči-voči Ježišovi pýta: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedá vyhýbavo, pretože vie, čo Pilát myslí pod slovom „kráľ“: ďalší pozemský vládca posadnutý mocou, ktorý je ochotný použiť všetko násilie na to, aby si ju udržal. Preto dodáva: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Pri výklade tohto výroku musíme byť opatrní, pretože vždy, keď sa v Jánovom evanjeliu použije termín „svet“, má dvojaký význam. Na jednej strane „svet“ označuje vesmír, ktorý Boh stvoril a ktorý v láske udržuje. Toto je ten svet, ktorý Boh tak miloval, že naň poslal svojho Syna ako Spasiteľa. Na druhej strane „svet“ znamená spôsob usporiadania vecí, ktorý sa nezhoduje s Božím zámerom; zobrazuje politickú a kultúrnu ríšu, v ktorej panuje sebectvo, nenávisť, rozdelenie a násilie.

Ježiš tým teda nechce povedať, žeby jeho kráľovstvo nesúviselo s bežnou skúsenosťou, ale že jeho systém a poriadok sa radikálne líši od toho, ktorý je vlastný cisárovi, Pilátovi, Herodesovi a všetkým ostatným podobným vládcom. Stručne povedané, Ježišovo kráľovstvo má veľa spoločného s „týmto svetom“ v prvom zmysle slova, no nemá nič spoločné s tým druhým „svetom“. Ježiš ďalej pokračuje: „Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom.“ Znakom svetského kráľovstva je násilie a udržiavanie poriadku prostredníctvom sily a strachu. Aj keď sa to zdá na prvý pohľad prinajmenšom nelogické a nereálne, Ježišova vláda sa bude takýmto prostriedkom vyhýbať. Bude trpieť nespravodlivosť, ale nebude ju udržiavať. Táto dynamika Ježišovho kráľovstva sa naplno prejavuje pri udalostiach Veľkého piatku. Kristus Kráľ je korunovaný a zaujíma svoj trón, ale jeho koruna je tŕňová a jeho trónom je rímsky mučiaci nástroj. Paradoxné je, že je to napokon sám Pilát, ktorý celému svetu po hebrejsky, latinsky a grécky oznamuje Ježišovu kráľovskú hodnosť. Z tohto svojho kráľovského miesta Ježiš vyslovuje, no nie slová pomsty, ale slová odpustenia a to dokonca aj tým, ktorí ho zabíjajú.

Tri a pol storočia po novozákonnom období Augustín, biskup z pobrežného severoafrického mesta Hippo Regius, muž nasýtený tým najlepším, čo rímska kultúra priniesla, napísal knihu s názvom Boží štát. Tento literárny nástupca Cicera a Cata, zdrvený pádom Ríma do rúk severských barbarských kmeňov, spísal neprerušovanú a energickú žalobu na ríšu, ktorú miloval. Od založenia mesta až podnes, uvádza Augustín, bola rímska moc založená na násilí a útlaku slabých zo strany mocných. Rímsky poriadok bol podmienený stelesneným libido dominandi (žiadostivou túžbou vládnuť), ktoré bolo zase podporované uctievaním násilných, rozmarných a mimoriadne amorálnych bohov. To znamená, uzaviera Augustín, že rímska spravodlivosť (ktorou sa jej obhajcovia vystatovali ako ideálom pravého poriadku) bola vlastne pseudospravodlivosťou, podobnou disciplíne a účelovosti, akú človek nachádza v úspešných bandách lupičov. Pravý poriadok, pokračuje, prichádza až vtedy, keď sú dominujúcimi hodnotami odpustenie, odpor voči násiliu a láska k nepriateľom a keď sú tieto hodnoty podporované uctievaním pravého Boha, ktorý je zo svojej prirodzenosti láskou. Existuje priame prepojenie medzi Novým zákonom a Božím štátom, pretože obidve diela prinášajú náčrt nového kráľovstva a vynášajú rozsudok nad starým kráľovstvom.

Rád by som dodal, že toto vyhlásenie kráľovskej hodnosti Ježiša Krista kladie zvláštnu výzvu na nás Američanov. Sme nepochybne dominantnou politickou a kultúrnou veľmocou súčasnosti a pritom sme stále prevažne kresťanskou krajinou. To na nás, mierne povedané, kladie isté nároky. Aj keď milujeme svoju krajinu (ako aj Augustín určite miloval Rím), musíme venovať väčšiu oddanosť Kristovi než nášmu americkému politickému poriadku. Keď na našu spoločnosť hľadíme objektívom evanjelia, musíme sa stále kriticky stavať k jej hlbokému rozvratu: dostupnosť dobrovoľných potratov, rastúca akceptácia legitímnosti eutanázie, hrozné násilie v uliciach našich miest, hromadenie zbraní s nesmierne veľkou ničivou silou, vedenie preventívnej vojny a tak ďalej. Neprispôsobili sme sa my kresťania až príliš spoločenským a politickým štruktúram? Nepoddali sme sa v podstate moci tohto sveta? Odpoveďou na túto otázku sú dve ďalšie otázky: Koľko je medzi nami kresťanských mučeníkov? Koľkí z nás sú vo väzení pre svoju vieru?

Veľakrát som za minulé roky počul námietku, že Kristov kráľovský úrad je zastaranou myšlienkou, obrazom, ktorý je cudzí „demokratickému zmýšľaniu“, a preto by sme ho mali jazykovo nahradiť výrazmi ako Kristus Prezident alebo Kristus Premiér. To by však bolo kontraproduktívne. Ľudia majú totiž nad svojimi prezidentmi a premiérmi obrovskú moc. Títo predstavitelia musia pravidelne stáť pred svojimi voličmi, a len tak z rozmaru ľudu môžu byť z úradu odvolaní. Do veľkej miery musia servilne uspokojovať meniace sa túžby tých, ktorí ich zvolili za svojich reprezentantov. My hriešnici by sme radi mali takýto vzťah aj s Ježišom. Na druhej strane, kráľovi patrí úplná oddanosť. On nie je podriadený ľuďom, ale im, naopak, vydáva príkazy a nariadenia.

Ak má Ježišova cesta zvíťaziť nad obrovskou mocou cesty tohto sveta, musí byť uznaný ako kráľ a veliteľ – a my musíme byť ochotní pochodovať v jeho armáde.

Súvisiace články:

Kristus Kráľ – milosrdný Vykupiteľ (Brehl 2016)