3. septembra 1988 vyhlásil pápež Ján Pavol II. Lauru Vicuñu za blahoslavenú. Dnes si teda pripomíname 30 rokov od tejto udalosti. Ponúkame vám jej príbeh z knižky Svätci v milosrdenstve, ktorá vyšla v našom vydavateľstve Slovo medzi nami. (Zdroj pre túto kapitolu: D’Attilia, Miela Fagiolo. Laurita delle Ande. Miláno: Paoline, 2004.)

Existuje jeden druh milosrdenstva, ktorý môžu praktizovať len „malí svätí“: milosrdenstvo voči vlastným rodičom! Osobitným príkladom tohto milosrdenstve je malá, len dvanásťročná Laura Vicuña (1891 – 1904).

Laura pochádzala z čilského mesta Santiago, no kvôli politickému prenasledovaniu musela jej rodina utiecť až k argentínskym hraniciam. Po tom, čo jej otec predčasne umrel, sa jej matka Mercedes ocitla v nehostinnej krajine, bez prostriedkov na živobytie pre seba a svoje dcéry.

Tu stretla bohatého statkára Dona Manuela Moru. Ten bol známy svojou agresívnou a prchkou povahou. Bol aj hazardným hráčom a bol hrdý na svoje kone a ženy, ktorými sa vychvaľoval pred svojimi priateľmi. Volali ho el gaucho malo („zlý kovboj“), keďže so svojimi pastiermi a ženami zaobchádzal ako s otrokmi. Predtým než odohnal svoju poslednú milenku, označil ju rozžeraveným železom, ktoré sa používalo na značkovanie domácich zvierat, a kričal pritom: „Tak bude každý vedieť, že si moja.“ A teraz svoj zrak upieral na Doñu Mercedes, ktorá bola ešte stále mladá a určite elegantnejšia než ženy, ktoré zvykol mávať vôkol seba.

Ponúkol jej ubytovanie vo svojej estancia („rezidencii“) a táto chudobná žena to prijala. Sčasti preto, že chcela svojim dcéram zabezpečiť ubytovanie a vzdelanie; sčasti preto, že ju očaril zvrátený šarm tohto dobrodruha. Don Manuel samozrejme dal tieto malé dievčatá do neďalekej internátnej školy, ktorú viedli sestry saleziánky, a s radosťou súhlasil, že bude za ne platiť mesačne tridsať pesos. Táto suma nebola preňho žiaden problém, keďže bežne podobné sumy nechával na hráčskom stole – navyše, chcel si udržať túto ženu.

V škole bola Laura dobrá a usilovná a ukázala, že má „pevný a príjemný charakter“. Vedela, kedy mlčať, dokázala sa ochotne obetovať, k svojim spoločníkom bola vľúdna a veľkorysá a dokázala rýchlo odpúšťať.

Avšak ako postupne vnútorne dozrievala, začínala sa trápiť. Pochopila totiž situáciu svojej úbohej matky. Keď rehoľné sestry deťom rozprávali o kráse kresťanského manželstva, otvorilo sa Laurino srdce a myseľ. Uvedomila si, ako jej matka padla a stratila sa – a to všetko kvôli tomu, že sa svojim dcéram snažila zabezpečiť svetské dobrá. Zrazu pochopila, odkiaľ pochádzali všetky tie materiálne dobrá: peniaze na jej vzdelanie; mnohé darčeky, ktoré jej mama doniesla, vrátane parfumov a vecí do kúpeľa, ktoré Laura rada dávala svojim priateľkám; a elegantný hodvábny šál, ktorý jej mama vystavovala na obdiv, keď prišla do školy. Jej bolesť bola taká veľká, že Laura v triede omdlela.

Počas svojich prvých letných prázdnin, ktoré v Argentíne začínali 1. januára, sa Laura musela vrátiť na farmu. Začala sa trápiť ešte viac, keď zistila, aké je jej toto veľké a bohaté pánske sídlo cudzie. Popravde, vydesilo ju to. Laura si uvedomila, že modlitba v tomto dome nie je vítaná. Mama totiž dievčatá naliehavo žiadala, aby si dali pozor, aby ich Mora nevidel modliť sa. Sám Don Manuel vykrikoval, že „nechce malé svätice“ vo svojom dome! Pochopila tiež, prečo sa už jej matka nemodlieva spolu s deťmi: hanbila sa za to, že je milenkou dobrodruha.

Keď sa Laura mohla vrátiť do svojej chudobnej internátnej školy – do svojho „raja“ –, rehoľné sestry si všimli, že trpí vnútornou bolesťou, ktorú nikto a nič nedokáže vyliečiť. Mala však cieľ, na ktorý sa upierala s celou svojou nevinnou nádejou: Eucharistiu. A jej nádej bola taká pevná, že jej sestry dovolili pristúpiť k svätému prijímaniu už o čosi skôr – už ako desaťročnej. Neskôr sestry hovorili: „Keď toto malé dievčatko dostalo správu, po ktorej tak túžilo, tvár jej zahalila temnota a začala plakať. ,Ty plačeš, Laura?‘ spýtala sa jej riaditeľka s láskou. ,Nie si šťastná?‘ ,Ó, áno, som šťastná,‘ jachtalo dievčatko, pričom si zotieralo slzy, ktoré jej stekali po lícach. ,Ale myslím na svoju mamu. Moju úbohú mamu!‘“

Laura si všimla, že Doña Mercedes už nejaký čas neprijíma sviatosti. Laura predvídala, že ďalšia bolesť ju zasiahne v jej veľký deň, keď jej mama nepôjde na prijímanie spolu s ňou! Pri prvom stretnutí s Ježišom malo toto malé dievča sklonenú hlavu a v očiach a v srdci akúsi zvláštnu hĺbku. Jej mama stála s bolesťou opodiaľ. Od toho dňa sa Laura ako jednoduchá, dobrá a učenlivá žiačka usilovala jedine o svätosť. Akoby chápala, že v budúcnosti bude čeliť ešte náročnejším skúškam.

Na konci roku 1901 opäť začínali prázdniny, ktoré musela podľa zvyklostí stráviť s rodinou. Pre malú Lauru to boli „hrozné prázdniny“. Situácia Doñe Mercedes sa ešte zhoršila: nielenže sa s ňou Don Manuel nechcel zosobášiť, teraz s ňou aj zle zaobchádzal, aby jej pripomenul, že je obyčajná slúžka. Kolovali navyše fámy, že školné jej dcér platí len preto, aby si pripravil novú a mladšiu milenku: Laura rástla a bola krásna. Nemala ešte ani jedenásť rokov, no pán sa zvykol so všetkým ponáhľať a bol netrpezlivý. Začal hľadať nejaké dôvody, aby bol s dievčaťom sám.

Nastal veľký sviatok strihanie stád a označovania nových zvierat. Don Manuel očakával tanec s Laurou. Spoliehal sa na jej naivitu a na svoje schopnosti zvodcu. No ona ho napriek tomu odmietla. Keď ho v ten večer takto odmietla viackrát, Mora sa nahneval a žiadal Doñu Mercedes, aby svoju dcéru donútila súhlasiť. Keď napriek tomu nedostal, čo chcel, prikázal, aby Laurinu mamu priviazali k stĺpiku – kde Mora zvyčajne priväzoval svoju kobylu – a zbičoval ju. Laure zlomilo srdce, keď videla, ako veľmi je jej matka zotročená.

Malú Lauru násilím vyhodili do treskúcej zimy andskej noci. Celú noc musela stráviť v psej búde a jej dušu napĺňala hrôza. Čoskoro sa vrátila do svojej internátnej školy; chudobná, lebo pán odmietal zaplatiť školné.

V tomto čase sa Laura – s tou rozhodnosťou, akú majú občas len deti a akú dokáže pochopiť len Boh – rozhodla, že doslova „daruje“ svoj život. Stalo sa to v apríli 1902, pár mesiacov po tej strašnej noci.

Laura pozorne počúvala, keď kňaz v kostole čítal Ježišove slová vyslovené v podobenstve o Dobrom pastierovi: „Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10, 11). Určite si nemyslela, že ona je tým milosrdným Pastierom alebo že by jej matka bola jej stratenou ovečkou. No napriek tomu dospela k logickému záveru: dá svoj život za svoju matku.

Bežala za svojím spovedníkom a pýtala si dovolenie, aby mohla Najsvätejšiemu Srdcu obetovať svoj život za svoju matku. Keď toto povolenie dostala, padla pred svätostánok a vykonala svoju obetu. Žila v tichosti obetujúc Ježišovi a Márii všetku svoju nehu: láskavú pozornosť voči iným deťom, ktorým pomáhala, aby sa dokázala uživiť, a pokornú poslušnosť voči učiteľom.

Bolo jasné, že toto malé dievča má opravdivý vnútorný mystický život. V priebehu kánonického procesu si riaditeľka spomenula na jej niektoré „nevinné vyjadrenia“: „Myslím, že Boh sám vo mne uchováva spomienku na svoju Božskú Prítomnosť, pretože bez ohľadu na to, čo robím alebo kde som, cítim, že on kráča so mnou ako Otec, ktorý mi pomáha a utešuje ma.“ Ani nasledovné vyjadrenie, ktoré máme od jej spovedníka, sa nezdajú ako niečo, čo by povedalo desaťročné dievča: „Či sa modlím alebo pracujem, pre mňa je to to isté. Tým, že robím, čo sa mi prikazuje, robím, čo odo mňa chce Boh, a presne to aj chcem robiť. To je moja najlepšia modlitba.“

Na sviatok Korunovania Panny Márie, Pomocnice kresťanov, 24. mája 1903, deti naživo stvárnili jednu krásnu maľbu. Laura prečítala báseň, ktorá všetkých prítomných dojala a potom sa postavila blízko k soche Panny Márie. Na tomto náboženskom vystúpení bola aj Laurina mama. Keď Laura zišla z pódia, zdôverila sa svojej učiteľke: „Keď som si položila hlavu na ruku mojej nebeskej Matky, ešte vrúcnejšie som obnovila obetu svojho života. Urobila som tak, keď som sa pozerala na svoju úbohú mamu, ktorá bola predo mnou. Budem vypočutá, uvidíte; hovorí mi to moje srdce.“

Dňa 16. júla 1903 počas mimoriadne chladného a daždivého dňa celú školu zničila hrozná potopa. Dievčatá na provizórnom člne odviezli do bezpečia. Laurino zdravie sa už dlhší čas zhoršovalo, no po tomto nepríjemnom zážitku jej bolo ešte horšie. Bolesť v jej hrudi bola čoraz intenzívnejšia. Jej stav sa rapídne zhoršoval, no každý žasol nad jej pokojom. Keď sa jej ľudia pýtali, ako sa cíti, stále opakovala: „Je mi trochu lepšie, ďakujem.“ Ale jej obľúbená strelná modlitba bola stála rovnaká: „Panna Karmelská, vezmi ma do neba.“ Zdalo sa, že sa teší na naplnenie prisľúbenia.

Kvôli jej znepokojujúcemu zdravotnému stavu musela byť prevezená späť na farmu. Don Manuel Mora ju privítal chladne a so škodoradostnými poznámkami. Po niekoľkých mesiacoch sa Laurin zdravotný stav tak zhoršil, že sa Doña Mercedes rozhodla vziať ju z toho hrozného miesta preč. Prenajala si chudobnú chatrč vyrobenú zo slamy a hliny, ktorá mala len dve izby. No bola neďaleko Laurinej milovanej školy, a tak mohla Laura opäť chodiť na vyučovanie – aj keď len sporadicky –, dokončiť školský rok a opäť sa stretnúť so svojimi drahými priateľmi. Mora jej to spočiatku toleroval. No keď sa v januári 1904 začali prázdniny, začalo sa schyľovať k búrke.

Don Manuel Mora bol od zlosti celý bez seba, keď sa v tejto úbohej chatrči ukázal, aby odtiaľ odvliekol „svoju ženu“. Predstieral pritom, že tam chce stráviť noc. Laura horúčkovito a s triaškou vstala v nočnej košeli z postele: „Ak on zostane, ja odchádzam späť do internátnej školy,“ povedala nebojácne. A s ťažkosťami chcela odísť. To tento „gentleman“ vo svojej povýšenosti nezniesol. Vrhol sa na toto úbohé bezbranné dievča, vliekol ju za vlasy, nadával jej a silno ju udieral. Z jeho zovretia sa dokázala vyslobodiť len vďaka zásahu miestnych ľudí. Pre Lauru to bola posledná rana a každý cítil, že jej koniec je otázkou niekoľkých dní.

Dňa 22. januára prijala pomazanie chorých. Potom poprosila, či by sa mohla posledný raz osamote porozprávať so svojím spovedníkom. Potrebovala si vyžiadať posledné osobitné dovolenie. V prítomnosti kňaza sa toto malé dievča rozhodlo, že svojej matke vyzradí svoje bolestivé tajomstvo: „Mama,“ povedala, „ja zomieram. Osobne som o to poprosila Ježiša… Už takmer dva roky kladiem ako obetu svoj život za tvoje obrátenie, aby si sa mohla k nemu vrátiť. Neurobíš mi tú radosť, že by som ťa videla konať pokánie ešte predtým, než zomriem?“ Jej matka vtedy kľačala pri posteli svojho dieťaťa a plakala. Toto odhalenie skrz-naskrz ohromilo jej dušu, akoby sa už dokonca istý čas tohto Laurinho tajomstva obávala. Svojej dcére dokázala len povedať: „Prisahám ti, že urobím to, o čo ma žiadaš… Kajám sa a Boh je svedkom môjho sľubu.“ Svoj sľub dodržala. Skutočne ešte celé roky odolávala všetkému tlaku a prenasledovaniam Dona Moru a po čase si dokázala sama zariadiť slušný život.

Laura vedela, že svoj sľub splní. Večer 22. januára 1904 pri zvonení na Anjel Pána umrela. Stále bozkávala kríž a hovorila: „Ďakujem ti, Ježišu, ďakujem ti, Mária. Teraz môžem umrieť šťastná.“ Ponáhľali sa k nej všetky kamarátky a všetci obyvatelia mesta. A všetci hovorili: „Umrela malá svätica!“ Na pohrebe videli Laurinu matku – kajúcne a s chvením – pristúpiť k sviatostiam. Pochopili. A tí, ktorí vedeli, akými utrpeniami Laura prešla, ju volali: „Laura, panna a mučenica.“ A jej matka si pritom spomenula na utrpenie svojej dcéry a so slzami prikývla: „Áno, panna. A pre mňa mučenica.“