4. septembra si pripomíname 2. výročie svätorečenia a na 5. september pripadá liturgická spomienka na asi najznámejšiu misionárku, sv. Matku Terezu, ktorá celý život zasvätila práci na spáse a posvätení tých najúbohejších z úbohých. Ponúkame vám prečítať si o nej v úryvku z knihy Svätci v milosrdenstve, ktorá vyšla v našom vydavateľstve.

Matka Terézia z Kalkaty sa tiež zasvätila vzťahu medzi uctievaním Eucharistie a skutkami milosrdenstva. Svoje ťažké poslanie začala nasledujúcou modlitbou, ktorá bola sama osebe zároveň aj plánom:

„Môj Bože, … nechcem sa vrátiť späť. Chudobní sú mojím spoločenstvom. Ich bezpečnosť je mojou bezpečnosťou. Ich zdravie je mojím zdravím. Moja strecha je strechou chudobných. Nie len tých, ktorí sú chudobní, ale tých, ktorí sú najchudobnejší z chudobných: tých, ku ktorým sa ostatní nepriblížia zo strachu, že sa nakazia alebo zašpinia; tých, ktorí nejdú do kostola, lebo si nemajú čo obliecť; tých, ktorí nejedia, lebo už nevládzu; tých, ktorí odpadávajú na uliciach s vedomím, že zomierajú, zatiaľ čo živí chodia okolo nich a nevšímajú si ich; tých, ktorí už nedokážu plakať, lebo už nemajú žiadne slzy.

V čom však spočívalo jej tajomstvo? Kde nachádzala silu na to, aby každého človeka, nachádzajúceho sa na okraji spoločnosti, zahrnula vľúdnou a dobročinnou láskou? Odpoveď na túto otázku raz dala svojim sestrám: „Vidíte, s akou láskou a jemnosťou kňaz pri svätej omši zaobchádza s Kristovým telom? Pokúste sa správať rovnako v domoch [umierajúcich], ktoré navštívite: tam nájdete Ježiša pod maskou bolesti.“

Mnohé z jej sestier neskôr povedali, že eucharistický výraz „reálna prítomnosť Ježiša“ pochopili úplne až vtedy, keď sa dotýkali boľavých údov chorých. A Matka Terézia pravú identitu svojho inštitútu dobročinnej lásky vysvetlila práve na základe vznešenej čnosti „eucharistickej identifikácie“:

Predovšetkým sme rehoľné sestry. Nie sme sociálne pracovníčky, učiteľky, sestry alebo lekárky… Rozdiel medzi nami a sociálnymi pracovníčkami je v tomto: ony to robia kvôli niečomu, ale my to robíme kvôli Niekomu. My v chudobných slúžime Ježišovi, my to všetko robíme pre neho. Všetko, čo robíme – modlitbu, prácu, obety –, všetko to robíme pre Ježiša. Náš život nemá iný význam, ani inú motiváciu než jeho, ktorý nás tak hlboko miluje. Ježiš je jediným zmyslom nášho života.

A jej sestry sa o „najchudobnejších z chudobných“ starajú ešte aj dnes. Starajú sa o nenarodené deti, znetvorené deti, opustené deti, slobodné matky, ktoré odmietli ich rodiny, malomocných, prostitútky, väzňov, bezdomovcov, alkoholikov, ľudí s ťažkým postihnutím, psychicky chorých, obete vojen, drogovo závislých, pacientov s AIDS a o zomierajúcich.

Tým, ktorí sa jej pýtali na detailnejšie informácie o jej programe a na to, ako plánuje organizovať svoje „skutky milosrdenstva“, Matka Terézia odpovedala, že sa vždy snažila mať rovnaký začiatok, rovnaký stred a rovnaký koniec. Vysvetlila to takto:

• Začiatok: „Vždy začíname čistením latrín. Takto začíname otvárať srdcia.“
• Stred: „Milujem Ježiša celým svojím srdcom a celým svojím bytím. Dávam mu všetko, dokonca aj svoje hriechy, a on ma zahŕňa nežnosťou svojej lásky. Teraz i naveky patrím svojmu ukrižovanému Ženíchovi.“
• Koniec: „Pracujem na posvätení chudobných, aby som dala Bohu svätcov.“

A je určite pôsobivé, že máme sväticu, ktorá rozumie tomu, že skutky milosrdenstva ukazujú schodnú a priamu cestu do neba – cestu, ktorá vedia z tých najpokornejších miest na tejto planéte k tým najslávnejším trónom v nebi.