DomovNovinkyBl. Petra Dondersa – spomienka, 14. január

Bl. Petra Dondersa – spomienka, 14. január

DETSTVO A MLADOSŤ

27. október 1809 bol jedným z najkrajších dní v manželstve Arnolda a Petronelly Dondersovcov. V tento deň prišiel na svet ich prvý syn. Pre Arnolda to bolo už tretie dieťa, no dvaja synovia z druhého manželstva zomreli skôr ako ich matka a prvé manželstvo bolo bezdetné. Vdovec sa ešte raz rozhodol uzavrieť manželstvo s Petronellou van den Brekelovou. Boh vypočul modlitby nábožného a poctivého muža. Päťdesiatštyriročnému Arnoldovi dal syna, ktorý – ako dúfal – mu pomôže pri práci a v budúcnosti bude pýchou rodu. Chlapček bol pokrstený ešte v ten istý deň. Dali mu meno po veľkom kniežati apoštolov. Nikto vtedy nepredpokladal, že malé dieťa z chudobnej a prostej, hoci veľmi nábožnej holandskej rodiny preslávi svoje rodné mesto Tilburg po celom svete ako blahoslavený Peter Donders.

Boh už od útleho detstva cvičil svojho vyvoleného v strádaní a chudobe, čím ho pripravoval na veľké poslanie. Nemal ešte ani šesť rokov, keď stratil milovanú matku. Arnold Donders, mysliac na výchovu svojich dvoch synov: staršieho Petra a mladšieho, chorľavejšieho Martina, sa o poldruha roka znova oženil. Nevlastná mama bola nezvyčajne dobrá a nábožná žena, o siroty sa svedomito starala.

Peter už odmalička všade a všetkým hovoril, že bude kňazom. Istotne si ešte neuvedomoval, aké ťažké je tieto sny a túžby uskutočniť. Pochádzal predsa z chudobnej rodiny, ktorá dobre poznala hlad i núdzu. Ako by mohli Petrovi zaplatiť toľko rokov učenia a štúdia? A napokon, aj keby sa táto prekážka odstránila, mal tiež podlomené zdravie. Peter bol dosť chorľavý a jeho výzor nedával nádej na dlhý život a kňazskú službu. Ani jeho schopnosti neboli mimoriadne, len priemerné. Ľudsky povedané, dvere kňazstva boli pre Petra zatvorené. Pre Boha však nič nie je nemožné. V slabosti sa totiž ukazuje jeho moc.

Boh od detstva vštepoval Petrovi mimoriadnu nábožnosť, dobrotu a priam neobvyklú usilovnosť a pracovitosť. Ešte si ani nezvykol na úlohu žiaka a už musel prestať chodiť do školy. Chudobná rodina potrebovala jeho detské ruky, aby pomáhali pri práci v otcovej tkáčskej dielni.

Bedonders_03

Roky ubiehali. V dvanástich prijal prvé sväté prijímanie, o dva roky neskôr sviatosť birmovania. Čoraz viac sa v ňom rozpaľovala túžba z detstva – stať sa kňazom. Veril, že sa to niekedy uskutoční. Vo voľnom čase, ktorého mu popri robote veľa neostávalo, spoznával pravdy viery. Robil veľké pokroky. Keď prišla nedeľa, mohol prejaviť svoju lásku k Ježišovi s mimoriadne horlivou nábožnosťou. Zavčas rána sa ponáhľal do kostola a domov sa vracal až okolo poludnia. Ponáral sa do modlitby, ktorej bol už od detstva verný. Neskôr o sebe povedal: „Modlitba nikdy pre mňa nebola ľahká, vždy ma veľa stála, často ma prenasledovali rozptýlenia.“ Dokonca po ťažkej celodennej práci sa neospravedlňoval únavou, ale kľakol si a dlho sa modlil. Prebývanie pred Bohom bolo pre neho opravdivým oddychom. Jeho brat o ňom povedal: „Všetok voľný čas využíval na prácu, modlitbu a čítanie nábožných kníh.“ Tilburgský farár povedal jeho otcovi: „Máte v rodine svätca.“ A malého Dondersa dával iným deťom za vzor. Farár si natoľko vážil Petra, že ho poprosil, aby učil deti katechizmus a modlitby. Čoskoro sa na tomto poli prejavili jeho mimoriadne schopnosti.

NA CESTE KU KŇAZSTVU

Roky neúprosne ubiehali. Peter mal už dvadsaťdva rokov. Túžba zasvätiť sa Bohu v kňazskej službe v ňom stále narastala, no finančná situácia bola čoraz ťažšia. Zatiaľ, čo jeho rovesníci sa už približovali k oltáru, on sa od neho vzďaľoval.

Presvedčený o svojom povolaní sa však rozhodol, že bude konať na vlastnú päsť proti nádeji a realite, ktorá našepkávala: „Nemáš žiadnu šancu.“ Neskôr o tom povedal: „Vtedy som si uvedomil, že sa nemôžem uspokojiť s modlitbami, ale musím začať konať. Preto som napísal svojmu farárovi, ktorý bol aj mojím spovedníkom, a poprosil som ho, aby mi pomohol pri učení latinčiny.“ Poctivého farára Petrov list vôbec neprekvapil. Súhlasil, naučil Petra základy latinčiny a našiel dobrodincov, ktorí mu boli ochotní zaplatiť štúdium v malom (t. j. nižšom) seminári.

„Má tento mládenec primerané schopnosti a potrebnú prípravu na to, aby sa učil v seminári?“ pýtal sa plný pochybností riaditeľ malého seminára v St. Michiel-Gestel. Zdravý rozum mu našepkával, že nie, no viera v tajuplnosť a veľkosť Božích zámerov mu kázala dať mladému Dondersovi aspoň šancu. Rozhodol sa pre strednú cestu. Peter má prísť do seminára, no nie ako žiak, lež ako sluha. Vo voľnom čase sa bude môcť učiť a vtedy sa ukáže, či s ním možno počítať. Pre Petra to bolo zreteľné znamenie, že Boh skôr či neskôr uskutoční jeho túžby. Rozlúčil sa s milovanými rodičmi a bratom, opustil Tilburg a na jeseň 1831 stál pred prahom malého seminára v St. Michiel-Gestel. Od chvíle, keď sedel posledný raz v školskej lavici, prešlo dlhých dvanásť rokov naplnených ťažkou prácou v otcovej dielni.

Dvanásť rokov na púšti svojho srdca, dvanásť rokov modlitieb a hľadania, túžob a nádeje. Sám s Bohom sa Peter Donders pripravoval na veľkú úlohu, ktorú mu Pán predurčil. Ako hlásať, ak by sám nepočul? Peter počul. Vedel počúvať Boha. To je tajomstvo jeho svätosti.

redemptorist

Donders pre svoje povinnosti sluhu nemal prvý polrok možnosť ani chvíľu sa venovať štúdiu. No po tomto období mu ubudli povinnosti, a tak konečne mohol chodiť na prednášky a voľný čas venovať učeniu. Peter netušil, koľko utrpenia a poníženia ho očakáva v novom prostredí. Mladší spolužiaci mu nič nedarovali. Každá Petrova odpoveď vyvolala v triede búrlivý smiech. Neprekvapuje to, ak vezmeme do úvahy jeho zaostávanie a nedostatky v základných vedomostiach základnej školy. Peter však nikdy nestratil takmer anjelskú trpezlivosť voči hrubým spolužiakom. Vďaka tomu si ich získal. Čoskoro sa atmosféra okolo neho úplne zmenila. Láska zvíťazila. Získal si všeobecnú úctu spolužiakov a stal sa pre nich ozajstnou autoritou. Postupne prekonával aj ťažkosti v učení. Nemalú zásluhu mali napokon na tom aj títo mladší spolužiaci, keď v ňom rozoznali výnimočne šľachetného človeka a ochotne mu pomáhali.

A tak s Božou pomocou a ľudskou podporou ukončil Peter prvú etapu prípravy na kňazstvo. Písal sa rok 1837. Ukázalo sa však, že dvere ku kňazstvu boli pre mladého Dondersa stále zatvorené. Tentoraz sa ako veľká prekážka na ceste k vytúženému cieľu javila Petrova chudoba. Cirkevné právo v tom čase nariaďovalo, aby ten, kto nie je dostatočne materiálne zaistený, nebol pripustený ku kňazskej vysviacke. Peter Donders takéto zaistenie nemal. Preto mu riaditeľ seminára poradil, aby vstúpil do nejakej rehole. Tým by mal problém vyriešený, no Boh to zatiaľ nechcel. Staval prekážky, aby ich neskôr prekonával. Peter poslúchol riaditeľovu radu, hoci sám spomína: „Necítil som vtedy zvláštnu náklonnosť k rehoľnému životu.“ Vybral sa najskôr k provinciálovi jezuitov, potom prosil o prijatie kongregáciu redemptoristov, až nakoniec zaklopal na bránu františkánov. Všade ho odmietli.

V seminári to uznali za Božiu vôľu. Nikto už viac nehovoril o rehoľnom živote. Prijali ho. Mal študovať filozofiu a teológiu. 4. októbra 1837 Peter vstúpil do veľkého seminára v Herlaare. Zvesť o jeho čnostiach ho predišla. Tešil sa všeobecnej úcte u seminaristov aj u profesorov. Tu išlo učenie Petrovi oveľa lepšie. Ale nielen tu robil pokroky. Svedčí o tom istý bohoslovec, ktorý s ním býval: „Považovali sme ho za svätého, pretože bol spoľahlivý a svedomitý pri plnení všetkých svojich povinností. Môžem vyhlásiť, že nikdy som na ňom nespozoroval ani najmenšiu chybu, práve naopak, vždy som ho musel obdivovať. Nechcel sa odlišovať, všetko, čo bolo dovolené, robil radostne spolu s inými. Nikdy som ho nevidel rozčúleného alebo rozhnevaného. Vždy sa vedel ovládnuť. Bol pokojný a tichý. Hoci som bol od neho oveľa mladší, nikdy nedovolil, aby som mu čímsi poslúžil, čo napokon bolo mojou povinnosťou.“ Iný zasa povedal: „Z jeho správania v kostole vyžarovala obrovská nábožnosť. Nemohol som odtrhnúť od neho zrak. Neraz som si k nemu kľakol, aby som mohol lepšie pozorovať jeho spôsob modlitby.“

Začiatkom roku 1839 prišiel do seminára apoštolský prefekt kolónie Surinam – monsignor Jakub Groof. Celé hodiny hovoril o ťažkej a zároveň krásnej práci misionárov v Suriname, o potrebe robotníkov v tamojšej vinici. Petrovo srdce zabúšilo mocnejšie: misie, opustení ľudia, ktorí nepoznajú Boha, mučenícka smrť. Na to už dávno čakal. Hneď sa vybral k prefektovi a ponúkol sa do misií v Suriname. Najskôr však musel byť vysvätený. 5. jún 1841 bol korunováciou všetkých Petrových námah, utrpení a zriekaní, ktoré obetoval Všemohúcemu, aby čo najvernejšie odpovedal na milosť povolania. Nakoniec došiel do vytúženého cieľa. V tento deň ho Boh obdaroval milosťou kňazstva. Napísal o tom: „Z Božej dobrotivosti a z jeho milosrdenstva som bol vysvätený za kňaza.“ Očitý svedok spomína na prvé slová, ktoré Donders povedal po vysvätení: „Splnila sa moja túžba. Nekonečne dobrý Boh aj napriek tomu, že som si to nezaslúžil, prijal ma medzi služobníkov svojho oltára.“ Po týchto slovách sa rozplakal. Iný kňaz Hoornemann o ňom napísal: „Stretol som sa s ním len raz v živote, v deň našej kňazskej vysviacky. Ale nikdy nezabudnem na zbožnosť, ktorou na mňa zapôsobil.“

PARAMARIBO

Mladý, tridsaťdvaročný kňaz nechcel premárniť ani chvíľu. Kde len mohol, slúžil ľuďom ako kňaz a pracoval pre Boha. Neskrýval však, že netrpezlivo čaká na pozvanie zo Surinamu. Dostal ho až v júni 1842. Nečakal ani chvíľu a vydal sa na cestu. V jeho denníku čítame: „Keď som bol v kostole, nečakane som sa dozvedel, že naša loď hneď odpláva. Opustil som kostol bez omše, pretože ma volal Boh. Zobral som si breviár a odišiel som odovzdaný do rúk Božej prozreteľnosti.“ Po štyridsiatichšiestich dňoch cesty Donders vystúpil z lode a stál na zemi svojho určenia, na brehoch Paramariba. Bol 16. september 1842. Na nového misionára čakali zástupy ľudí so svojimi duchovnými pastiermi. Cestou do kostola ho sprevádzalo zvonenie zvonov. „Pri vstupe do kostola mi dali bielu štólu a svätenú vodu. Spolu s kňazmi sme vošli do svätyne a kráčali k veľkému oltáru, kde predstavený udelil požehnanie Oltárnou sviatosťou. Zaspievali sme Te Deum. Potom ma moji bratia v kňazstve a veriaci veľmi srdečne privítali. Tak som teda na mieste svojho určenia, kde si ma Pán povolal a jeho pravica doviedla.“ Vtedy iste netušil, že na surinamskej pôde strávi celý život, že bude viac než štyridsaťpäť rokov pracovať pre týchto ľudí.

Prvým pôsobiskom mladého misionára bolo Paramaribo. Tu slúžil svojim bratom vyše štrnásť rokov. Od prvej chvíle si pozorne všímal ich zvyky a kultúru. Každým dňom ich lepšie spoznával a s bolesťou sa presviedčal o ich nízkej náboženskej a morálnej úrovni. Onedlho mal možnosť spoznať nové pole svojej činnosti – plantáže. Boli to rozsiahle plochy, na ktorých pracovalo tisíce čiernych otrokov. Väčšinou to boli pohania žijúci ďaleko od Boha, ponížení a zdemoralizovaní otroctvom a vyčerpávajúcou prácou. V týchto podmienkach sa začala kňazská služba otca Dondersa. Jeho obetavosť bola nevyčerpateľná. V smrtonosnom tropickom podnebí nepoznal slovo „odpočinok“. Chodil od domu k domu. Hľadal tých, ktorí potrebovali pomoc. Učil aj napomínal. Keď sa celé Paramaribo od desiatej do šestnástej hodiny skrývalo v tieni domov pred slnečnou páľavou, Donders navštevoval svojich veriacich. Roku 1843 vypukol mor. Hrozná choroba si vyberala veľkú daň a nešetrila ani kňazov. Peter vyše tri mesiace neúnavne slúžil svojim ovečkám. Navštevoval chorých, učil deti, kázal a spovedal. Po troch mesiacoch mor ustúpil, pričom si zobral ešte jedného kňaza. Krátko nato bol monsignor Groof menovaný za biskupa. V Paramaribe ostali iba dvaja, no práce neubudlo. Peter pracoval s ešte väčšou horlivosťou. Pomaly začal zbierať ovocie svojej pastorácie na plantážach. Čoraz viac černochov sa dávalo krstiť. Donders začal svoju prácu na dvoch plantážach, po ôsmich rokoch ich mal už dvanásť. Keď tam prišli redemptoristi, otec Donders dochádzal na štyridsať plantáží. Černochov – katolíkov bolo vtedy tritisíc. Medzi otrokmi vždy zavládla veľká radosť, keď sa pri brehu plantáže ukázala loď s misionárom. A keď sa od brehu odrážala a odnášala ich jediného priateľa a otca na zemi, otroci mali v očiach slzy.

Donders vyše trinásť rokov pravidelne navštevoval svojich čiernych farníkov z plantáží. Často mu však ich majitelia robili prekážky. Aj bez toho dosť namáhavú prácu mu sťažovali, ba neraz úplne znemožňovali. No horlivosť nedovolila nášmu misionárovi nechať sa odstrašiť ťažkosťami a prekážkami. Práve naopak, dobroprajnosť spolu s chýrom o jeho svätosti časom zvíťazili nad ich tvrdými srdcami. Duch lásky k veriacim ho neraz viedol k veľkému sebazapreniu i obetám. Dokonale ovládal umenie zriekať sa seba aj toho, čo mal, pre iných. Pre svojich chudákov sa dokonca nehanbil žobrať. Kostolník z Paramaribo spomína: „Počul som, ako raz biskup Schepers vyčítal Dondersovi jeho neustále žobranie:

,Otec Donders, vy odo mňa len pýtate a pýtate. Čo budete robiť, keď zomriem?‘ ,Dobrý Pán Boh bude žiť ďalej,‘ znela odpoveď.“ Ten istý biskup sa vyjadril o pátrovi Petrovi nezvyčajne pochvalne: „Keby som mal dvoch takých kňazov, ako je Donders, už by som nepotreboval iných.“

BATAVIA

Prišiel rok 1856. Jedného dňa sa biskup Schepers pri stole opýtal svojich misionárov: „Kto z vás by chcel ísť do Bata vie?“ Donders ihneď odpovedal: „Ja, otec biskup.“ Vedel, na čo sa odhodlal. Poznal Bataviu, kolóniu malomocných. Strašný kraj, prekliaty ľuďmi a – ako sa zdalo, aj Bohom. Začiatkom roku 1856 sa teda vydal na svoje nové pôsobisko. Okrem krásnej, malebnej polohy bolo ťažké na Batavii nájsť niečo príťažlivé. Misionára zo všetkých strán obklopovala hmotná aj morálna bieda. Všetci obyvatelia ostrova boli obeťami strašnej choroby – malomocenstva. Zdraví ľudia Bataviu zďaleka obchádzali. Ak sa niekto rozhodol ostať tu a pracovať, rovnalo sa to takmer vlastnoručne podpísanému rozsudku smrti. No Donders sa choroby nebál. Poznal tajomstvo svätosti: „Kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 25). Od prvých dní malomocných vyhľadával, aby ich zahrnul láskou. Umožnil im nanovo uveriť v Lásku. Pomaly sa ostrov beznádeje, smútku, utrpenia, smrti a hriechu pretváral na ostrov nádeje v lepší svet, v krajší zajtrajšok.

Starostlivosť otca sa nekončila pri duchovných veciach. Dbal o to, aby sa neľudské podmienky, v akých žili jeho farníci, zlepšili a boli dôstojné človeka. Neraz sa mu podarilo od vlády získať príspevky pre svoje ovečky. Napríklad hlinené dlážky v obydliach vymenili za drevené, chorí dostali lepšie lôžka a čisté oblečenie. Zahľadený na Ježiša učil sa konkrétnej láske, ktorá sa opierala o skutky, nielen o pekné slová. Zariadenie domácnosti otca Petra patrilo o chvíľu všetkým. Samotní chorí často hovorili: „Na otcovi Dondersovi nemožno nájsť nijaký hriech okrem toho, že je príliš štedrý.“ Jeho obetavosť a láska oslobodzovali srdcia, pomáhali pochybujúcim opäť nájsť vieru, rezignujúcim opäť dôverovať a nenávidiacim zažiť večnú a nezmeniteľnú Božiu lásku. Po smrti svojho farára hovorili: „Kŕmil chorých a dával im piť. Zašiel ešte ďalej. Chodil im po vodu, štiepal drevo a prinášal im ho, sám im upratoval, ustieľal postele, obväzoval im rany, aj keď boli odporné a nákazlivé, pral im bielizeň.“ Jeho snahy však niekedy neboli prijímané. No prípady odporu boli zriedkavé. Tých, ktorí boli hluchí na jeho volanie, navštevoval deň čo deň, až ich nakoniec svojou trpezlivou a vytrvalou láskou získal pre Boha. Po niekoľkých rokoch ťažkej práce plnej utrpenia, zapierania, umŕtvovania a modlitieb sa Batavia zmenila na nepoznanie. Vládny správca Batavie napísal: „Mravy, vzťahy, poslušnosť sa tak výrazne zlepšili, že ľudia vyzerajú úplne inak. Nemám ani štvrtinu tej práce, čo predtým, aby som všetko udržal v pokoji a poriadku. Zaslúžili sa o to horliví misionári.“

Donders sa veľa umŕtvoval, čím robil pokánie za svojich bratov, ktorí boli ešte stále ponorení do hriechu. Takmer nepretržite sa postil. Robil to však veľmi diskrétne. Vyhýbal sa každej okázalosti. Nechcel byť považovaný za svätejšieho od iných, či za nejakého čudáka. V situáciách, keď mu hrozilo, že jeho heroické životné skutky vyjdú najavo, keď ho stavali do stredu pozornosti, ihneď sa pokúšal zotrieť každý dobrý dojem. Jeho skromnosť si získavala srdcia všetkých.

REDEMPTORISTA

Peter Donders mal už päťdesiatosem rokov, keď sa v jeho živote stala významná udalosť. Začalo sa to úplne nenápadne. Do rúk sa mu dostala knižka Život svätého Alfonza. Postava veľkého svätca, zakladateľa kongregácie, ktorej charizma je podstatou evanjelia: „Hlásať hojné vykúpenie,“ Dondersa zaujala a urobila na neho hlboký dojem. Tohto misionárskeho ducha, zvlášť voči najchudobnejším a najopustenejším, našiel predsa aj u seba. Došiel k záveru, že prakticky celý jeho doterajší život bol priam ideálnym odzrkadlením redemptoristickej charizmy. Od tej chvíle zatúžil vstúpiť do kongregácie. Túžba po rehoľnom živote neustále rástla. Ako ju však splniť, keď je Božou vôľou – lebo silne veril, že to chce Boh? V Suriname neboli žiadni rehoľníci. Či sa teda aj teraz zopakuje boj mladosti o kňazské povolanie? Nie. Boh dal túžbu a Boh ju aj zrealizoval. Donders nemusel ísť k redemptoristom, oni prišli k nemu. 17. júla 1865 apoštolský vikariát Surinam prešiel do rúk redemptoristov holandskej provincie. Donders ihneď požiadal o prijatie do kongregácie. Napísal: „Byť redemptoristom, a to v Suriname! Ako zázračne všetko Boh riadi!“ Žiadosti vyhoveli. Pre redemptoristov bol skutočným darom z neba. V práci v krajoch Surinamu boli začiatočníkmi a Boh im dal skúseného misionára. Niekdajšia fara otca Dondersa v Paramaribe sa stala kláštorom a zároveň aj noviciátom.

Bataviu však nemohol opustiť. Po dvoch týždňoch ho tam predstavení poslali, aby svojich nových spolubratov zaučoval do práce medzi domorodcami. Na noviciát si musel ešte počkať. Donders si prvý raz obliekol habit redemptoristu 1. novembra 1866. Noviciát začal pod vedením biskupa Swinkelsa v Paramaribe. Batavia sa zatiaľ musela rozlúčiť so svojím dobrodincom. Získala však iného pastiera – redemptoristu pátra Van der Aa. Skúsené oko magistra noviciátu takto opísalo svojho zverenca: „Nenašiel som na ňom nič negatívne, z každého ohľadu je dokonalým vzorom.“ 24. júna 1867 zložil Peter Donders svoje rehoľné sľuby.

O tom, ako miloval svoje povolanie a kongregáciu, svedčí jeho postoj plný radosti a vďačnosti Bohu za milosť byť redemptoristom: „Zo dňa na deň lepšie chápem, akým šťastím je byť povolaným do našej kongregácie. Len aby sme ostali verní svojmu povolaniu až do smrti.“ Po skončení noviciátu sa vrátil k svojej práci, k svojim milovaným malomocným, k prvej láske – Batavii už ako páter Peter. Rehoľný život v ňom nepotlačil skvelého misionára a kňaza. Pravdou je, že sa k nim nevrátil ten istý Peter Donders. Vrátil sa ešte dokonalejší, horlivejší v modlitbe a v práci, vytrvalejší v službe a v láske, lebo nebol už sám, mal za sebou silu a moc rehoľného spoločenstva. Jeho vzťah k spolubratom bol vždy plný lásky. Počas spoločných rekreácií bol neobyčajne spoločenský, ochotne sa stával objektom láskavých žartov. Príkladom oddanosti a služby bratom bol vzťah pátra Petra k spolubratovi pátrovi Startzovi. Páter Donders vedel, že obľubuje isté ovocie. Vydával sa hlboko do lesa, aby našiel pochúťku a prinášal jej toľko, koľko len vládal uniesť. Páter Startz na to spomína: „Hoci bol páter Donders na seba nesmierne prísny, k iným bol vždy veľmi prívetivý, plný lásky. Bol stelesnená dobrota.“

Naplnený horlivosťou zaviedol páter Donders vo svojej farnosti mnohé duchovné cvičenia doporučované svätým Alfonzom, aby takto priviedol veriacich k nábožnejšiemu životu. A tak sa napríklad týždenne schádzal so Združením Svätej rodiny, denne sa predmodlieval ruženec a návštevu Oltárnej sviatosti. Okrem toho pravidelne organizoval pobožnosť, počas ktorej hral na harmónium a vysvetľoval dospelým katechizmus. To všetko na väčšiu Božiu slávu a na osoh a radosť chorým veriacim. Ostrov ešte pred pár rokmi už samotným názvom vzbudzoval hrôzu, teraz sa vďaka svätcovi stal Kalváriou malomocných. Tu žili, trpeli a zomierali. Tak ako predtým. No teraz to robili pre Ježiša, teraz nachádzali zmysel utrpenia. Verili, že Ježiš trpí v nich a s nimi a že im raz otvorí bránu do raja. Z tohto sveta odchádzali v pokoji, plní nádeje a viery. Konečne žili a zomierali ako ľudia. Bolo to ovocie práce pátra Dondersa, hrdinského kňaza a rehoľníka.

Aby sme mali úplný obraz práce pátra Dondersa, treba obrátiť pozornosť na jeden aspekt jeho pastorácie, a to na misiu medzi Indiánmi. Táto misia trvala osemnásť rokov (1868 – 1886).

Ako nachádzal čas a silu ešte aj pre nich, ostane navždy jeho tajomstvom. Titan práce a apoštol modlitby mal toľko síl, aby šesťdesiatročný začal veľké dielo, ktoré si vyžadovalo obrovskú námahu a sebazaprenie. Do konca života navštevoval svojich farníkov s hnedočervenou pokožkou, hoci, ako tvrdil, táto misia bola z mnohých dôvodov najťažšia. Boli to kočovné kmene, ktoré sa často sťahovali z miesta na miesto. Prácu medzi Indiánmi mu veľmi sťažoval ich alkoholizmus. Navyše boli plní predsudkov a nedôverčiví. Avšak najväčším problémom bolo pôsobenie čarodejníkov, ktorí neskrývali svoje nepriateľstvo voči pátrovi. No anjelská láska, trpezlivosť a dobrota pátra Dondersa a jeho skúsenosť a múdrosť napokon zvíťazili. O tejto práci písal svojmu priateľovi otcovi Van Sommerenovi: „Získal som si dôveru prevažnej časti Indiánov, pokrstil som asi osemdesiat detí, niekoľko chorých a starších ľudí, požehnal som niekoľko manželstiev a udelil som im prvé sväté prijímanie. Ide to veľmi pomaly. Aj keď s pomocou Božej milosti, bez ktorej nezmôžeme nič, si myslím, že ich všetkých získam pre Boha.“ List napísal po prvom roku práce medzi Indiánmi.

Aby sme lepšie pochopili túto pastoráciu, museli by sme sa s Petrom brodiť po močaristých trasoviskách, po tmavých lesoch hemžiacich sa divou zverou. Ísť spolu s ním nepohodlnou loďou niekoľko dní v úpale dňa či v strašnej búrke, aby sme nakoniec dorazili do tábora Indiánov. A potom zažiť spolu s ním trpkosť sklamania, lebo Indiáni sa už presunuli niekde inde. A nanovo ich hľadať. My si dnes ťažko vieme predstaviť, koľko námahy si takáto práca vyžadovala od duchovného pastiera.

No centrom jeho pozornosti bola vždy Batavia. Tu bolo miesto jeho poslania. Túžil zomrieť uprostred svojich malomocných. Kým sa to stalo, musel prežiť ešte jedno nepríjemné a bolestné sklamanie. Po tridsiatich rokoch obetavej služby pátra Dondersa v Batavii sa našli ľudia, ktorí boli k nemu mimoriadne nepriaznivo naladení. Keď roku 1883 biskup Schaap robil vizitáciu, prišla k nemu niekoľkočlenná delegácia malomocných s prosbou, aby pátra Dondersa odvolal z Batavie, pretože je už starý a nerozumejú jeho kázňam. V úlohe tlmočníka vystúpil samotný páter Donders. Napriek takému veľkému osočovaniu páter Peter nepovedal ani slovo. Pobúrený takouto sťažnosťou sa biskup rozhodol potrestať nevďačnosť malomocných: „Hoci by ste sa neskôr sťažovali, prosili a modlikali, aby sa páter Donders vrátil, aspoň na istý čas ho nebudete mať.“ Keď páter Peter opúšťal milovanú Bataviu, prosil svojich malomocných a napomínal ich, aby verne vytrvali pri Bohu. Uisťoval ich: „Sľubujem pred Bohom, že zomriem pri vás. Keď raz vstaneme z mŕtvych, budem stáť pri malomocných, aby som za nich zložil účty pred Bohom.“

A tak 7. februára 1883 prišiel páter Peter do Paramariba. Tak, ako to mal vo zvyku, dal sa ihneď do práce. Písal: „Je tu čo robiť.“ Radoval sa zo života s milovanými spolubratmi a naplno užíval dobro spoločného života. Biskup Schaap o ňom písal: „Páter Donders je opäť v meste, pracuje, akoby bol mladým kňazom, a opäť privádza k Bohu veľa duší.“ Brat Nikasius spomína: „Keď sme mu raz blahoželali k obráteniu istého zatvrdilého hriešnika, on s tvárou žiariacou od radosti povedal: ,Chvála patrí Bohu. My sa modlime. “

27. októbra 1884 sa páter Donders dožil sedemdesiatichpiatich rokov. Cítil, že jeho život pomaly dohasína. Možno už ani nečakal, že Boh splní jeho sľub daný malomocným v deň odchodu z Batavie. V novembri 1885 mu biskup Schaap prikázal, aby sa vrátil k malomocným, pretože kňaz, ktorý tam pôsobil, musel odcestovať do Holandska. 17. novembra 1885 stál páter Donders opäť na mieste svojho pôsobenia. Obyvatelia Batavie ho prijali s nesmiernou radosťou. „Keď sme sa dopočuli,“ spomína jeden z malomocných, „že prichádza otec, ponáhľali sme sa všetci k brehu a na kolenách sme ho prosili o požehnanie.“ Tak sa začala posledná, pätnásťmesačná etapa jeho svätého života. Pracoval a modlil sa tak ako vždy – bez odpočinku.

27. októbra 1886 zavŕšil sedemdesiatsedem rokov života naplneného prácou, modlitbou a utrpením. Na deň svätého Silvestra 1886 začal páter Donders výstup na svoju Kalváriu, aby sa tu v tajomstve smrti spojil so svojím Vykupiteľom. Jeho zdravotný stav sa prudko zhoršil. 6. januára 1887 prijal sviatosť pomazania chorých. Svojim milovaným malomocným zveril posledný odkaz: „Nemám nič, čo by som mohol rozdať. Môžu ma pochovať, kde chcú. Prosím všetkých, aby mi odpustili, ak som ich čímsi urazil.“ Jeho lekár vypovedal: „Ošetroval som pátra až do jeho smrti. Bol pokojný a so všetkým zmierený. Neustále opakoval: ,Nech sa stane Božia vôľa.‘ Keď sa ho pýtali, či trpí, s úsmevom odpovedal: ,Nie.‘ Ešte nikdy som nemal takého chorého. Vtedy som bol ešte protestant a myslel som si: to je prvý a posledný, ktorého vidím takého odovzdaného do Božej vôle.“ 14. januára 1887 sa naplnila obeta života pátra Petra Dondersa, redemptoristu. Zomrel pre svet, narodil sa do večného života. Navždy sa už zjednotil so svojím najsvätejším Vykupiteľom, ktorému zasvätil celý svoj život, silu a energiu. Boh sfúkol sviecu, ktorú sám zapálil a ktorá horela veľkým ohňom lásky a služby.

Nasledujúci deň sa uskutočnil pohreb svätého misionára. Zúčastnila sa na ňom celá Batavia. S veľkou bolesťou pochovali telesné pozostatky pátra pri kríži, pred ktorým sa často v noci horlivo modlil za svojich milovaných farníkov. Od tejto chvíle mala Batavia svojho orodovníka v nebi.

Hneď po jeho smrti ho začali uctievať ako svätého. Hľadali u neho pomoc v ťažkých situáciách. Čoskoro sa úcta k nemu tak rozšírila, že pápež Ján Pavol II. mohol zavŕšiť všetky skúmania a procesy týkajúce sa heroickosti života pátra Dondersa. Života venovaného službe Bohu a človeku, zvlášť tomu najopustenejšiemu a najchudobnejšiemu. Cirkev roku 1982 blahorečením predstavila svetu pátra Petra Dondersa – človeka, ktorý dokázal nezištne milovať a slúžiť, ktorý zabúdal na seba preto, aby žil pre iných. Kongregácia redemptoristov sa stala bohatšou o nového blahoslaveného.

Liturgická spomienka pripadá na 14. január.

Zdroj: Článok je prevzatý z knihy Svetlá pre biednych.

Príbuzné články:

Sv. Ján Neuman (205. výročie narodenia)

Svätý Gerard

Blahoslavení španielsky mučeníci

Bl. Celeste Crostarosa

Bl. Vasyľ Veličkovský patrónom väzenskej služby na Ukrajine

P. Mastiliak v procese blahorečenia

MODERNÉ PORTRÉTY SVÄTCOV

Božia služobníčka Conchita Barrechegurenová – dcéra redemptoristu, tiež Božieho služobníka