Kľúčom k čítaniu alfonzovskej spirituality je LÁSKA

O misionároch redemptoristoch, synoch svätého Alfonza, ktorí hlásajú spiritualitu vykúpenia, sa toho povedalo veľa. Predsa len, vo svetle Veľkého týždňa a veľkonočného obdobia je slovo vykúpenie ešte viac v pozornosti a pre redemptoristov ako dedičov spirituality vykúpenia sa stáva takmer povinnosťou mať jasné inšpirácie o tom, čo teológia chápe pod vykúpením.

Krátko sa vráťme k historickému kontextu, v ktorom Alfonz žil: k mestu Neapol v 18. storočí. Medzi mnohými duchovnými smermi bol silný prúd nazývaný jansenizmus, rigoristická, extrémistická, vylučujúca spiritualita. Pre jansenistov bol Ježiš prísnym sudcom, ktorého smrť zachránila len niekoľko vyvolených; svet bol pre jansenistov zlý a skazený; boli rigoristami s kajúcnymi praktikami a hlásali, že sväté prijímanie je vyhradené len pre veľmi málo ľudí, ktorých svätosť bola prísne preukázaná.

Alfonz však takto neuvažoval a odvážil sa spochybniť túto zlú a malichernú duchovnú líniu. Podľa neho Boh chce, aby všetci bez výnimky boli spasení v Kristovi, a to prostredníctvom Ježišovej vášnivej lásky k hriešnemu ľudstvu. Kľúčom k čítaniu Alfonzovej spirituality je láska: Láska Boha k človeku a snaha človeka, ktorý túto lásku spoznal, milovať Boha. Pre svätého Alfonza je vtelenie možnosťou vykúpenia, láskyplného uzdravenia zraneného človeka. Boh neposlal svojho Syna Ježiša, aby zaplatil za naše hriechy, ale aby nás naučil bezpodmienečnej láske k nemu, ktorá je schopná zachrániť nás z ľudského poklesku. V slobode a láske Ježiš ponúka seba samého až do krajnosti, aby naša túžba byť bližšie k Bohu mohla byť krajná.

Ježišovo utrpenie vnímame ako akt radikálnej „vášne“; bláznovstvo kríža je bláznovstvom lásky. Keď trpíme, učí nás Alfonz, Ježiš Kristus chce v nás vyvolať rýchlu odpoveď lásky, ktorá uzdravuje a zmierňuje utrpenie. Táto odpoveď je však vždy osobná. A modlitba je jasným znakom úprimnej túžby byť v Kristovi. Preto Alfonzov lapidárny výrok: „Kto sa modlí, je spasený; kto sa nemodlí, odsudzuje sám seba.“

Vykúpenie sa rodí v človeku a prelieva sa do misie. Neexistuje vykúpená misia alebo pastorácia; existujú muži a ženy, ktorí v snahe o vykúpenie vytvárajú okolo seba vykúpené činy. Pre Alfonza je vykúpenie vnútorné, láskyplné a oslobodzujúce. Neobrátil sa na kresťanstvo, ale obrátil sa na Ježiša Krista. Redemptoristická spiritualita a naša láska k vykúpeniu sa zrodili viac zo srdca ako z rozumu.

Alfonz prechádza teóriami vykúpenia, prechádza od odčinenia a zadosťučinenia k téze o Ježišovom láskyplnom darovaní za ľudstvo, pričom vytvára pozitívnu víziu stvorenia a človeka. Vykúpenie nie je aktom na ochranu Božej cti (satisfakcia), ale na obnovenie zmyslu lásky v ľudstve, ľudí voči Bohu, ktorý ich nekonečne miluje (darovanie). Vykúpenie neprišlo napraviť stvorenie, ale dať plnosť všetkému, čoho sa Boh dotkol svojimi rukami.

Redemptoristi, duchovní dedičia svätého Alfonza, majú radikálnu povinnosť otvoriť sa kultúrnej pluralite vykúpenia. Sme na celom svete, v rôznych spôsoboch chápania života, a vo všetkých bude zmysel vykúpenia jedinečný. Redemptoristi sú povolaní nikdy nepodľahnúť skutočnému zlu vo svete. Zároveň si musia byť vedomí, že zlo sa nikdy neodstráni evanjelizáciou Cirkvi, nech by bola akokoľvek dokonalá. Definitívne a úplné vykúpenie pochádza od Ježiša Krista a je iba v ňom!

P. Evaldo César CSsR

Zdroj: Scala News Preklad: mediálny tím redemptoristov