Misionári nádeje v šľapajách Vykupiteľa: ROK VENOVANÝ ŽIVOTU V SPOLOČENSTVE

Konštitúcie 21-75; GS 026-049; Lk 6,12-16

Drahí spolubratia a laickí spolupracovníci našej misie!

1. Dnes začíname tretiu fázu generálnej kapituly, ktorá je redemptoristickým spôsobom slávenia synodality v našej Kongregácii. Rád by som pripomenul cieľ tejto fázy: „Fáza realizácie sa uskutoční na úrovni Konferencie najneskôr dvanásť mesiacov po kánonickej fáze generálnej kapituly. (DC, 809). Prvoradou úlohou bude sprostredkovať posolstvo a smerovanie stanovené kánonickou fázou generálnej kapituly, pretože sa týka poslania Kongregácie v Konferencii. Na uľahčenie tejto realizácie sa môžu organizovať ďalšie vhodné podujatia, ako sú semináre, rekolekcie a pod.“ (DC, 810). Preto nie je čas na diskusiu o rozhodnutiach alebo dôvodoch, prečo boli prijaté, ale na štúdium najlepšieho spôsobu, ako ich uviesť do praxe v súlade s našou charizmou.
2. Takýmto spôsobom sme prítomní na kapitule a spoločne rozlišujeme, aby sme našli najlepší spôsob realizácie rozhodnutí, ktoré nás povedú k oživeniu nášho apoštolského života v Kongregácii. Máme dôležité poslanie: animovať, povzbudzovať, usmerňovať a zapájať spolubratov do rozhodnutí kapituly. Kapituly a zhromaždenia, generálne aj (vice)provinciálne, sú dôležitými orgánmi v rámci zasväteného života. So všetkými svojimi obmedzeniami sa snažia počúvať a rozlišovať ako jeden celok. Možno rozhodnutia kapituly neboli také, aké sme očakávali, ale to bolo dedičstvo kánonickej fázy. Teraz musíme v duchu kolegiality vynaložiť čo najviac energie a tvorivosti, aby sme ich v kontexte Konferencie uviedli do praxe a odišli odtiaľto s jednoduchým, odvážnym a účinným strategickým plánom.
3. Na začiatku tejto tretej fázy by som chcel navrhnúť text z Turíc (Sk 2, 1-14) na naše uvažovanie. To, čo slávime, sú pre nás Turíce. Ak tomu nebudeme veriť, budeme sa riadiť iba kánonickým protokolom, ktorý sa časom vyprázdni, nenachádza odozvu v srdciach spolubratov a už vôbec nie v srdciach našich laikov. Ak z toho urobíme čas, keď Duch otvára a oslovuje naše srdcia a mysle a provokuje nás, aby sme s nádejou prijali budúcnosť, budeme schopní urobiť všetko novým (porov. Zjv 21, 5). Duch Svätý nás prekvapuje!
4. Text Skutkov apoštolov hovorí: „Keď sa skončil deň Turíc, všetci sa zhromaždili na jednom mieste.“ Povedať na jednom mieste môže znamenať rôzne veci, napríklad spoločenstvo, komunitu, ochranu, uzavretosť, statickosť a nedostatok dynamiky. Od Ježišovej smrti poznáme krízy učeníkov a spoločenstva: krízu nerealizovaných projektov, krízu v prepracovaní Ježišovho projektu, kým sa nedosiahne hlbšie pochopenie toho, čo znamenal jeho život, smrť a zmŕtvychvstanie. Učeníci ako spoločenstvo prežívali krízu liminality (rozmedzie, hraničnosť, nejednoznačnosť, neistota) a prechádzali plynutím času, aby vypracovali svoju identitu a odtiaľ podnikali kroky do budúcnosti. Aké sú naše osobné krízy? Aké sú naše provinčné krízy? Aké sú naše krízy ako kongregácie? Čo nás dostáva do krízy? Čo nás desí v súvislosti s budúcnosťou? Kríza je však možnosť, ktorú máme, aby sme sa obnovili. Ak sme tu, je to preto, že sme prešli krízou vyhnania z lona našej matky. Ako nás kríza očisťuje, tak nás stagnácia zabíja, pretože nás nerobí ani studenými, ani teplými (porov. Zjv 3, 15 – 16). Vlažnosť je pomalý a degeneratívny útok na našu kreativitu a schopnosť myslieť na budúcnosť. Zatvrdzuje srdce a zabíja dušu. Dôsledkom je pesimizmus a povrchný pohľad späť, vracajúci nás do istôt minulosti, ktorej sa už nemôžeme dotknúť.
5. Spoločenstvo učeníkov sa zhromažďuje, čelí krízam, očisťuje obraz seba a Ježiša. Odtiaľ môže vidieť alternatívy za zatvorenými dverami, múrmi a stálosťou na tom istom mieste. Aké zatvorené dvere máme v Kongregácii, v Konferenciách, v našich (vice)provinciách, v našich komunitách? Aké múry musíme odstrániť? Múry nám dávajú falošný pocit bezpečia a časom nás vzďaľujú od reality, pretože strácame kontakt s konkrétnosťou života. Aké múry nás predchádzajúce generálne kapituly vyzývajú odstrániť na tejto XXVI. generálnej kapitule? Aké okná nás vyzývajú otvoriť? Aké obavy nás vyzývajú prekonať?
6. XXVI. generálna kapitula nám zanechala päť dôležitých kľúčov na prekonanie múrov a otvorenie nových dverí: identita, poslanie, zasvätený život, formácia a vedenie, spolu s mottom šesťročnice: Misionári nádeje v šľapajách Vykupiteľa. K akému novému jazyku nás inšpirujú tieto témy a motto kapituly? Aký význam prikladáme piatim kľúčom v tejto turíčnej skúsenosti tretej fázy a pre šesťročné obdobie? Veríme v ne, alebo je to len rétorika? Ako to rezonuje v mojom redemptoristickom srdci ako zasvätenej osoby a misionára, ktorý animuje život spolubratov vo vedúcej úlohe, a ako laika spojeného s redemptoristickým poslaním?
7. Kapitula nás vyzýva, aby sme boli misionármi nádeje v šľapajách Vykupiteľa. Pripomína nám našu podstatu. Sme misionári. Sme apoštolskí ľudia. Žijeme v spoločnom zväzku, svojím rehoľným povolaním tvoríme jedno misionárske telo, sme spolupracovníkmi, spoločníkmi a služobníkmi Ježiša Krista v diele vykúpenia. Sme silní vo viere, radostní v nádeji, horliví v láske, zapálení horlivosťou, pokorní a vždy oddaní modlitbe. Sme autentickými učeníkmi svätého Alfonza, radostne nasledujeme Krista Vykupiteľa, zúčastňujeme sa na jeho službe, hlásame s jednoduchosťou života a jazyka a s neustálou disponibilitou pre najťažšie veci, aby sme mužom a ženám prinášali hojné vykúpenie (porov. Konšt. 2 a 20). Tieto dve konštitúcie nám hovoria, kto sme! Iste, disponibilita pre najťažšie a najzložitejšie veci je pre nás neustálou výzvou. Ako redemptoristickí misionári na to nesmieme nikdy zabúdať.
8. Slovo misia pochádza z mittere, poslať, missus. Poslať alebo byť poslaný vykonávať nejaký úrad, vykonávať určitú úlohu, takmer vždy určitého významu. Poslať (mandare) znamená zveriť, podať ruku. Ten, kto je vyslaný, dostáva mandát, dostáva dôveru niekoho alebo spoločenstva. Nejde na vlastnú päsť. Poslanie sa vykonáva v mene Ježiša, ktorý bol poslaný Otcom a v jeho mene vykonával svoje poslanie až do konca. Nie v mene svojom (porov. Jn 3, 16 – 18). Scéna pokušenia bola momentom, keď bol Ježiš konfrontovaný s ohlasovaním seba samého, a nie Otca (porov. Mt 4, 3-11). V tomto zmysle náš misijný mandát pochádza od Krista Vykupiteľa v tom zmysle, že sme ním povolaní podieľať sa na misii Otca a Kongregácie ako cirkevnej skutočnosti, ktorá zdieľa charizmu prijatú od Ducha a dáva ju do služby misie spolu s Božím ľudom. V tomto zmysle redemptoristický misionár nie je poslaný na miesto sám, aby sa sám identifikoval, je poslaný v spoločenstve a v misii, pretože bol poslaný v mene Krista. Nemá sólovú kariéru. A jeho prítomnosť tam je misionárska.
9. Nádej, ktorú hlásame, nie je naivná nádej, že sa všetko zázračne vyrieši a bude mať šťastný koniec. Ježiš takto neskončil. Samotné evanjeliá nás vedú ďalej, k perspektíve, že za neúspechom, za prázdnym hrobom, za strachom, za túžbou vzdať sa je vždy niečo nové, čo spôsobuje, že všetko začína odznova, čo nás uzdravuje, čo nás premieta do budúcnosti, k horizontu transcendencie. Obľúbené príslovie „nádej umiera posledná“ nás núti zamyslieť sa! Preto mandát, ktorý sme ako Kongregácia dostali na toto šesťročné obdobie, znie: byť misionármi nádeje, kráčajúcimi v šľapajách Vykupiteľa. Toto je mandát a cesta, ktorú sme dostali na nasledovanie.
10. Akú nádej hlásame? Keď som meditoval a modlil sa nad touto témou, napadli mi štyri rozmery nádeje, ktoré by mali byť súčasťou našich úvah v kontexte krásneho, zraneného a meniaceho sa sveta, v ktorom žijeme. Sú to teologická nádej, antropologická nádej, nádej vo svete a nádej v Kongregácii.
    • Teologická nádej. Ježiš Kristus, Vykupiteľ, je našou nádejou (porov. 1 Tim 1, 1). Tento aspekt nádeje je dôvodom, prečo sme sa rozhodli zvoliť si osobu Krista za stredobod nášho života. Stotožňujeme sa s ním a nasledujeme ho. Vyznávame svoju vieru v neho a naša misijná činnosť sa sústreďuje na jeho osobu. To dáva zmysel nášmu krstnému zasväteniu a nášmu rehoľnému životu. Spe salvi, č. 1, uvádza: „V nádeji sme boli spasení,“ hovorí svätý Pavol Rimanom a podobne aj nám (Rim 8, 24). Podľa kresťanskej viery „vykúpenie“ – spása – nie je jednoducho dané. Vykúpenie sa nám ponúka v tom zmysle, že nám bola daná nádej, dôveryhodná nádej, na základe ktorej môžeme čeliť svojej prítomnosti: prítomnosť, aj keď je namáhavá, sa dá prežiť a prijať, ak vedie k cieľu, ak si týmto cieľom môžeme byť istí a ak je tento cieľ dostatočne veľký, aby ospravedlnil námahu na ceste.
    • Antropologická nádej. Je to schopnosť veriť v seba samého a najmä v tých, ktorí sú iní ako ja, prijať ich, rešpektovať, milovať a starať sa o nich. Ide o vieru v človeka aj s jeho limitmi a protikladmi, ktorý je však vždy schopný obrátenia a nových začiatkov. V tomto zmysle nás antropologická nádej uvádza do súladu s našou evanjeliovou povinnosťou byť nablízku najchudobnejším a najopustenejším a pomáhať im, aby mali potrebnú silu pokračovať v živote.
    • Nádej vo svete. Od začiatku konzultácií pre túto kapitolu bolo vnímanie sveta a jeho zmien, ako aj neistôt, výziev a hodnôt, ktoré v sebe skrýva, zo strany spolubratov veľmi jasné. Toto je svet, v ktorom žijeme. Toto je história, ktorú musíme teraz budovať. Je to náš čas. Práve v tomto svete a v tejto histórii sme zachránení. Stojí za to pripomenúť si veľkého teológa Edwarda Schillebeeckxa: „Svet a dejiny ľudí, v ktorých chce Boh uskutočniť spásu, sú základom celej spásonosnej skutočnosti: v nich sa spása predovšetkým uskutočňuje… alebo sa odmieta, alebo sa uskutočňuje nespasiteľnosť. V tomto zmysle môžeme povedať ‚extra mundum nulla salus‘, ‚mimo ľudského sveta niet spásy'[1].“ Z tejto perspektívy sme ako misionári nádeje povolaní prijať s nádejou tento svet ako skutočnosť stvorenú Bohom a miesto, kde sa napĺňame ako stvorenia ním milované.
    • Nádej v Kongregácii. Nakoniec, nádej v Kongregácii. Ak ako zasvätení už nemáme nádej v Kongregáciu, ak sme stratili svoj povolávací a misionársky zápal, ak nenachádzame nádej v procese reštrukturalizácie, ak nevidíme nádej pre Cirkev a pre zasvätený život, potom smerujeme k prázdnote a pomalej a mučivej smrti našej budúcnosti, pretože strácame schopnosť komunikovať charizmu a nadchnúť nové generácie a našich laikov. Kongregácia nie je len ľudským dielom, ktoré rozlíšil svätý Alfonz, pokračovali v ňom iní a ktoré sa dostalo k nám a my ho teraz odovzdávame ako prijaté dedičstvo. Je to dielo Ducha, ktorý sa spolieha na človeka, aby uskutočnil poslanie v ľudskej realite. Ak sme stratili nádej v Kongregáciu ako misijné dielo, pocit spolupatričnosti a realizáciu nášho krstného povolania a služby druhým, aký zmysel má byť na tomto mieste? Práve táto nádej v Kongregáciu nás tu spája ako misijné teleso, s našimi obavami, neistotami, s našimi radosťami, snami, víziami budúcnosti, aby sme dali zo seba to najlepšie a dokázali odovzdávať charizmu nie ako dedičstvo, ale ako mandát prijatý od Ducha, o ktorý sa máme deliť so spolubratmi, laikmi spojenými s naším poslaním a s celým Božím ľudom.
11. Kapitula nám objasnila cestu, po ktorej kráčame; je to cesta Vykupiteľa. „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Ideme v jeho šľapajách, snažíme sa so svojimi silami a slabosťami kráčať po cestách, ktoré nám naznačuje a ktoré nás vedú k jeho poslaniu. Poslanie, ktoré vykonávame, nie je naše vlastné. Sme „učeníci a misionári Ježiša Krista, aby v ňom náš ľud mal život“, pripomína nám V CELAM (Aparecida, 2017).
12. Na záver by som vás chcel povzbudiť: sme misionári nádeje v šľapajách Vykupiteľa. S touto nádejou, sláviac tieto Turíce, uvedieme do praxe rozhodnutia XXVI. generálnej kapituly. Nebojme sa. Majme pokojné srdce, otvorené dialógu, spoločne hľadajme dobro evanjelizačnej reality Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, pripravujme sa na 300 rokov jej existencie. Veľká časť úspechu našej histórie a dejín spočíva v rozhodnutiach, ktoré tu urobíme. Preto opakujem, nebojme sa robiť rozhodnutia, ktoré je potrebné urobiť, dokonca aj odstrihnúť to, čo je zbytočné. Duch je s nami, osvecuje nás a dáva nám nové spôsoby vyjadrovania, aby Kongregácia zostala verná svojej charizme na ceste až ku konečnému koncu, keď nás Boh povolá k sebe po ukončení nášho poslania na tejto zemi.
13. Túto časť by som chcel zakončiť touto Moltmannovou myšlienkou: „Životná sila nádeje smeruje naše zmysly k naplnenému životu. V napätí čakáme na doteraz nepoznané životné skúsenosti. Otvárame svoje zmysly tomu, čo sa k nám blíži. Vďaka nádeji sa nevzdávame tvárou v tvár silám smrti, sklamania alebo poníženia. Nádej na plnosť života prebúdza naše zmysly každé ráno[2].“
14. Nech nám Mária, Matka ustavičnej pomoci, dodá odvahu vytrvať, najmä v časoch zúfalstva, a nech nás naši svätí, blahoslavení, mučeníci a ctihodní Boží služobnící inšpirujú misionárskou odvahou. Amen!

Na osobnú meditáciu:

Čítanie: Sk 2, 1-14; Mk 2, 22; Zj 21, 5; Hb 10, 23-24; Konšt. 10,20,43.

XXVI. generálna kapitula nám zanechala päť dôležitých kľúčov na prekonanie múrov a otvorenie nových dverí: identita, poslanie, zasvätený život, formácia a vedenie spolu s mottom šesťročnice: Misionári nádeje v šľapajách Vykupiteľa. K akému novému jazyku nás inšpirujú tieto témy a motto kapituly? Aký význam prikladáme piatim kľúčom v tejto turíčnej skúsenosti tretej fázy a pre šesťročné obdobie? Veríme v ne, alebo je to len rétorika? Ako to rezonuje v mojom redemptoristickom srdci ako zasvätenej osoby a misionára, ktorý animuje život spolubratov vo vedúcej úlohe, a ako laika spojeného s redemptoristickým poslaním? Aký redemptoristický zasvätený život chceme pre seba a pre Cirkev? Ten, ktorý uteká pred svetom? Ten, ktorý sa skrýva vo svojich hradoch, v krásnych chrámoch, sakristiách a vo svojich rúchach? Ten, ktorý je roztrieštený osobnými projektmi alebo vnútornými bojmi v snahe získať moc? Ten, ktorý je v zónach pohodlia? Alebo ten, ktorý spoznáva svet, vníma jeho krásy a ambivalencie, ktorý riskuje, že bude kráčať s Vykupiteľom a bude ho zraňovať a spôsobovať mu zakrvavené nohy? Aký redemptoristický zasvätený život chceme pre seba a pre Cirkev? Redemptoristický zasvätený život, ktorý očami spoznáva Vykupiteľa, stotožňuje sa s ním, je misionárskym telom a váži si každého spolubrata a laikov? Alebo roztrieštený, ktorý počúva hlas modiel, je oslnený a potom opustený na ceste? Pán je verný. Modly nás očaria, zamilujú sa do nás a potom nás opustia. Aký redemptoristický zasvätený život chceme pre seba a pre Cirkev? Nie čistý zasvätený život, nedotknuteľný, bez hriechu, vzdialený od reality, ale ľudský zasvätený život, s jeho protirečeniami, s jeho ranami, bez obáv, ale ktorý každý deň dáva zo seba to najlepšie, obracia sa a obnovuje, je vo svete ako tancujúce svetlo, odoláva vetru a je pohltený jednoduchým srdcom, verný Pánovi a tým najopustenejším. Tieto otázky nám pomáhajú osobne a komunitne rozlišovať, aký štýl zasväteného života chceme do budúcnosti. Výzvy, ktorým čelíme, sú početné a rozmanité. Nemali by sme sa však nechať odradiť. Sme misionári nádeje, ktorí kráčajú v šľapajách Vykupiteľa. Ak je to pravda, nemôžeme deklarovať svoju predčasnú smrť. Musíme mať oči otvorené pre realitu a vykonať našu inštitucionálnu a osobnú sebakritiku, ale nemôžeme sa vzdať tvárou v tvár tomu, čo nás desí, problémom vyplývajúcim z našich neverností a výzvam dnešného sveta. Časť Cirkvi prežíva zložitú chvíľu s toľkými vnútornými spormi, stratou dôveryhodnosti a vzďaľovaním sa od evanjelia. V dejinách bol v kontroverzných momentoch cirkevného života zasvätený život vždy znamením. V kontexte toľkých rozdelení sme teda povolaní byť znamením jednoty a s odvahou a nadšením ohlasovať vykúpenie. Naša charizma je živá a posilňuje nás v misii, a preto sme povolaní byť svetlom pre národy. Na záver niekoľko slov o reštrukturalizácii. Počas týchto 30 rokov sa vyskytli rôzne prístupy, ktoré mali byť osvietením: teologické, duchovné a štrukturálne. Všetky boli veľmi dôležité a pomohli nám dosiahnuť tento bod. Zásadné je pripomenúť si Ježišovu kenózu (zrieknutie sa seba samého), Alfonzov dištanc, ktorý nám pomôže uvažovať o nej. Nemôžeme zabúdať na inšpiráciu, ktorá pochádza od tých najopustenejších. Tí sa musia každý deň reštrukturalizovať, aby prežili. Skúsenosť migrantov, ktorí opúšťajú svoju vlasť len s istotou svojich snov, a chudobných, ktorí sa musia každý deň nanovo objavovať, nás núti zamyslieť sa. Neistota opustených nás núti zamyslieť sa nad našou disponibilitou. Kongregácia nás podporuje všade, kde sme prítomní, vo viac ako 80 krajinách. Máme štruktúru, ktorá nás chráni. Vďaka reštrukturalizácii nikto nezostane bez ochrany. Ak máme za týchto 30 rokov stále problémy, je to možno preto, že sme sa nepoučili od tých najopustenejších a možno sme príliš vzdialení od ich života. Výzva pre nás: „nové víno do nových mechov“ (Mk 2, 22). Reštrukturalizácia je výzvou Ducha Svätého pre celú Kongregáciu, aby sme zostali verní charizme a odpovedali na znamenia čias novým misionárskym zápalom a obnovou nášho apoštolského života [3].

[1] SCHILLEBEECKX, Edward. Ľudské dejiny Božieho zjavenia. São Paulo: Paulus, 1994, s. 29-30.

[2] MOLTMANN, Jürgen. Nádej v týchto nepokojných časoch, s. 118.

[3] Posolstvo redemptoristom ku Dňu zasväteného života. Online stretnutie. Slávnosť Obetovania Pána. Rím, 2. februára 2023, č. 8-9.13.

P. Rogério Gomes, CSsR, generálny predstavený Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa

Preklad: mediálny tím redemptoristov