„Úžasné, úžasné!“ zvolal Giuseppe Verdi počúvajúc slová a melódiu piesne svätého Alfonza počas polnočnej omše v paláci Doria v Ženeve, „bez tejto koledy by sme nezažili Vianoce!“ V roku 1755 ju napísal svätý Alfonz Liguori, zakladateľ Kongregácie redemptoristov.

Preklad prvých dvoch strof Alfonzovej koledy:

Zostupuješ z hviezd

Ó, Kráľ nebeský!

Prichádzaš v jaskyni,

V chlade a mraze.

Ach, moje božské dieťa

Vidím ako sa tu chveješ

Ó, blažený Bože,

Ach, koľko ťa stála,

koľko ťa len stála tvoja láska ku mne

Veď pre teba,

ktorý si pre celý svet Stvoriteľom

tu neboli ani šaty ani teplo ohňa

Ó, môj Pane,

Ani šaty ani teplo ohňa

Drahý vyvolený, maličké dieťa,

Táto strašná chudoba

ma pohýna milovať ťa ešte viac

veď Láska spôsobila, že si teraz chudobný.

V decembri 1755 je svätý Alfonz v Nole na Neapolskom vidieku, kde vedie duchovné cvičenia hosťujúc u otca Michala Zambadelliho. Pred niekoľkými dňami zložil krásnu koledu „Zostupuješ z hviezd“. Otec Michal si ju vypočul a spýtal sa, či ju môže okopírovať. „Nie, otec Michal, ešte nie,“ povie mu Alfonz, „počkaj, kým to vytlačím. Potom ju dostaneš.“

Prichádza čas na kázeň a Alfonz de’Liguori odchádza do kostola, pričom rukopis necháva v miestnosti. Otec Michal potajomky vstúpi, nájde koledu, urobí si kópiu, vloží si ju do vrecka a odíde do kostola. Aké dojatie! Alfonz, stojac pri ambone, predvádza novú pieseň pred nadšeným davom. Ale hľa, v jednej chvíli Alfonz predstiera, že zabudol strofu, a obráti sa na miništranta vedľa seba: „Choď si vypýtať kópiu koledy od otca Michala, má ju vo vrecku.“ Otec Michal má chuť zomrieť od hanby, ale kazateľ sa opäť pustil do spevu. Večer sa obaja stretnú. „Otec Michal,“ hovorí Alfonz dobromyseľne, „je pravda, že je to len duchovná záležitosť, ale neurobil si dobre, keď si tú koledu skopíroval.“ Išlo o prvú krádež piesne, ktorá sa neskôr rozšírila do celého sveta.

Svätý Alfonz uprostred sveta sedemnásteho storočia prežíva s neapolským srdcom tajomstvo narodenia Krista, ktorý sa „ako Boh stal človekom“, ako napísal vo Vianočnej novéne v roku 1758, „z veľkého sa stal malým, z Pána sa stal sluhom, z bohatého sa stal chudobným, zo silného sa stal slabým, z nevinného sa stal zločincom, a to všetko preto, aby bol s nami.“ V tejto známej kolede pozýva každého, aby si zo svojho srdca urobil jasličky, intímne miesto, kde by prijal Dieťa, ktoré zostúpilo z hviezd a našlo si miesto na sene.

Pretože pravá láska neznáša vzdialenosti. Kristus sa neobmedzil na to, aby súcitil s utrpením človeka, ale prišiel, aby ho zažil a zdieľal na svojom tele. Namiesto bohatstva Stvoriteľa sveta, namiesto neustálej oslavy v lone Otca dáva prednosť úplnej chudobe, nedostatku plienok a ohňa, plaču a bolesti. V tretej a štvrtej strofe však nachádzame kľúč k tomuto posolstvu. Neplačeš zo smútku, ale z lásky: „Drahý, už neplač, lebo ťa milujem, milujem ťa.“ Pieseň sa končí ako zvyčajne, v súlade s alfonziánskou asketikou, vzývaním Márie, tej nádeje, ktorá dá všetko do poriadku: „Ó, Mária, moja nádej, ak príliš málo milujem tvojho Ježiša, nehnevaj sa, miluj ho za mňa, ak ho nemôžem milovať“.

Svätý Alfonz stojí pred jasľami a žasne – tvár Dieťaťa žiari ako tvár Boha, ktorý vymyslel všetko z lásky, aj to, že sa stal človekom. Údiv sa spája s nehou a tieto pocity sú obrátené k Bohu s takou úctou, že On ich prijíma. Táto neha sa spája aj so súcitom: už nad malou kolískou sa rozprestiera tieň kríža.

Všetky pocity v tejto kolede vyjadrujú vďačnosť. Boh žiada našu lásku, vyžaduje ju od nás, ale vie čakať. Vianoce sú tiež začiatkom dôveryplného očakávania Vykúpenia.

Zdroj: redemptor.pl

Preklad: mediálny tím redemptoristov