Slovo medzi nami
DomovNovinkyTri lásky sv. Klementa: Láska k ľuďom, osobitne biednym (3)

Tri lásky sv. Klementa: Láska k ľuďom, osobitne biednym (3)

Sv. Klement v liste apoštolskému nunciovi vo Viedni písal: „Boh mi je svedkom, že spolu so svojimi bratmi neutekám pred žiadnymi ťažkosťami a námahou vo vytrvalej práci na Božiu slávu a v službe Cirkvi ku spaseniu sveta. (…) Nedaj Bože, aby som hľadal a túžil po vlastných výhodách. Božia sláva, dobro Cirkvi a spása duší, ktorá všade naráža na nebezpečenstvo, jedine to mi leží na srdci.“

V tejto výpovedi sv. Klementa je možné všimnúť si tri dôležité hodnoty každého veriaceho človeka: lásku k Bohu, lásku k Cirkvi a lásku k druhému človeku, osobitne potrebnému. Ako ukazuje viac než dvetisícročná skúsenosť Cirkvi, tieto kresťanské hodnoty sú dôležité v každej dobe, hoci v každom období v histórii Cirkvi sa dával akcent na inú z nich (možno s tou výnimkou, že láska k Bohu bola vždy na prvom mieste).

V prvej časti textu páter Piotr Koźlak CSsR rozoberá lásku sv. Klementa k ľuďom, osobitne biednym.

Spiritualita sv. Klementa je spiritualitou bytia s biednymi. Patrón Varšavy a Viedne sa nám dal spoznať cez rôznorodú pomoc biednym a potrebným, ale predovšetkým bol sv. Klement človek, ktorý žil „bez odstupu“ od biednych.

Tak v rehoľných spoločenstvách poslaných k biednym, ako aj medzi laikmi, je možné všimnúť si tendenciu byť s biednymi „s odstupom“. Niektorí kňazi a rehoľníci sa najlepšie cítia za kazateľnicou, keď o biednych hovoria, ale od potrebných si držia bezpečný odstup. Chceme pomáhať biednym „v čistých rukavičkách“. Veriaci sa zbavujú zodpovednosti tým, že vhodia do zvončeka peniaze zo svojho prebytku alebo dajú charitatívnym organizáciám veci, ktoré sú pre nich doma úplne nepotrebné. Samozrejme, že kňazi alebo zasvätení nemusia robiť to, čo môžu urobiť laici, no na druhej strane sa nič nestane, keď sa aspoň raz za čas fyzicky schýlime k biednemu človeku a niečo konkrétne preňho urobíme. Sv. Klement zorganizoval vo Varšave útulky a sirotince pre chudobné deti. Často pozval do spolupráce aj laikov. Boli však chvíle, keď bolo potrebné „zabudnúť“ na kňazské svätenia a – ako hovoria dokumenty – „sám kúpal a odvšivoval deti zo sirotinca“. Neskôr to stroho vysvetľoval, keď hovoril, že „taká bola vtedy potreba.“

Kto vie, či práve „bytie s potrebujúcimi s odstupom“ nie je jeden z najväčších hriechov posledných rokov. Žiť pre biednych a blízko pri nich, nielen niečo pre nich organizovať. Kongregácia založená sv. Alfonzom „sa nemá obmedzovať len na činnosť pre najviac opustených, ale má byť inštitútom, ktorý zdieľajúc s chudobnými ich ťažké životné podmienky dovoľuje im zakúsiť, že ich Kristus neopustil.“

Generálny predstavený redemptoristov páter J. Lasso povedal svojho času spolubratom veľmi dôležitú vetu: „Redemptorista, ktorý nie je s biednymi, nie je redemptoristom.“ Každý si teda môže položiť otázku: akým spôsobom som pri plnení si svojich povinností – konkrétne a „bez odstupu“ – s biednymi? Otázka dôležitá, lebo každodenný život rýchlo zverifikuje autentický postoj voči potrebným. O to viac, že žiadna naša činnosť, od pastoračnej až po vedeckú, nám neprekáža byť s biednymi – ak to chceme.

V dnešnom svete má biedny človek množstvo tvárí. Aby sme priblížili tento problém, pomôžeme si textom z „Puebla“, ktorý hovorí, že „chudobní ľudia, to sú tváre malých detí, ktoré sú dotknutí núdzou už pred svojím narodením, (…) tváre detí túlajúcich sa po našich mestách, ktoré sú tak často zneužívané; dôsledok biedy a morálneho rozkladu rodiny; sú to tváre mladých ľudí, ktorí sú dezorientovaní, pretože nemajú svoje miesto v spoločnosti a ktorí sú frustrovaní nemožnosťou dostať vzdelanie a prácu; sú to tváre dedinčanov, ktorí žijú ako vo vyhnanstve, pozbavení pôdy, dovedení súčasnou situáciou k vnútornej závislosti a podliehajúci komerčnému systému, ktorý ich vykorisťuje; sú to tváre robotníkov, ktorí sú často slabo platení a majú ťažkosti zorganizovať sa k obrane svojich práv; sú to tváre nezamestnaných, ktorí sú prepúšťaní kvôli ostrým následkom ekonomických kríz, ktoré podriaďujú osud robotníkov a ich rodín chladným ekonomickým kalkulom; sú to tváre ľudí z marginálií spoločnosti, obyvateľov preľudnených predmestí, kde nedostatok materiálnych dobier je jasným protikladom bohatstva patriaceho časti iných spoločenských tried; sú to tváre starších ľudí, ktorých je každý deň čoraz viac a problémom ktorých sa vo vysoko rozvinutej spoločnosti nestarajúcej sa o ľudí nezapojených aktívne do produkcie často venujeme okrajovo.“

Ján Pavol II. sa nás všetkých nebál napomenúť a volá v „Novo millennio ineunte“ (49): „Storočie a tisícročie, ktoré sa začínajú, budú ešte musieť vidieť – a je žiadúce, aby to videli čo najdôraznejšie – aký stupeň úsilia vie dosiahnuť láska k najchudobnejším. Ak sme vyšli naozaj zo sústredeného rozjímania o Kristovi, budeme ho musieť vidieť predovšetkým v tvári tých, s ktorými sa on chcel stotožniť.“

Svätí – nielen redemptoristi – boli vždy blízki ľuďom a hlavne ľuďom biednym a potrebným. Mohli by sme sa dokonca pokúsiť vysloviť tézu, že v celej histórii Cirkvi nebolo svätého, ktorý by nebol radikálnym spôsobom solidárny s potrebnými. Posledné beatifikácie a svätorečenia Sv. Otca sú toho jasným dôkazom. V tejto perspektíve umiestňujeme aj život a činnosť sv. Klemeta Hofbauera pre biednych a potrebných. Tento štýl života sa pre nás stáva výzvou aj v dnešnej dobe.

Sv. Klement dokázal vo svojom živote spojiť lásku ku Kristovi Vykupiteľovi a lásku k biednym. Za vzor si bral svojho zakladateľa, ktorého život bol autentickým bytím blízko ľudí. „Treba zdôrazniť, že sv. Alfonz vždy vyhľadával bezprostredný a osobný kontakt s chudobnými. Apoštolská horlivosť prikazovala misionárom redemptoristom nielen čakať a prijímať biednych, ale ich aj hľadať.“ Tieto slová bývalého generálneho predstaveného nám ešte viac pripomínajú pravdu, že „byť dnes redemptoristom znamená byť blízko dnešným ľuďom tak, ako boli sv. Alfonz alebo sv. Klement blízko ľuďom svojej doby. Niekedy zostaneme pri problémoch všeobecných, abstraktných, ktoré nevyprovokujú žiadne stretnutie, nijako nás neangažujú a nepremieňajú náš život.“

Nakoniec privolajme výrok, ktorý je dôležitý nielen v tematike starostlivosti o ľudí biednych a potrebujúcich, ale predovšetkým vyjadruje znak a výzvu súčasnej doby, bez ohľadu na povolanie, ktoré realizujeme: „Rehoľnú chudobu nie je možné zredukovať na delenie sa dobrami, na odtrhnutie sa od vecí raz a navždy. Je možné stať sa chudobným rozvíjajúc svoje duchovné možnosti, ktoré nás robia integrálne slobodnými, rovnako voči našej chudobe. Na druhej strane je pravdou, že jedinou formou nasledovania Ježiša chudobného je zakúsenie na vlastnej koži všetkých dôsledkov chudobného života, zostávajúc v chudobe a neistote“ (kardinál Etchegaray).

Počas poslednej návštevy Sv. Otca v Poľsku sme mohli počuť tieto slová: „Toto posolstvo milosrdenstva túži Cirkev neohrozene hlásať nielen ohnivým slovom, ale taktiež horlivým praktizovaním milosrdenstva. (…) Nech posolstvo o Božom milosrdenstve vždy nachádza svoj odraz v skutkoch milosrdenstva ľudí.“ Pápež dôrazne vyzýva k činnej milosrdnej láske k blížnym. Nechce, aby sme zostali pri slovách alebo dokonca pri modlitbe, ale aby sme spolu s modlitbou praktizovali milosrdenstvo „bez odstupu“, teda prinášajúce konkrétnu pomoc.

Páter Piotr Koźlak CSsR

Príbuzné články:

Tri lásky sv. Klementa: Láska k Cirkvi (2)

Tri lásky sv. Klementa: Láska k Bohu (1)

 

----
Twitter
Visit Us
Youtube
Soundtier