Slovo medzi nami
DomovNovinkyTri lásky sv. Klementa: Láska k Cirkvi (2)

Tri lásky sv. Klementa: Láska k Cirkvi (2)

Sv. Klement v liste apoštolskému nunciovi vo Viedni písal: „Boh mi je svedkom, že spolu so svojimi bratmi neutekám pred žiadnymi ťažkosťami a námahou vo vytrvalej práci na Božiu slávu a v službe Cirkvi ku spaseniu sveta. (…) Nedaj Bože, aby som hľadal a túžil po vlastných výhodách. Božia sláva, dobro Cirkvi a spása duší, ktorá všade naráža na nebezpečenstvo, jedine to mi leží na srdci.“

V tejto výpovedi sv. Klementa je možné všimnúť si tri dôležité hodnoty každého veriaceho človeka: lásku k Bohu, lásku k Cirkvi a lásku k druhému človeku, osobitne potrebnému. Ako ukazuje viac než dvetisícročná skúsenosť Cirkvi, tieto kresťanské hodnoty sú dôležité v každej dobe, hoci v každom období v histórii Cirkvi sa dával akcent na inú z nich (možno s tou výnimkou, že láska k Bohu bola vždy na prvom mieste).

V druhej časti textu páter Piotr Koźlak CSsR rozoberá lásku sv. Klementa k Cirkvi.

Charakteristickým popisom lásky k Cirkvi v živote sv. Klementa je fráza „sentire cum Ecclesia“, čiže „spolucítiť“ alebo „spolumyslieť“ spolu s Cirkvou. Preukazovanie nie len rešpektu, ale lásky k Cirkvi nebolo náhodné.

Prelom 18. a 19. storočia, špeciálne v Rakúsku, kam Klement Hofbauer prichádza koncom septembra 1808, je časom osvietenstva a vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II. Osvietenstvo vzbudilo v ľuďoch ohromnú pýchu a istotu, že ľudský rozum je schopný prekonať všetky výzvy. Ľudia sa doslova opájali vlastnými možnosťami.

Jozef II., preniknutý ideami osvietenstva, sa snažil dosiahnuť bezprostredné podriadenie Cirkvi štátu, a zároveň obmedzenie vplyvu Apoštolskej Stolice na Cirkev v Rakúsku. Zaviedol tiež veľa obmedzení do vonkajšej organizácie Cirkvi a tiež do foriem náboženského kultu. Klement Hofbauer, vidiac, že idey osvietenstva a jozefínske reformy negatívne vplývajú na rozvoj viery, usiloval sa svojou pastoračnou aktivitou zastaviť proces eliminácie ľudovej zbožnosti z liturgie, čím dochádzalo k vzďaľovaniu sa ľudí od Cirkvi.

Idey osvietenstva prenikali štruktúry svetskej moci a následne boli zavádzané – proti zámeru Cirkvi – do cirkevného života. Nastupoval pomalý úpadok Cirkvi dosiahnutý prostredníctvom rozochvenia čistoty dogmatických a morálnych náuk, ktoré bolo sprevádzané miešaním sa do najdetailnejších prvkov liturgie. Tak idey osvietenstva ako aj jozefinizmus neprospievali pravdivému rozvoju katolíckej cirkvi.

Klement Hofbauer vyjadroval svoju lásku k Cirkvi okrem iného cez rešpekt k čistote právd viery a k dogmatickej správnosti. V „Monumenta Hofbaueriana“ je zaznamenaný incident, ktorý sa odohral počas prednášky na univerzite. Jeden z profesorov začal prednášať tézy, ktoré neboli v zhode s náukou Cirkvi. Klement vstal a nahlas povedal: „Pán profesor, to, čo hovoríte už nie je katolícke.“ A odišiel z miestnosti. Svedkovia jeho života zdôrazňovali, že „sv. Klement bol celou dušou pripútaný k Cirkvi, k pápežovi a k Rímu, kam často putoval“.

Vo svojich kázňach často pripomínal veriacim: „Ako je možné mať Boha za Otca, keď nemáme Cirkev za Matku?“ Porovnával tiež lásku k Cirkvi ku vzťahu s príbuznými, keď hovoril: „Kto si nectí Sv. Otca, nectí si ani našu Matku, Svätú Cirkev. Kto nepočúva Sv. Otca, nie je poslušným dieťaťom Svätej Cirkvi. Kto sa nemodlí za svojich rodičov, je zlým synom a kto sa nemodlí za Sv. Otca, je zlým kresťanom.“

Odhliadnuc od – a možno predovšetkým kvôli – pohoršujúcemu verejnému správaniu niektorých členov Cirkvi, a tiež kvôli nejasnej diskusii týkajúcej sa nesprávneho chápania problému svätosti a zla v Cirkvi, je láska k Cirkvi výzvou aj v dnešných časoch.

V knihe „Hlboko otrasení“ sa páter Józef Augustyn dotýka vážneho a ťažkého problému sexuálneho zneužívania duchovnými osobami v Katolíckej Cirkvi, ktoré sa odohrávalo v ostatných rokoch. Nikomu veriacemu sa nepočúva a nečíta ľahko o tak evidentnom zle, ktoré sa odohráva v Cirkvi. „Keď Ján Pavol II. hovoril o svojej veľkej bolesti zo zneužívania kňazmi, vyjadril solidárnosť s veriacimi, ktorí sa, podobne ako on sám, cítili ubití, hlboko otrasení škandálmi, ktoré sa odohrali. Pápež sa nesnaží ani v najmenšom ospravedlniť tieto činy. Odsudzuje ich tak v rozmere spoločenskom, ako aj duchovnom. Najlepším znakom tohto odsúdenia je dobre premyslené použitie slova „zločin“ – privoláva páter Augustyn vyjadrenie Sv. Otca. Na inom mieste autor poznamenáva: „Je to bolesť pre ľudí hlboko zviazaných s Cirkvou, osobitne pre bohoslovcov a mladých kňazov. (…) S bolesťou sa tiež spája istá starosť. Keď sa rodičia hádajú, deti, ktoré sa doteraz menej starali o dom, cítia za tento dom väčšiu zodpovednosť. Je nádej, že ľudia si viac zamilujú Cirkev, túžiac, aby v nej zavládol súlad, harmónia a poriadok.“ Nie sme teda povinní pýtať sa samých seba, či nás tieto ťažké situácie iba odďaľujú od Cirkvi alebo sú pre nás tiež chvíľami zamyslenia sa nad kondíciou našej osobnej každodennej viery?

Je prehnané tvrdiť, že overením našej lásky k Cirkvi je naša reakcia na ťažké alebo dokonca hanebné situácie, ktoré sa dejú v Cirkvi? Či stretávajúc sa s naozaj ťažkými udalosťami v Cirkvi cítim autentickú bolesť srdca (že čosi zlé sa stalo v „mojej“ Cirkvi), alebo mi je to ľahostajné, alebo – nedajbože – lejem aj ja olej na oheň, zároveň sa dištancujúc od týchto udalostí?

Samozrejme, nie je jednoduché prijať následky konania niekoho iného (na ktoré často nemáme akýkoľvek vplyv) a ešte sa s nimi nejakým spôsobom stotožniť alebo ich dokonca brániť. Ale možno môžeme zariskovať súhlasiť s tézou pátra Salija OP, že „nad hriechmi a slabosťami iných členov Cirkvi sa môžeme zhroziť len tým spôsobom, že nás to mobilizuje k horlivejšiemu kresťanskému životu a ešte lepšej službe Bohu.“

Aby sme mohli pokojne – a zároveň nie ľahkovážne – prijať také bolestivé pravdy a udalosti, zdá sa, že je potrebné správne chápať pojem Cirkev. Čo znamená, že je Cirkev svätá? Vo Svätom Písme môžeme nájsť minimálne dva rôzne rozmery svätosti Cirkvi. Cirkev je svätá, lebo v nej sa skrze krst odohralo naše posvätenie. Je to posvätenie, ktoré je začiatkom nášho posväcovania sa počas celého života. Každý z nás je už svätý, a zároveň ku svätosti povolaný.

Po druhé, Cirkev je svätá v tom zmysle, že Kristus, prítomný v nej, nás chce čoraz viac posväcovať, a to tým, že nám predovšetkým dáva možnosť prijímať sviatosti a mať účasť na spoločenstve Cirkvi. Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že „spomedzi všetkých znakov, ktorými sa ľuďom zjavuje svätosť Boha, tým najočividnejším je svätosť ľudí, ktorých posväcuje Božie prebývanie.“

Môžeme tiež prijať slová, že „zlom v Cirkvi sú rôzne situácie, v ktorých prekážame Bohu v prejavovaní Jeho lásky a moci v nás. Zlom je nie len hriešna minulosť Cirkvi (ako jednoducho sa kritizuje inkvizícia alebo križiacke výpravy), nielen každý ťažký hriech, ale aj množstvo všedných hriechov, ktoré znižujú úroveň dobra a vzájomnej lásky. Zlom vykonaným Cirkvi, teda aj každému z nás, je tiež každé zotrvávanie v zlých návykoch, každé deptanie svätosti manželstva, každá naša ľahostajnosť voči potrebujúcim a každé rozsievanie nezhody.“

Cirkev od nás vyžaduje lásku tiež kvôli tzv. „vírusom“, ktoré sa usadili v myslení a v praxi mnohých veriacich. Najčastejšie sa hovorí o štyroch „vírusoch“: prvý, to sú tzv. nepraktizujúci veriaci. Druhým je selektívny prístup k pravdám viery, tretím je postoj „verím, ale…“ a štvrtým „verím v Krista, ale odmietam Cirkev (nie je pre mňa potrebná, aby som mohol žiť v jednote s Bohom)“. Každý z „vírusov“ by bolo treba bližšie vysvetliť. Dnes sú však v prvom rade potrební takí ľudia, ktorí keď hovoria o Cirkvi, potvrdzujú vypovedané vlastným životom. Otec František Blachnicki vo svojom testamente umiestňuje „Dar živej Cirkvi“  hneď na druhé miesto (za „Dar viery“) ako „všetko integrujúci program života a konania.“ Ďalej píše: „Keby mi Pán ešte dovolil ďalej žiť a pracovať, chcel by som skutočnejšie a plodnejšie v dnešnom svete ukazovať krásu a veľkosť Tajomstva Cirkvi – Sviatosti, čiže znaku a nástroja jednoty všetkých ľudí.“

Pápež Pavol VI. nám pripomína: „Milujte Cirkev! Nadišla hodina, aby sme milovali Cirkev zapáleným a novým srdcom (…) Chyby a slabosti ľudí z Cirkvi sa majú pričiniť ku vzrastu lásky v srdci toho, kto chce byť živým, zdravým a trpezlivým členom Cirkvi. Milovať Cirkev znamená ceniť si ju, byť šťastným, že do nej patrím, byť jej odvážne verným, počúvať ju, slúžiť jej s ochotou obetovať sa a s radosťou jej pomáhať v náročnej misii, ktorú plní.

Cirkev možno v súčasnosti vyzerá tak, ako ju opísal Jean Gitton: „Cirkev už zvnútra nevyzerá ako svätyňa, dom, skala pravdy. Keď sa pozrieme na mnohých kňazov, na niektorých biskupov, máme dojem, že vidíme ľudí hľadajúcich a nie ľudí, ktorí majú istotu.“ Napriek tomuto pesimizmu o chvíľu neskôr sa ten istý autor nebojí s radosťou povedať: „Len v Katolíckej Cirkvi nachádzam spojenie „génia“ a svätosti, ktoré mám tak veľmi rád.“

Akokoľvek by to bolo, môžeme pripustiť, že podobne ako v minulých storočiach, taktiež v súčasnosti sú veľmi potrební veriaci, ktorí milujú Cirkev.

Páter Piotr Koźlak CSsR

----
Twitter
Visit Us
Youtube
Soundtier