V týchto dňoch uplynie 100 rokov od narodenia a 50 rokov od úmrtia rehoľného brata našej kongregácie Alojza Slodičku CSsR, rodáka zo Spišskej Belej. Zomrel v emigrácii v Rakúsku, ale nikdy
nezabudol na svojich spolubratov, ktorí ostali za železnou oponou.

Pekné svedectvo o ňom vydal P. Augustín Krajčík v krátkej správe pražského provinciálovi P. Jánovi Jarošovi:
Dovoľujem si Vám týmto oznámiť, že v nedeľu dňa 1. februára 1976 zomrel v nemocnici vo Viedni verný a obetavý syn sv. Alfonza fr. Alojz Slodička, rodák zo Spišskej Belej. I keď odišiel zo Slovenska, to len preto, aby mohol pracovať pre kongregáciu. Srdcom a dušou ostal s nami na Slovensku vždy spojený. Dokázal to i viacerými zásielkami kníh rozličným spolubratom.

Ako bolo spomenuté vyššie, Alojz Slodička pochádzal zo Spišskej Belej. Narodil sa 31. januára 1926. Otec – vojnový invalid – mu zomrel, keď mal deväť rokov a o rodinu sa musela starať matka. Vplyvom známosti redemptoristov, ktorí pôsobili od roku 1921 v neďalekom Podolínci, nastúpil na jeseň 1937 nastúpil do juvenátu (malého seminára rehole) v Libějovicích v južných Čechách s túžbou stať sa kňazom-misionárom. Je obdivuhodné, že v takom mladom veku cestoval sám z východného Slovenska až do južných Čiech, ba ostal tam aj po rozpade štátu a vypuknutí vojny. Na Slovensko sa vrátil definitívne až v auguste 1941. Bolo mu totiž odporučené, aby nepokračoval v štúdiu. Muselo to byť pre neho veľké sklamanie. Iróniou je, že juvenát aj tak fungoval už len rok a v 1942 ho nacisti úradne zrušili
a budovu zabrali.

Alojz si medzitým dokončil štvrtú triedu gymnázia v Kežmarku. Keďže túžba po zasvätení v ňom stále bola, následne požiadal u redemptoristov opäť o prijatie aspoň za rehoľného brata. Nejakú dobu bol ako kandidát v Bratislave. Odtiaľ bol v júli 1943 poslaný do noviciátu do Stropkova. Dňa 1. augusta 1943 mal v Stropkove spolu s ešte jedným kandidátom obliečku rehoľného rúcha, na ktorej sa zúčastnila aj jeho matka. Rehoľné sľuby zložil 2. augusta 1944. Pre vtedajšie vojnové pomery sa na slávnosti príbuzní nemohli zúčastniť. Hneď na druhý deň ráno odcestoval do Podolínca. V Podolínci mal na starosti kláštorný kostol. Po vojne bol 20. augusta 1945 preložený do Bratislavy, kde ostal necelý rok, aby sa znova vrátil do Podolínca. V roku 1949 nastúpil vojenskú prezenčnú službu, a tak osudná noc z 13. na 14. apríla 1950 ho nezastihla v kláštore. Keďže nebol kňaz, zložky totalitného režimu ho nejako prehliadli a nebol internovaný ako ostatní rehoľnici. V októbri 1950 bol dokonca navštíviť spolubratov v Podolínci a tajne si obnovil dočasné sľuby u viceprovinciála P. Jozefa Chochulu. Doživotné sľuby však zložil až o takmer dvadsať rokov neskôr 15. augusta 1969 v Bratislave, čo je naozaj rarita, ktorá sa mohla stať len
v podmienkach neslobody…

Vráťme sa však ešte k životu brata Alojza po roku 1950. Keď prišiel do civilu, zamestnal sa vo svojom rodisku v Spišskej Belej na jednotnom roľníckom družstve, pričom robil aj kostolníka vo farskom kostole. Snažil sa udržiavať aspoň aký-taký kontakt so spolubratmi. V roku 1963 alebo 1964 začali na Slovensko prichádzať redemptoristi z Poľska a často boli ubytovaní v dome Alojzovej sestry v Spišskej Belej, kde býval aj samotný Alojz. Ich prostredníctvom slovenskí redemptoristi udržiavali styk s rehoľou vo svete. Dušou týchto kontaktov bol P. Marián Brudzisz (1930 – 2022), ktorý prednášal v rehoľnom seminári v Tuchowe.

Po udalostiach Pražskej jari bol 1. septembra 1969 do pastorácie v Spišskej diecéze prijatý P. Augustín Krajčík. Oficiálne pôsobil ako kaplán v Podolínci. Hneď ako P. Krajčík prišiel do Podolínca, zavolal si zo Spišskej Belej i brata Alojza, bol totiž jeho posledným predstaveným pred zrušením kláštorov. Alojz sa do Podolínca nepresťahoval, nakoľko kláštor reholi nebol vrátený, ale dochádzal tam. O niekoľko týždňov využil brat Alojz príležitosť a odišiel do Viedne. Od 5. októbra 1969 mohol opäť po dvadsiatich rokoch riadne žiť v rehoľnom dome Kongregácie v kláštore Viedeň-Hernals v 17. viedenskom okrese. Onedlho však stál pred vážnym rozhodnutím, v Československu nastupovala tzv. normalizácia a on bol vyzvaný, aby sa vrátil do určitého dátumu. Neurobil tak. To sa považovalo za trestný čin a tým pádom sa už viac nemohol vrátiť do vlasti. Jeho majetok prepadol v prospech štátu a príbuzní tak museli nazad odkúpiť jeho časť domu. Okrem toho bol sledovaný aj vo Viedni. (Toľko na margo toho, ak niekto so sentimentom spomína, ako v tej dobe bolo dobre.)

Brat Alojz sa o to viac zapojil do života v novej komunite. Veľmi si ho vážil aj predstavený P. Andreas Hiller (1936 – 2024). V roku 1973 sa br. Alojzovi dostalo významnej pocty. Keďže iní členovia rehole z Československa nemohli vycestovať, generálny predstavený menoval ako zástupcu Bratislavskej viceprovincie na generálnej kapitule v Ríme práve jeho. Išlo o výnimočnú situáciu, že provinciu zastupoval laický brat. Brat Alojz bol však na túto úlohu vhodný. Popri mnohých manuálnych prácach, ktoré konal v kláštore, ešte aj študoval teológiu a pripravoval sa na diakonát. Keď II. vatikánsky koncil obnovil trvalý diakonát, s radosťou aj nádejou sa prihlásil do tejto služby. Žiaľ, túto túžbu sa mu už nepodarilo zavŕšiť. V roku 1975 sa u neho prejavila agresívna rakovina pľúc, ktorú si čiastočne zapríčinil sám silným fajčením. Za tento zlozvyk ho už v 40-tych rokoch karhal P. Krajčík ako jeho predstavený. No k jeho ochoreniu z veľkej časti prispela aj práca na družstve v Spišskej Belej, kde roky pracoval v rastlinnej výrobe a neraz musel rozhadzovať umelé hnojivá bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov.

Brat Alojz zomrel 1. februára 1976, len deň po dovŕšení päťdesiatky. Je pochovaný v hrobke
Kongregácie na cintoríne vo Viedni-Hernalse.

Viď aj: Martin MACKO, Naši bratia. Rehoľní bratia Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa, Bratislava:
Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2020, 43-46.

P. Martin Macko CSsR