Ticho, prosím!
Marián Kováčik

Už mnoho rokov sa v mojom srdci a mysli Advent spája s tichom. Ticho skorého rána, v ktorom sme v tme mrazivých rán chodili na rorátne sväté omše. Ticho v dome, spôsobené vypnutým rádiom, ale aj upozornením mamy, že Ježiško príde len vtedy, ak dokážeme byť ticho. A toto upozornenie bolo ešte vystupňované na Štedrý deň, keď anjeli nemohli urobiť stromček a Ježiško nemohol priniesť dary, dokiaľ sme neboli tichí a poslušní.

Keď som bol dieťa, vnímal som to doslovne, ako dieťa. Keď som bol už trochu starší, začal som vnímať ticho ako dar. Dar, v ktorom prichádza Boh (porov. 1 Kr 19, 12). Prežíval som, že Boh „ma vodí k tichým vodám, dušu mi osviežuje“ (Ž 23, 2–3). Spoznal som, že bez stíšenia navonok aj vo vnútri sa nemôžem modliť, že ticho mi dovoľuje hlbšie prežívať svoj vzťah s Bohom, ale napodiv aj s ľuďmi. Ticho mi umožňuje zachovať si odstup od zmätkov vo svete a učí ma hľadieť na svet Božími očami. Koľkokrát však svet prehluší ticho môjho srdca a ja zlyhávam? Často musím volať so svätým Pavlom: „Ja nešťastný človek!“ (Rim 7, 24)

Svet nielen dnes, ale nikdy nemal rád ticho. Ticho sa pokladá za „poruchu“. Porucha v rádiu, porucha v človekovi: „Čo si tak ticho? Stalo sa niečo?“ Dokonca sa odvážim tvrdiť, že svet nás cieľavedome oberá o ticho. Ako? Svojou ponukou. Dosť často cestujem vlakom takmer cez celé Slovensko. A vnímam, ako walkmany a mobily ovládli ľudí. Slúchadlá v ušiach, preklebetené celé hodiny. Na jednej strane veľmi užitočné vecičky, na strane druhej prostriedky na zabíjanie nudy – na zabíjanie ticha. To isté sa deje v domácnostiach – rádia, televízory, videá. Na jednej strane možnosť vzdelávať sa, poznávať, byť informovaný, na druhej snaha nebyť sám so sebou, nebyť v tichu. Prečo?

Ticho obnažuje človeka. V tichu sa vynára jeho vnútro. V tichu kričí svedomie, v tichu hovorí Boh, v tichu sa vedie boj proti vášňam, v tichu sa robia životné rozhodnutia. A preto mnohí nechcú ticho – lebo ticho mnohokrát bolí, lebo ticho kladie požiadavky, lebo ticho kričí.

Často mám pocit, že ani v Cirkvi prakticky nevieme, čo s tichom. Klasickým príkladom je slávenie svätej omše. Predpisy na viacerých miestach predpokladajú ticho, aby liturgia nebola len neustálym hlasným dialógom kňaza a Božieho ľudu, aby Boh mohol osobne hovoriť v srdci človeka. Ale akosi niet naň času. Niet času počúvať Boha. Mnohokrát chýba ticho aj na pútnych miestach, kde z reproduktorov neustále znie nejaký program. A pútnik, ktorý prichádza so svojím krížom, nemá niekedy možnosť v tichu zložiť pred Boha svoj žiaľ, kríž, radosť.

V biblických slovníkoch môžete veľa nájsť na tému ticha, tichosti. Môžete si urobiť vlastné biblické štúdium o tichu. Tichý človek podľa Svätého písma je ten, kto s dôverou v Boha znáša bezprávie a násilie, neodporuje zlému (1 Pt 2, 23; Mt 5, 39), kto nemá žiadnu moc a je ponižovaný a utláčaný, a preto jeho jedinou nádejou je Boh a jeho jediným útočišťom spásonosná Božia spravodlivosť (Ž 69, 33; Ž 37, 11; Iz 29, 19). Tichým sa sľubuje, že zdedia zem (Mt 5, 5)

Predovšetkým sa však nebojte vstúpiť do ticha. Viac mlčať, viac používať vypínače na rádiách, televízoroch, mobiloch (byť ich pánmi, nie otrokmi), viac počúvať. Nemárnime vzácny čas, v ktorom k nám môže hovoriť Boh. A prežijete zázrak: naučíte sa byť v tichu aj uprostred hlučného mesta, dokážete počúvať Boha aj pri nákupe v hypermarkete, uvidíte svojich blízkych a svet inými očami.

Ticho, prosím!
Chce prehovoriť Boh.

Zdroj: Slovo medzi nami, č. 11, roč. 3, 2002