Sv. Monika svojou veľkou vierou a neutíchajúcou modlitbou vyprosila veľa milostí. Dávala a dáva príklad ostatným nielen slovami, ale i skutkami. Je vzorom a patrónkou manželiek a matiek, pri modlitbách za obrátenie detí. Na sviatok sv. Moniky, 27. augusta, vám ponúkame článok zo Slova medzi nami od Ruth Neesovej*. 

Môj manžel a ja sme si ako turisti v krásny jarný deň v roku 2003 urobili krátky výlet metrom z Ríma do Ostia Antica k ruinám kedysi veľkého prístavného mesta. Niekoľko hodín sme sa prechádzali po tomto starovekom meste zachovanom vďaka archeológom.

Na križovatke jednej z mnohých dláždených ulíc ma zrazu niečo upútalo. Pamätná doska na nízkom kameni, ktorý siahal po pás, oznamovala, že na tom mieste stál dom, v ktorom v roku 387 zomrela svätá Monika. Dotýkala som sa kameňov a začala som sa modliť i plakať. Bolo to spojenie matky s matkou, pretože som sa trápila pre svojho „syna, pre ktorého som veľa preplakala“.

V tom čase môj dospievajúci syn zanechal strednú školu a vieru. Mal slabo platenú prácu, priateľku, s ktorou žil, a bol alkoholik. Keď som mu vyčítala, že príliš pije, vždy sa chválil, že „prestane, keď bude chcieť“. Musel to chcieť, pretože jedného teplého júlového dňa v roku 2005 prestal piť.

Ale potom ho prekvapili kruté bolesti. Dostal sa do nemocnice a slová lekára boli nekompromisné: „Testy ukazujú, že vaša krv je otrávená, vaša pečeň je otrávená a vaša koža je otrávená. Máte dve možnosti. Môžete naďalej žiť ako doteraz a o pár rokov zomriete. Alebo môžete prejsť na druhú stranu ulice do detoxikačného strediska a budete mať šancu žiť.“

Môj syn urobil správne rozhodnutie. Dodnes on i ja máme veľkú radosť. Do očí sa mu vrátila iskra, dokončil štúdiá a tá priateľka je preč. Viem, že viera príde. Svätá Monika, ktorá by pochopila moju bolesť i radosť, mi dáva nádej.

Sivé vlasy
Augustín nebola prvá alebo jediná bolesť v Monikinom živote. Keď mala asi 20 rokov, jej rodičia zariadili sobáš s „tolerantným“ pohanom, ktorý bol asi o desať rokov starší. Patricius bol mestským radcom v Tagaste, Monikinom rodisku. Toto mesto je v dnešnom Alžírsku.

Svätý Augustín vo svojich knihách nehovorí o svojom otcovi veľa dobrého. Bol známy svojím neovládateľným hnevom a často bol sexuálne neverný. Mnohé moderné ženy by z takého manželstva odišli. Ale v tom čase ženy nemali veľa možností. Monika sa teda rozhodla milovať ho s veľkou trpezlivosťou. Vďaka jej oddanosti Patricius krátko pred smrťou prijal krst a katolícku vieru.

Monika chcela svojim trom deťom vštepiť predovšetkým katolícku vieru. Obyčajne počúvame len o Augustínovi, ale on mal aj brata Navigia a sestru Perpetuu. Obaja viedli dobrý kresťanský život. Navigius sa oženil a mal dve dcéry a jedného syna. Všetci sa stali rehoľníkmi. Perpetua sa vydala, potom ovdovela a vstúpila do kláštora, kde sa stala predstavenou.

Ale práve Augustín, najstarší a najmúdrejší z jej detí, musel zapríčiniť Monike každý jej sivý vlas. Ona i Patricius nešetrili peniaze, aby dali to najlepšie vzdelanie jeho brilantnému rozumu. Augustín sa im však odmenil voľným sexom, nemanželským vnukom a na dlhý čas upadol do bludu manichejcov. To posledné trápilo Moniku oveľa viac než to prvé.

Húževnatá matka
Jeden z jej životopiscov poznamenal: „Nikto sa nerodí ako svätý a Monika nie je výnimka.“ Potom si všíma malé nedokonalosti, ktoré mala v mladosti, napríklad tajne popíjala víno, ktoré mala priniesť zo sudov v pivnici.

Monika bola tiež známa zlomyseľnosťou a zanovitosťou, ktorá hraničila s tvrdohlavosťou. Naše čnosti sú často odvrátenou stranou našich nerestí. Hoci jej mohli pomôcť, aby jej šľachetné rozhodnutia boli silnejšie, dali jej aj silný sklon k tomu, že znervózňovala druhých a bola arogantná – tieto sklony musela prekonať.

Augustín sám priznal, že neustála prítomnosť matky ho niekedy dusila. Raz, keď on, jeho milenka a ich syn chceli odísť do Ríma, „tajne sa dostali“ na loď a Moniku opustili. To ju však neodradilo a dva roky sa preňho trápila. Vybrala sa ho hľadať. Najprv šla do Ríma a potom do Milána, kde si našiel učiteľské miesto.

Monika mohla slobodne cestovať, lebo asi ako štyridsaťročná ovdovela. Zdá sa, že potom venovala celý svoj život Augustínovi. Chcela, aby sa dal pokrstiť. Modlila sa a plakala. A to bol len začiatok! Usmievam sa, keď myslím na svätú Moniku ako matku, pretože podľa všetkého mala vážny problém odpútať sa od Augustína. Nasledovala ho všade. Doslova! Z Afriky do Milána, z Ostie do Ríma. Šla všade, kam šiel on.

A bola preňho užitočná. Augustín vyučoval a ona živila jeho študentov a starala sa o nich. Viedla mu domácnosť. Pomáhala mu pri starostlivosti o syna Adeodata. Prihovárala sa u biskupov a učencov, aby jej syna nasmerovali k viere. Jeden z nich ju povzbudil slovami: „Je nemysliteľné, aby zahynul taký syn sĺz ako váš.“

Monika v Miláne dostala odmenu za svoje úsilie. Našla tam biskupa Ambróza, ktorý napokon priviedol Augustína ku katolíckej viere.

Kanál pokoja
Monikina povesť a nárok na svätosť nespočíva len v tom, že bola matkou veľkého svätca a otca Cirkvi. Hoci bola nevzdelaná, zúčastňovala sa na mnohých filozofických diskusiách, ktoré jej syn viedol. Často do diskusií prispela múdrosťou, ktorú sa nenaučila z kníh. Zdá sa, že Augustín mal radosť z tejto matkinej vlastnosti. Napísal: „Miluješ múdrosť viac, než miluješ mňa. A viem veľmi dobre, ako veľmi ma miluješ.“

Monika bola už v detstve známa svojou láskavosťou k chudobným a svojím citlivým svedomím. Bola známa ako sprostredkovateľka mieru. Musela byť. Jednou zo skúšok, ktoré jej manželstvo prinieslo do života, bola jej svokra. Žiarlila na Moniku. Ona i služobníctvo sa spojili proti neveste, ktorá sa zrazu starala o ich domácnosť. Monika odpovedala láskyplnou službou a trpezlivosťou. Je pokorujúce prijať takúto lásku a je ťažké takúto lásku dávať. Napokon si svokru získala.

Dobre to poznám. Môj manžel je tiež jediný a verný syn. Moja svokra s nami bývala veľa rokov pred svojou smrťou. Dožila sa viac než 90 rokov. Mala som výsadu, že som z prvej ruky mohla zakúsiť potešenia a skúšky takejto úlohy. Všetci, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, môžu si vziať Monikin príklad k srdcu. Nikto z nás nikdy nebude pochybovať, že sú na to potrebné hrdinské čnosti a schopnosť vytvárať mier.

Monika v strede
Monika zomrela na maláriu ako 56-ročná. Augustín a jeho študenti i rodina sa vracali do svojej vlasti v Afrike cez prístav v Ostii, keď ochorela.

Už dávno pred svojou smrťou všetko pripravila, aby ju pochovali v Tagaste vedľa manžela, ale keď bolo jasné, že domov sa nedostane, bola celkom pokojná. Dokonca žartovala, že „na konci sveta“ Boh „bude vedieť, kde ma nájde, a vzkriesi ma“. Monika bola spokojná, že ju pochovajú v Ostii, pretože jej životný sen – vidieť, že posledné jej dieťa príde k viere – sa naplnil. Cítila, že už na zemi nemá nijaký iný cieľ.

Monika sa najviac trápila pre Augustína, ale svoje najhlbšie radosti – niektorí hovoria extázy – s ním zdieľala, keď sa rozprávali o budúcom živote s Pánom. Keď zomierala, boli pri nej synovia Navigius i Augustín a tiež Adeodatus, ktorý sa dal pokrstiť v ten istý deň ako jeho otec. Musel veľmi milovať svoju starú matku, pretože na jej smrť reagoval „veľkým plačom a hlasitým vzlykaním“.

Dnes veľa počujeme o „sendvičovej generácii“ – o ľuďoch, ktorí sa starajú o mladšiu i staršiu generáciu. Monika, ktorá sa starala o problémového manžela, náročnú svokru, tri deti (jeden z nich bol problémový syn) a starala sa aj o vnuka, by nám mala dať nádej, že svätosť je možná za každých okolností.

* Na požiadanie autorky sme použili pseudonym. Všetky citáty sú z knihy Giovanni Falbo: St. Monica: The Power of a Mother’s Love (Svätá Monika: Sila matkinej lásky) (Pauline Books).

Zdroj: Slovo medzi nami 7/2009, 10. ročník