Pri príležitosti 294. výročia založenia Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa pozýva generálny predstavený P. Rogério Gomes CSsR spolubratov, bratov vo formácii aj laických spolupracovníkov, aby znovu roznecovali dar, ktorý prijali. Jeho list sa pozerá späť za takmer tromi storočiami cesty, poznamenanej skúškami aj obnovou, no vždy sprevádzanej Duchom Svätým. Kongregácia vznikla 9. novembra 1732 v talianskej Scale. Generálny predstavený v liste ponúka zamyslenie nad misiou, charizmou a redemptoristickou identitou. Píše ho v čase prípravy na najbližšiu generálnu kapitulu v thajskej Pattaye a na 300. výročie založenia Kongregácie. Prinášame jeho plné znenie.

Rím 9. novembra 2026

294. výročie založenia Kongregácie

Misionári nádeje v šľapajach Vykupiteľa

ROK VENOVANÝ VEDENIU V SLUŽBE MISIE

Viesť, povzbudzovať, starať sa a zmierovať: vedenie ako bratská služba misií Vykupiteľa

Texty na osobné alebo komunitné rozjímanie: Múd 9,13-18; Ez 34,1-16; Ž 23(22); Mk 10,42-45; Jn 10,1-18; Jn 13,1-15; Jn 17,1-26; Lk 10,25-37; Lk 15,11-32; Sk 15,6-28; Rim 12,5-10; 1 Pt 5,2-5; 1 Kor 1,10-13; Konštitúcie 91-144; Generálne stanovy 086-0208; Pastoračná príručka pre predstavených; Communicanda 2/2019.

Roznecovať dar, ktorý sme prijali (porov. 2 Tim 1,6): misia, charizma a redemptoristická identita

Drahí spolubratia, bratia vo formácii a laickí spolupracovníci v našej misií,

1. Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa slávi 294. výročie a blíži sa k tristému. Táto chvíľa nás pozýva položiť si otázku: Čo nás priviedlo až sem? Kongregácia vo svojich dejinách zažila chvíle radosti aj bolesti. Čelila vnútorným konfliktom, politickým zásahom, inštitucionálnym rozdeleniam, prenasledovaniam, kríze predpisov, rozptýleniu spolubratov a rozdeleniu vedenia v 19. storočí. Postupne ju viedli viacerí generálni predstavení a prešla rozličnými premenami a procesmi reštrukturalizácie. Na vlastnej koži zakúsila hlboké zmeny, ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil a obnova Konštitúcií. Bola svedkom rastu spolupráce s laikmi, solidarity medzi jednotkami a otvorenosti voči novým misijným prítomnostiam, zároveň však zažívala úbytok povolaní v niektorých prostrediach a ich nárast v iných. Na celej tejto ceste nás sprevádzala prítomnosť Ducha Svätého, ktorý vedie Cirkev a dal Kongregácii vzniknúť ako daru pre Cirkev a svet. V tejto súvislosti by som vám chcel ponúknuť zamyslenie nad poslaním, charizmou a identitou. Pochopenie a upevnenie týchto troch rozmerov, prežívaných pod vedením Ducha, nás nieslo až po dnešok. Je však dôležité zamyslieť sa nad nimi znova vo svetle súčasného kontextu, keď sa pripravujeme na najbližšiu generálnu kapitulu v thajskej Pattaye a hľadíme do budúcnosti našej Kongregácie.

2. Sme misijná kongregácia: misionári redemptoristi, kňazi a bratia. Slovo „misionári“ súvisí s misiou, čiže poslaním, a slovo „redemptoristi“ s Vykupiteľom. Už to nám od začiatku hovorí veľa o našom poslaní, charizme a identite.

3. Misia (missio, z mittere – „posielať“) je vyslanie na splnenie úlohy v mene jednotlivcov alebo komunít. Predpokladá niekoho, kto posiela, niekoho, kto je poslaný, tých, ku ktorým poslanie smeruje, a cieľ poslania. Má pôvod v Božej láske a predchádza samotnú Cirkev: Otec posiela Syna na vykúpenie sveta a Kristus prostredníctvom Ducha Svätého pripája Cirkev k svojmu dielu: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Misia je teda samotným dôvodom existencie Cirkvi a týka sa všetkých pokrstených, ktorí sú povolaní ohlasovať evanjelium a vydávať o ňom svedectvo, privádzať iných k stretnutiu s Kristom, vytvárať spoločenstvá viery a slúžiť ľudstvu, najmä chudobným a opusteným. Vyžaduje primerear, teda prevziať iniciatívu, ako hovorí pápež František (porov. Evangelii gaudium (EG) 24), aby sa Božia vykupiteľská láska sprítomňovala v rozličných skutočnostiach dejín. Tak ako je Ježiš misiou Otca, aj misionár je sám misiou: „Ja som misia na tejto zemi, a preto som na tomto svete. Treba si uvedomiť, že sme akoby ohňom poznačení na túto misiu osvetľovania, žehnania, oživovania, pozdvihovania, uzdravovania a oslobodzovania.“ (EG 273).

4. Charizma, z gréckeho χάρισμα (charisma), príbuzného so slovom χάρις (charis), čo znamená „milosť“, „priazeň“ a „zadarmo daný dar“, je dar Ducha Svätého, ktorý jednotlivec alebo spoločenstvo prijíma z Božej iniciatívy a skôr, než by sme čokoľvek urobili, pre spoločné dobro a budovanie Cirkvi (porov. 1 Kor 12,7). Vo svojich rozličných prejavoch nám umožňuje slúžiť a budovať Kristovo telo, pričom jej základným kritériom a najplnším vyjadrením je láska (porov. 1 Kor 12,4-11; 13,1-13; Ef 4,11-13). Charizma je dar Ducha v službe misie, z ktorého sa rodí osobitý spôsob nasledovania Ježiša a odpovede na potreby ľudstva. Bez charizmy sa misia stáva iba robením vecí, čím sa nelíšime od žiadnej inej mimovládnej organizácie. Charizma je plameň, ktorý misiu živí.

5. V zasvätenom živote tento dar, prijatý zakladateľom a zdieľaný s inými, dáva vznik rehoľnej rodine a nadobúda historickú podobu v komunite a duchovnej tradícii. Rodí sa z neho evanjeliová skúsenosť, ktorá mu dáva identitu a spiritualitu, ako aj osobitý spôsob účasti na poslaní Cirkvi, nasledovania Krista, života v komunite, chápania skutočnosti a služby Božiemu ľudu. Ako živá a dynamická duchovná sila sa rozvíja prostredníctvom skúsenosti svojich členov, poslušnosti voči Duchu, spoločného rozlišovania a pozornosti voči potrebám ľudí a znameniam čias (porov. 1 Sol 5,19-21).

6. Redemptoristická charizma, ktorú prijal svätý Alfonz a ktorú Kongregácia zdieľa, spočíva v tom, že pokračujeme v príklade Ježiša Krista Vykupiteľa ohlasovaním radostnej zvesti chudobným a najopustenejším (porov. Lk 4,18). Spája pritom zasvätenie, modlitbu, bratské spoločenstvo a apoštolskú službu do jedného misijného života podľa príkladu učeníkov, ktorí boli povolaní, aby boli s Ježišom a aby ich posielal kázať (porov. Mk 3,14). Vyjadruje sa ohlasovaním evanjelia slovom, skutkom a svedectvom života, s Kristovým súcitom a v solidarite s konkrétnymi potrebami tých, ku ktorým misia smeruje (porov. Mt 9,36).

7. Identita (identitas) vyjadruje to, čo nám umožňuje rozpoznať, kým sme, a zaručuje našu kontinuitu v čase. V zasvätenom živote vychádza z charizmy a prejavuje sa v misií. Formuje sa vtedy, keď dar, ktorý sme dostali, prijmeme, zvnútorníme a pretavíme do konkrétneho spôsobu života, ktorý spája spiritualitu, dejiny, tradíciu, hodnoty, život v spoločenstve, príslušnosť a apoštolskú službu. Odpovedá teda na otázku: „Kým sme vo svetle charizmy, ktorú sme prijali?“ Neobmedzuje sa na činnosti, ktoré vykonávame, ale týka sa samotného nášho bytia: som misionár redemptorista; identifikujem sa ako misionár redemptorista.

8. V redemptoristickej skúsenosti sa táto identita prejavuje v nasledovaní Krista Vykupiteľa, v jednote apoštolského života, v skladaní rehoľných sľubov, v bratskom spoločenstve a v pripravenosti ohlasovať hojné vykúpenie, najmä najchudobnejším a najopustenejším. Nie je to skutočnosť už hotová a uzavretá, ale spôsob bytia a života, ktorý sa prehlbuje tvorivou vernosťou prijatému daru a pozornosťou k potrebám každej doby. Zachováva pritom jadro charizmy a vteľuje ho do nových historických skutočností.

9. V našich Konštitúciách sú misia, charizma a identita neoddeliteľnými rozmermi redemptoristického apoštolského života. Text ponúka základy na pochopenie ich vzájomného vzťahu: podieľame sa na Kristovom poslaní v Cirkvi podľa daru, ktorý prijal svätý Alfonz, prostredníctvom spôsobu života, ktorý spája zasvätenie, bratské spoločenstvo a ohlasovanie evanjelia.

10. Misia má pôvod v Bohu a predchádza Kongregáciu (missio Dei). Konštitúcia 1 zasadzuje túto skutočnosť do kontextu poslania Cirkvi, ktorá je vo svojej podstate misijná, a uvádza, že naším cieľom je nasledovať príklad Ježiša Krista Spasiteľa v ohlasovaní Božieho slova chudobným a opusteným. Konštitúcia 6 výslovne pomenúva jeho trojičný základ: ohlasujeme hojné vykúpenie ako prejav lásky Otca, ktorý si nás zamiloval ako prvý a poslal svojho Syna a skrze Ducha Svätého dáva život všetkým, ktorí v neho veria. Kongregácia si teda nevytvára vlastné nezávislé poslanie, ale prijíma osobitý spôsob účasti na vykupiteľskom poslaní Krista. Rehoľnou profesiou sme k tomuto poslaniu osobitne pridružení pod vedením Ducha Svätého (porov. Konšt. 47).

11. Vo svetle slov pápeža Františka „Ja som misiou na tejto zemi…“ je redemptorista misiou vtedy, keď sa celá jeho existencia, formovaná apoštolskou láskou, podieľa na diele Krista Vykupiteľa a plní vôľu Otca. Spoločenstvo s Kristom a poslušnosť voči Duchu ho formujú podľa zmýšľania Vykupiteľa a spájajú zasvätenie, modlitbu, sľuby, bratstvo a službu. Profesiou je začlenený do misijného tela, žije a evanjelizuje v komunite a delí sa o rozhodnutia, ťažkosti, radosti, utrpenia aj majetok. Uprednostňuje chudobných a opustených, ohlasuje hojné vykúpenie, zdieľa ich životné podmienky a podporuje ich dôstojnosť, práva a celostné oslobodenie. Bratskou prítomnosťou, láskou a výslovným ohlasovaním Slova sprítomňuje vykupiteľskú lásku v dejinách, s pevnou vierou, radostnou nádejou, ustavičnou modlitbou a pohotovosťou pre najnáročnejšie misie.

12. Charizma formuje náš osobitý spôsob účasti na tomto poslaní, ako to zhŕňa Konštitúcia 1. Konštitúcie 3 a 4 určujú tých, ktorým máme dávať prednosť, a Konštitúcia 5 potvrdzuje, že prednosť situáciám pastoračnej núdze a voľba v prospech chudobných sú dôvodom existencie Kongregácie v Cirkvi a znakom jej vernosti prijatému povolaniu. Tento dar zostáva živý vďaka vernosti apoštolskému duchu zakladateľa, tradícii a znameniam čias (porov. Konšt. 2 a 33). Duch zároveň pripodobňuje spolubratov Kristovi a prebudza rozličné osobné aj komunitné charizmy, ktoré obohacujú napĺňanie nášho spoločného povolania (porov. Konšt. 25).

13. Naše diela a ďalšie apoštolské činnosti sú historickými prejavmi tohto daru, ktorého bohatstvo presahuje akékoľvek konkrétne uskutočnenie. Žiť charizmu preto znamená roznecovať dar, ktorý sme prijali (porov. 2 Tim 1,6), a spájať vernosť našim počiatkom s misijnou tvorivosťou, aby sme v rozličných časoch, miestach a kultúrnych kontextoch vydávali svedectvo o hojnom vykúpení a ohlasovali ho (porov. Ž 130 (129), 7).

14. Redemptoristická identita je prežívaným vyjadrením tejto charizmy v misií. Konštitúcia 1 nazýva jednotu medzi osobitným zasvätením Bohu a misijnou činnosťou „apoštolským životom“. Konštitúcia 2 predstavuje Kongregáciu ako misijné telo, s ktorým sú spolubratia profesiou organicky spojení, žijú v komunite a podieľajú sa na misií podľa osobitnej služby každého z nich (porov. Communicanda 3/2026, č. 51). Preto sa naša identita prejavuje v apoštolskom živote, ktorý spája nasledovanie Krista, rehoľné zasvätenie, modlitbu, bratské spoločenstvo a službu tým, ku ktorým misia smeruje. Žiť v komunite a vykonávať apoštolské dielo prostredníctvom komunity je základným zákonom nášho života (porov. Konšt. 21), s Kristom v strede komunity (porov. Konšt. 23). Konštitúcia 20 ponúka duchovnú syntézu tejto identity, keď predstavuje redemptoristu ako človeka pevnej viery, radostnej nádeje, horlivej lásky, ustavičnej modlitby a misijnej pohotovosti.

15. Apoštolská láska zjednocuje to, kým sme, s tým, čo robíme. Konštitúcia 52 ju definuje ako zjednocujúci princíp celej našej existencie, pretože jej prostredníctvom sa podieľame na poslaní Krista Vykupiteľa. Konštitúcie 53 a 54 túto jednotu rozvíjajú: spojenie s Bohom, láska k blížnemu, život v spoločenstve, obrátenie a rehoľné sľuby sa zbiehajú v tom istom misijnom záväzku. Misia teda zahŕňa celú existenciu redemptoristu. Konštitúcia 55 potvrdzuje, že všetci sú vďaka svojej profesii skutočne misionármi, vrátane starších a chorých spolubratov, tých, ktorí nemôžu vykonávať vonkajšiu činnosť, a tých, ktorí sa venujú vnútorným službám Kongregácie. Misijná identita teda zostáva, aj keď sa konkrétna činnosť zmení alebo skončí.

16. Vernosť charizme si vyžaduje rozlišovať a obnovovať jej historické prejavy. Konštitúcia 14 potvrdzuje, že naše apoštolské dielo sa vyznačuje skôr misijnou dynamikou a službou najchudobnejším a najnúdznejším než konkrétnymi formami činnosti. Konštitúcia 15 vyzýva k slobode a pohotovosti a zakazuje im ustrnúť v situáciách a štruktúrach, v ktorých by naše pôsobenie stratilo misijný charakter. Preto musíme pravidelne vyhodnocovať naše prostriedky evanjelizácie, ponechať tie, ktoré sú relevantné, napraviť tie, ktoré sú nedostatočné, a opustiť tie, ktoré sú nevhodné (porov. Konšt. 17). Toto kritérium platí aj pre inštitucionálnu organizáciu: štruktúry sa musia prispôsobovať apoštolským potrebám a zároveň zachovávať charizmu Kongregácie (porov. Konšt. 96). Vo svetle týchto zásad sa životaschopnosť redemptoristickej identity pozná podľa schopnosti žiť a ohlasovať hojné vykúpenie vo vernosti prijatému daru a potrebám najopustenejších.

17. Charizma, tak ako ju žijeme, môže zoslabnúť a napokon vyhasnúť, čím ohrozí misiu aj našu identitu. Nosíme ju v hlinených nádobách (porov. 2 Kor 4,7): sme krehkí a od Ducha dostávame silu žiť ju a odovzdávať ďalej. Preto je potrebné rozpoznať, čo dusí jej schopnosť inšpirovať nás, premieňať nás a vyvolávať konkrétne misijné odpovede: strata ústredného miesta Krista v našom živote a misií, chýbajúca poddajnosť voči Duchu a viera v krstné a rehoľné zasvätenie spolu s oslabením modlitby, rozlišovania a obrátenia (porov. Konšt. 23 – 25; 40 – 41); zanedbávanie slávenia našich svätých, blahoslavených a mučeníkov a delenia sa o našu spiritualitu s Božím ľudom; vzďaľovanie sa od chudobných a najopustenejších, ktorých evanjelizácia je dôvodom našej existencie (porov. Konšt. 3 – 5); aktivizmus, ktorý oddeľuje zasvätenie, bratstvo a apoštolskú službu (porov. Konšt. 1, 52 – 54); stotožňovanie charizmy s dielami a štruktúrami, ktoré treba zachovať, a tradície s formami minulosti, čím sa zriekame rozlišovania a tvorivosti (porov. Konšt. 2, 13 – 15, 17, 96); individualizmus, ktorý stavia osobné projekty nad projekty misijného tela a oslabuje komunitu, príslušnosť a spoluzodpovednosť (porov. Konšt. 2, 21 – 22, 35); hľadanie pohodlia, prestíže a istoty na úkor slobody, jednoduchosti a pohotovosti pre najnáročnejšie misie (porov. Konšt. 15, 20, 65); a napokon nedostatočná pozornosť venovaná formácii, duchovnému prehlbovaniu daru a jeho odovzdávaniu novým generáciám (porov. Konšt. 77 – 78, 82, 90). Vo svetle týchto prvkov si môžeme položiť otázky: Ako horí plameň charizmy v mojom povolaní? Ako horí plameň charizmy v komunite, v ktorej žijem? Aký je náš apoštolský život? Aké zóny pohodlia nám bránia byť slobodnými a pohotovými pre misiu?

18. Chrániť a roznecovať redemptoristickú charizmu znamená aj deliť sa o ňu s laikmi a uznať, že dar Ducha, ktorý prijal svätý Alfonz, je určený Cirkvi a svetu a jeho plodnosť presahuje hranice Kongregácie. Táto spoločná účasť vychádza z poznania, že Duch povoláva ľudí v rozličných stavoch života, aby sa podieľali na tej istej misijnej inšpirácii a stelésňovali ju podľa svojho vlastného povolania. Laici tento dar obohacujú vo svojich rodinách, v práci a v spoločenských i cirkevných prostrediach a prinášajú skúsenosti a citlivosť, ktoré nám pomáhajú chápať znamenia čias a odpovedať na potreby misie. Našou zodpovednosťou je pestovať vzájomný vzťah prostredníctvom formácie a spirituality, sprevádzania, dialógu, rozlišovania a spoluzodpovednosti, pri rešpektovaní identity každého povolania. Uzatváranie sa pred týmto spoločenstvom môže obmedziť odovzdávanie a plodnosť charizmy; delenie sa o ňu podporuje nové prejavy a umožňuje jej naďalej inšpirovať ohlasovanie hojného vykúpenia aj mimo našich štruktúr. Tak spoločná misia roznecuje dar, ktorý sme prijali, posilňuje našu identitu a spája nás v službe najchudobnejším a najopustenejším.

19. Túto milosť dostávame od Ducha Svätého, ktorý nám dáva charizmu a posilňuje nás, aby sme ju žili. Sme však povolaní udržiavať tento plameň živý tým, že sa staráme o päť lámp: svedectvo života, ktoré zviditeľňuje evanjelium, ktoré ohlasujeme; misijnú pohotovosť, ktorá nás pobáda odpovedať na nové výzvy; jednoduchosť života, vyjadrenú v zachovávaní evanjeliových rád; ľudskosť, ktorá sa prejavuje v blízkosti, súcite a starostlivosti o ľudí; a službu najopustenejším, ktorá nás udržiava vernými dôvodu existencie Kongregácie (porov. Communicanda 1/2024, Vy ste svetlo sveta: náš zasvätený život v službe misie Vykupiteľa). Ak ich pestujeme osobne aj spoločne, tieto lampy posilňujú náš apoštolský život, robia našu redemptoristickú identitu zreteľnejšou a dávajú nášej misií dôveryhodnosť. Tak budeme ohlasovaním hojného vykúpenia a svedectvom o ňom prinášať Kristovo svetlo do skutočností zatemnených utrpením, nespravodlivosťou a beznádejou v našom svete a v našich dejinách.

20. V Kongregácii je služba animácie na každej úrovni povolaním oživovať misiu, chrániť charizmu a formovať redemptoristickú identitu, osobnú aj komunitnú. Vyžaduje poddajnosť voči Duchu, ústredné miesto Krista a blízkosť k spolubratom, starostlivosť o slabých a oceňovanie darov, v jednote zasvätenia, bratského spoločenstva a misijnej činnosti. Jej úlohou je podporovať pohotovosť a odvahu odpovedať na pastoračné naliehavosti, najmä tie, ktoré sa týkajú najchudobnejších a najopustenejších, v súlade s našimi Konštitúciami; roznecovať a odovzdávať charizmu a rozlišovať jej historické prejavy vo vernosti inšpirácii svätého Alfonza a s tvorivosťou pri odpovedi na znamenia čias; a pomáhať každému spolubratovi a každému spoločenstvu zvnútorniť ju ako konkrétny spôsob nasledovania Vykupiteľa. Načúváním, dialógom a spoluzodpovednosťou podporuje obrátenie, spoločenstvo, zmierenie a pocit príslušnosti k misijnému telu a usmerňuje formáciu, štruktúry a rozhodnutia tak, aby celý náš život vydával svedectvo o hojnom vykúpení a ohlasoval ho.

21. Drahí spolubratia, bratia vo formácii a laickí spolupracovníci v našej misií, v čoraz zložitejšom svete sa možno cítime skľúčení a dezorientovaní. Možno si myslíme, že naša misia už nemá zmysel, že naša charizma vyhasla a že sme stratili svoju identitu. Čo však priviedlo našu Kongregáciu až sem? Dobrá organizácia štruktúr? Finančné prostriedky? Kongregácia sa dostala až sem preto, lebo od čias zakladateľa nachádzala mužov, ktorí prijali misiu Vykupiteľa, osvojili si charizmu a formovali svoju vlastnú identitu. Dávali sa s hlbokým odpútaním a prekonávali geografické, historické a kultúrne výzvy, aby ohlasovali hojné vykúpenie. Sme dedičmi tejto misijnej a charizmatickej sily. Čo nás priviedlo až sem a čo nás vedie ďalej? Teraz je našou zodpovednosťou niesť túto silu ďalej, so štruktúrami, ktoré nám slúžia, a nie nás väznia, keď plníme úlohu, ktorú nám zveril Vykupiteľ. Sme „misionári nádeje v šľapajach Vykupiteľa“. Ďakujem každému spolubratovi a každému bratovi vo formácii, laickým spolupracovníkom v našej misií a oblátom, ktorí sprítomňujú toto božsko-ľudské dielo vykúpenia v dejinách.

22. Blahoželám Kongregácii k 294. výročiu! Ad multos annos! Našu Kongregáciu a cestu prípravy na najbližšiu generálnu kapitulu a na 300. výročie nášho založenia zverujeme Márii, Matke ustavičnej pomoci. Nech nás učí prijímať Slovo, zostávať poddajnými voči Duchu a vychádzať v ústrety tým, ktorí najviac potrebujú nádej evanjelia. Nech sa za nás prihovárajú naši svätí, mučeníci a blahoslavení, svedkovia plodnosti redemptoristickej charizmy v rozličných časoch a miestach, a nech nás inšpirujú žiť prijaté povolanie s tvorivou vernosťou. V ich sprievode roznecujme Boží dar v nás, posilňujme naše spoločenstvo a ako jedno misijné telo pokračujme v ohlasovaní hojného vykúpenia najchudobnejším a najopustenejším a vo vydávaní svedectva o ňom.

Bratsky

P. Rogério Gomes CSsR, generálny predstavený