Posolstvo generálneho predstaveného k 293. výročiu založenia Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa

Pred 293 rokmi, 9. novembra, bola založená Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa. Pri tejto príležitosti generálny predstavený Rogério Gomes CSSR napísal list celej redemptoristickej rodine.

Keď oslavujeme 293. výročie Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, ďakujeme za našu históriu a s nádejou hľadíme do budúcnosti. Táto oslava sa spája s jubileom nádeje a narodením sv. Gerarda Majellu, rokom misie a začiatkom pontifikátu pápeža Leva XIV., ktorý nás vyzýva, aby sme obnovili našu oddanosť chudobným a „preplávali na druhý breh“ (Mk 4,35) s odvahou a vernosťou našej charizme.

Žijeme uprostred vojen, netolerancie a mnohých foriem chudoby – materiálnej, morálnej a duchovnej. V tomto kontexte nám exhortácia Dilexi te pripomína naše povolanie nasledovať Krista Vykupiteľa v hlásaní evanjelia chudobným (Konšt. 1). Sme vyzývaní, aby sme znovu objavili sami seba v tejto misii a oživili „Boží dar, ktorý je v nás“ (2 Tim 1,6), prijali misijnú konverziu a obnovenie viery.

Vedení evanjeliom, našim zakladateľom, našimi konštitúciami a Duchom Svätým – skutočným kormidelníkom – smerujeme k obnove a tvorivej vernosti. Pesimizmus paralyzuje; sebakritika nás posilňuje a zjednocuje, keď sa snažíme bezpečne priviesť Kongregáciu na druhý breh. Kráčajme bez strachu a upierajme zrak na Krista (Heb 12,2). Nech nám Mária, Matka ustavičnej pomoci, a všetci naši svätí a mučeníci vyprosia odvahu, aby sme boli skutočnými misionármi nádeje v šľapajach Vykupiteľa.

Rím, 9. november 2025

Misionári nádeje v šľapajach Vykupiteľa

ROK VENOVANÝ MISII

Pán, ktorý nás posiela ako misionárov a pútnikov nádeje do zraneného sveta

Lk 4,16-19; Mk 6,7-12; Lk 9,2-6; Ž 130,7; Konšt. 1-20; Stan. 01-020

Drahí spolubratia, biskupi, bratia vo formácii a redemptoristická rodina,

V tento deň, keď slávime 293. výročie Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, sme pozvaní, aby sme s vďačnosťou hľadeli na našu históriu, a zároveň s nádejou na výzvy súčasnosti. Tento sviatok žiari prostredníctvom rôznych znamení doby: Jubilea nádeje a narodenia sv. Gerarda Majellu, míľniky Božieho konania v redemptoristickej ceste a v živote ľudí. Oslavujeme tiež Rok venovaný misii, vhodnú príležitosť na oživenie evanjelizačnej horlivosti, ktorá nás charakterizuje. Stále sme na začiatku pontifikátu Leva XIV., ktorého apoštolská exhortácia Dilexi te nás inšpiruje k obnoveniu nášho odovzdania sa evanjeliu a starostlivosti o chudobných. V tom istom duchu vítame výzvu Communicanda 2/2025: „Prejdime na druhý breh“ (Mk 4,35), ktorá nás vyzýva, aby sme zanechali svoje istoty a odvážne prijali nové hranice misie. Túto dynamiku posilňujú mid-sexennium stretnutia Kongregácie (v polovici šesťročia), priestory synodality, rozlišovania a hodnotenia, spolu s príspevkami rôznych konferencií k implementácii rozhodnutí XXVI. generálnej kapituly, ktoré potvrdzujú náš záväzok k tvorivej vernosti charizme sv. Alfonza.
Nežijeme oddelene od sveta. Sme hlboko ovplyvnení sociálnymi, politickými a duchovnými premenami našej doby: vojnami, netoleranciou, krízami demokracie a rastom „mnohých foriem chudoby: chudoba tých, ktorí nemajú materiálne prostriedky na živobytie, chudoba tých, ktorí sú sociálne marginalizovaní a nemajú prostriedky na to, aby mohli vyjadriť svoju dôstojnosť a schopnosti, morálna a duchovná chudoba, kultúrna chudoba, chudoba tých, ktorí sa nachádzajú v stave osobnej alebo sociálnej slabosti alebo krehkosti, chudoba tých, ktorí nemajú žiadne práva, žiadny priestor, žiadnu slobodu“ (Dilexi te, 9).
V tomto kontexte sa čítanie Dilexi te stáva ešte relevantnejším, pretože silne odráža redemptoristický princíp vyjadrený v Konštitúcii 1: „Nasledovať príklad Ježiša Krista Spasiteľa v hlásaní Božieho slova chudobným.“ Táto preferenčná voľba leží v samom srdci nášho misijného povolania. Pri čítaní textu sa vynára náročná otázka: kde sa v tejto apoštolskej exhortácii rozpoznávame ako redemptoristi, ktorí sme povolaní evanjelizovať najchudobnejších a opustených? Alebo skôr, prečo sa v nej nevidíme alebo nenachádzame?
Verím, že všetko, čo prežívame ako spoločnosť, ako Cirkev a ako Kongregácia, nás konfrontuje s fundamentálnou otázkou, ktorá sa týka každého spolubratra a aj laikov, ktorí s nami kráčajú: prejsť na druhý breh (porov. Mk 4,35) a „znovu roznietiť dar Boží, ktorý je v tebe“ (2 Tim 1,6). Je to výzva k misijnému obráteniu, k opusteniu ľudských istôt a k obnoveniu viery a evanjelizačnej horlivosti, v pevnom presvedčení, že Duch Svätý nás vedie a podporuje uprostred výziev našej doby.
Nesmieme sa báť našej doby, ale musíme sa naučiť ju rozlišovať. Súčasný kontext nás vyzýva, aby sme opustili rigidné štruktúry, rutiny, ktoré už neevanjelizujú, a uzavreté postoje, aby sme s odvahou prijali výzvy misie, najmä po boku chudobných a vylúčených, ktorí sú srdcom redemptoristickej charizmy. Toto misijné hnutie však môže byť udržateľné len vtedy, ak je zakorenené v živej skúsenosti s Bohom. Z tohto dôvodu „znovu roznietiť dar“ znamená znovu zapáliť vnútorný oheň povolania, pripomenúť si pôvod povolania, obnoviť našu vášeň pre evanjelium a dovoliť Duchu Svätému, aby znovu prebudil apoštolský zápal a kreativitu (porov. Jer 1,5; Ef 4,1; Rim 1,16; Rim 12,11; Sk 1,8; 1 Kor 12,4-7; Zj 2,4-5). Nie je dostatočné prejsť na druhý breh iba v zmysle fyzickom alebo štrukturálnom, ak Vykupiteľ nie je v našej lodi; musíme urobiť aj ten vnútorný prechod, v duši a srdci, aby misia bola autentickým vyjadrením daru, ktorý sme dostali a ktorý sme povolaní zdieľať so svetom.
Pri čelení výzvam môžeme byť pokúšaní prejsť na druhý breh len preto, aby sme sa im vyhli, aby sme sa stiahli zo záväzkov a stali sa ľahostajnými. Zostať na okraji so sebou prináša vážne nebezpečenstvá: izolovať sa od spoločenstva, utekať pred zodpovednosťou, kritizovať bez angažovanosti alebo sebareflexie, vzdialiť sa od misijného projektu Kongregácie a sledovať len svoje vlastné záujmy. Tento postoj sa prejavuje aj v nedostatku empatie a pozornosti, v apatii voči utrpeniu druhých, v odmietaní dialógu s pravými partnermi misie a v zanedbávaní vlastného duchovného života. Preto sa musíme pevne brániť zlu, ktoré spočíva v zostávaní na okraji, aby sa nedostalo do našich misijných sŕdc.
Vykupiteľ nás tvárou v tvár našim výzvam nevyzýva, aby sme opustili loď alebo zostali vo svojej komfortnej zóne. Utišuje vietor a pýta sa nás: „Prečo sa bojíte? Ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4,40). Nedostatok viery v Boha a tiež v zasvätený život nás môže viesť k zúfalstvu a udržať nás na povrchu: bez hĺbky, bez horizontu, bez nádeje. Z toho vyplýva výzva, aby sme znovu oživili dar, ktorý je v nás: dar komunitného života, modlitby, neustálej obnovy svojho povolania, neustálej formácie, horlivosti a apoštolskej horlivosti. Nemôžeme dovoliť, aby kríza viery potopila loď Kongregácie, či už preto, že sme nezavolali na Vykupiteľa, alebo preto, že tí, ktorí sú na lodi, už neveria, že nás vedie verne k našej charizme, k bezpečnému brehu.
Drahí spolubratia, tí, ktorí ste vo formácii, a naši laickí partneri: na mori tohto sveta, s jeho búrkami a pokojom, Kongregácia naďalej pláva. Nie je to plavba bez smeru, lebo má spoľahlivú navigačnú mapu, ktorú tvoria evanjelium, život zakladateľa a našich svätých, mučeníkov a blahoslavených, konštitúcie a stanovy, generálne kapituly a formy vedenia charakterizované subsidiaritou, participáciou, animáciou a spoluzodpovednosťou. Kormidelníkom je Duch Svätý. Loď sa však môže potopiť, ak tí, ktorí veslujú, stratia z dohľadu túto navigačnú mapu a predovšetkým ak nepoznajú svojho kormidelníka alebo mu nedôverujú. Na prahu 300 rokov od založenia si preto kladieme otázku: kam chceme viesť Kongregáciu? K akému brehu ju chceme priviesť? K brehu úpadku, nostalgie a ľahostajnosti, alebo k brehu obnovy, smelosti a tvorivej vernosti? Sme si skutočne vedomí svojej navigačnej mapy? Sme otvorení podnetom Kormidelníka, ktorý nás volá, aby sme preplávali na druhý breh?
Kongregácia je živá! A pokiaľ existuje hoci iba jeden redemptorista, zostáva prítomná (porov. Konšt. 55). Nemôžeme však len tak zložiť ruky; spoločne musíme pracovať na vitalite tohto misijného tela (porov. Konšt. 2), vyhýbať sa pesimizmu a namiesto toho pestovať jasný, realistický a sebakritický pohľad. Pesimizmus je postojom človeka, ktorý vidí dieru v trupe lode, všimne si, že do nej vniká voda, a dospeje k záveru, že niet záchrany, že všetci sa potopia a zahynú. Sebakritický postoj naopak uznáva poruchu, neskrýva výzvu a mobilizuje všetko možné úsilie, aby loď dosiahla druhý breh so všetkými pasažiermi v bezpečí, aj keď po príchode budú potrebné ďalšie opravy. Tí, ktorí pestujú sebakritiku, poznajú dar, ktorý vlastnia, poznajú sami seba a uznávajú dary druhých; a z toho dôvodu sú všetci zachránení. Pesimizmus nás môže nechať uviaznutých a osamelých na brehu; sebakritika nás naopak vedie na druhý breh s Vykupiteľom a s komunitou.
Poďme teda bez strachu, s pohľadom upretým na Neho (porov. Hebr 12,2). Takto dosiahneme druhý breh, kde nájdeme zástupy unavené a zaťažené, ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9,36). Tam budeme tiež pozvaní zamyslieť sa nad našou misiou, spomenúť si na povolanie, ktoré Pán adresoval každému z nás, „aby sme boli s Ním“ a boli poslaní do rôznych skutočností tohto sveta (porov. Mk 3,14). A podobne ako učeníci, aj my budeme povolaní na chvíľu si oddýchnuť, dôverujúc, že to On vedie misiu (porov. Mk 6,31).
Nech nám Mária, Matka ustavičnej pomoci, spolu so svätým Alfonzom a všetkými redemptoristickými svätými, blahoslavenými a mučeníkmi, vždy udeľuje odvahu a smelosť, aby sme boli „misionármi nádeje, kráčajúci v šľapajach Vykupiteľa“. Amen.