Prot. N.: 0000   056/2026

Rím, 15. marca 2026

Sviatok sv. Klementa Mária Hofbauera

Misionári nádeje v šľapajach Vykupiteľa

ROK VENOVANÝ VEDENIU V SLUŽBE MISIE

Viesť, povzbudzovať, starať sa a zmierovať:

Vedenie ako bratská služba pre misiu Vykupiteľa

Texty pre osobnú alebo komunitnú meditáciu: Múd 9,13–18; Ez 34,1–16; Ž 23; Mk 10,42–45; Jn 10,1–18; Jn 13,1–15; Jn 17,1–26; Lk 10,25–37; Lk 15,11–32; Sk 15,6–28; Rim 12,5–10; 1 Pt 5,2–5; 1 Kor 1,10–13; Konštitúcie 91–144; Generálne stanovy 086–0208; Pastorálny sprievodca pre predstavených; Communicanda 2/2019.

Drahí spolubratia a bratia vo formácii,

1. V tento deň, keď slávime sviatok sv. Klementa Mária Hofbauera (1751 – 1820), vyhlasujeme Rok venovaný vedeniu v službe misie. Niektoré aspekty jeho života osvetľujú túto dôležitú službu oživovania redemptoristického apoštolského života. Hofbauer bol misionárskym lídrom poznamenaným evanjeliovou odvahou, tvorivou vernosťou redemptoristickej charizme a hlbokou dôverou v Božie pôsobenie v dejinách. Žil v politicky a cirkevne nestabilných kontextoch, často nepriateľských voči náboženskému životu, no misiu viedol bez spoliehania sa na inštitucionálne istoty. Namiesto toho staval do centra osoby a venoval svoje sily duchovnej formácii laikov, mladých ľudí a intelektuálov. Jeho vedenie nebolo presadzované autoritou úradu, ale plynulo zo sily jeho svedectva, súdržnosti jeho života a pastorálnej blízkosti – vlastností schopných vytvárať spoločenstvo a záväzok. Aj tvárou v tvár neúspechom, vyhnanstvám a nedorozumeniam prejavoval pozoruhodnú schopnosť začínať odznova, premieňajúc krízy na misionárske príležitosti. Takto stelesnil vodcovstvo služby, odolné a prorocké, ktoré povzbudzovalo Kongregáciu prekračovať kultúrne a historické hranice s nádejou, odvahou a výhľadmi do budúcnosti.
2. Ako zasvätení sme vždy povolaní vykonávať vedenie a to rozličnými spôsobmi. Táto dimenzia vyplýva predovšetkým z našej schopnosti vzťahu. Vedenie nie je nevyhnutne spojené s formálnym úradom alebo funkciou, ale so schopnosťou budovať väzby, podporovať dôveru a s empatiou kráčať vedľa druhých, usmerňovať osoby a spoločenstvá smerom k spoločnému cieľu. Kedykoľvek stretávame ľudí, načúvame im, povzbudzujeme ich a pomáhame im rozlišovať, preberať zodpovednosť, objavovať zmysel ich životov a žiť dobre – osobne aj spoločensky –, vykonávame formu vedenia, ktorá je často tichá a neviditeľná, no hlboko transformatívna. Každý spolubrat, keď uvažuje o svojej vlastnej ceste povolania a misionárskej ceste, môže spoznať túto hlbokú dimenziu vedenia prítomnú vo svojom živote a v službe druhým, osobitne najchudobnejším a najviac opusteným. Z tohto dôvodu je nevyhnutné zostať neustále bdelo ostražitým, aby vedenie nikdy nezdegenerovalo na manipuláciu alebo zneužívanie moci, ale vždy ostávalo formou služby, starostlivosti a podpory slobody a dôstojnosti každej osoby.
3. Dnes sa v každom odvetví spoločnosti často hovorí o kríze vodcovstva a o nedostatku osôb schopných viesť skupinu so zrelosťou, pomáhať jej uvedomovať si svoju misiu a vydávať zo seba to najlepšie v jej službe. Keď sa však pozrieme na históriu – osobitne v politických a cirkevných kontextoch –, vidíme, že krízy vodcovstva často vznikajú zo straty dôvery skupiny voči jej lídrom. Niektorí z tých, ktorých spoločenstvo zvolilo na presadzovanie spoločného dobra, podľahli korupcii a začali vykonávať moc pre osobný prospech. Korupcia moci je hlboko deštruktívna, pretože narúša puto dôvery, ktoré udržiava každú autentickú autoritu. To vedie k strate autority, ktorá sa nechápe ako moc vnucovaná druhým, ale ako schopnosť zvolávať, vstupovať do dialógu a ponúkať jasné a presvedčivé smerovanie. Keď je moc, ktorú zverila skupina, zbavená svojej dimenzie služby, nevynára sa pravá autorita, ale autoritárstvo.
4. Pre nás redemptoristov vedenie nie je výkonom moci, ale dynamickou a vzťahovou autoritou v službe misie. Je to táto dynamika, ktorá udeľuje osobe uznanú autoritu, aby v mene spoločenstva vykonávala zodpovednosť, ktorá jej bola zverená, so zodpovednosťou a v duchu služby. Líder vlastní osobnú charizmu a je aj správcom inštitucionálnej charizmy, pričom túto zodpovednosť vykonáva s neustálou pozornosťou k osobám, ktoré tvoria inštitúciu a spoločenstvo. Z tohto hľadiska ten, kto je povolaný viesť, má poslanie sprevádzať, povzbudzovať, starať sa a zmierovať. Tieto vlastnosti sú zároveň základnými kritériami pre spoločné rozlišovanie pri výbere tých, ktorí nás budú viesť.
5. Viesť neznamená presadzovať sa autoritárskym spôsobom, ale udávať smer a iniciovať procesy. Znamená to znovu zapaľovať charizmatický plameň spoločenstva vo svetle evanjelia, pre charizmu podstatného, Konštitúcií a Stanov, roznecujúc plameň daru, ktorý každý spolubrat prijal (porov. 2 Tim 1,6). Zahŕňa to ponúkať jasné usmernenie zrodené z pozorného počúvania na generálnych a provinciálnych kapitulách, zhromaždeniach, radách a iných synodálnych orgánoch, aby pomáhalo rozlišovať cestu vpred, udržiavať zameranie na misiu a jej hodnoty, a viesť so zodpovednosťou, autoritou a duchom služby. Je to vedenie vykonávané s víziou a vernosťou charizme, umožňujúce apoštolskému spoločenstvu putovať s cieľom, v spoločenstve a jednote. Vyžaduje si to aj schopnosť čítať znamenia čias a rozlišovanie potrebné na naznačenie cesty vpred, pričom náš pohľad zostáva upretý na Vykupiteľa a na najchudobnejších. Bez takéhoto vedenia hrozí, že sa spoločenstvo rozptýli a stratí ústrednosť svojej misie.
6. Animovať znamená dávať dušu (z latinského anima); znamená to znovu zapaľovať srdce spoločenstva, osobitne keď sa ocitá na križovatke dejín a misie. „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24,32). Takéto vedenie sa stáva zdrojom nádeje a obnovenej sily v časoch únavy, chrániac najhlbší zmysel zasvätenia a misie. Prebúdza v spoločenstve pamäť vykúpenia a vďačné vedomie prijatého povolania. Povzbudzovať taktiež znamená jemne vyzývať tých, ktorí sú znechutení, pomáhajúc im znovu objaviť krásu ich povolania a zapojiť sa do úprimného rozlišovania, prijímajúc svoju vlastnú históriu so zrelosťou. Líder skutočne povzbudzuje, keď verí ľuďom, podporuje tvorivé procesy obnovy v apoštolskom živote a podporuje atmosféru dôvery, v ktorej môže misionárska horlivosť opäť rozkvitať a prinášať ovocie.
7. Starať sa znamená prejavovať konkrétnu pozornosť osobám s ich radosťami a predovšetkým ich ranami. Vyžaduje to hlboké a evanjeliové načúvanie, citlivosť na ľudskú krehkosť a bratskú prítomnosť podobnú Samaritánovi v každodennom živote spoločenstva (porov. Lk 10,33–37). Nejde o kontrolu ani infantilizáciu, ale o podporu spoluzodpovednosti, pomáhajúc druhým dozrieť a kráčať v slobode a uvedomení. Podobne ako pastier, znamená to aj vedieť zavolať ovcu späť do stáda a varovať ju, keď je v nebezpečenstve, vždy s láskou a pravdou (porov. Lk 15,4-7). Starať sa znamená uznávať, že misia prechádza cez osoby a že bez ľudskej, duchovnej a spoločnej starostlivosti nemôže byť apoštolská plodnosť. V srdci, o ktoré sa niekto stará, sa posilňuje povolanie a rozkvitá misia.
8. Je dôležité pamätať, že vedenie je náročná služba, ktorá musí odpovedať na širokú škálu očakávaní v rámci spoločenstva. Za každým vedením sú skutočné osoby, každá so svojím vlastným životným príbehom, pohľadom na svet, darmi a schopnosťami, ale aj s obmedzeniami, radosťami, žiaľmi a ranami. Z tohto dôvodu musíme položiť základnú otázku: Kto sa stará o pastiera? Spoločenstvo je tiež povolané starať sa o tých, ktorým bola zverená zodpovednosť za animovanie a riadenie. Je nevyhnutné, aby vedúci boli podporovaní bratskou blízkosťou, neustálou modlitbou, úprimnou otvorenosťou a slovami povzbudenia, osobitne keď čelia ťažkým rozhodnutiam alebo momentom väčšieho napätia. Starať sa o tých, ktorí slúžia, je samo osebe konkrétnym spôsobom posilňovania spoločenstva a spoluzodpovednosti v misii.
9. Konflikty a narušenia vzťahov sú súčasťou ľudských podmienok; zasvätený život nie je výnimkou. Cestou k ich prekonaniu je zmierenie. Zmierovať znamená obnoviť spoločenstvo tam, kde bolo narušené, prebudovávať väzby zranené konfliktom, nedorozumením alebo odcudzením. Znamená to čeliť napätiam bez popierania, riešiť ich s pravdou a láskou, prekonávať rozdelenia, uzdravovať osobné a inštitucionálne rany a obnovovať dôveru medzi spolubratmi. Je to budovanie mostov tam, kde kedysi stáli múry, podporovanie úprimného dialógu a nestranného načúvania medzi všetkými zainteresovanými, a premena napätí na príležitosti pre spoločný rast. Je to účasť na službe zmierenia zverenej nám Kristom (porov. 2 Kor 5,18), ktorá vedie jednotlivcov a komunity od konfliktu k spoločenstvu, od nevôle k odpusteniu, od polarizácie k jednote. V tomto kontexte je taktiež dôležité, aby tí, ktorým je zverené vedenie, si vážili sviatosť zmierenia ako privilegovaný priestor pre uzdravenie vlastných rán. Aj pastier sa potrebuje postarať o seba.
10. Každý spolubrat sa nejakým spôsobom podieľa na výkone riadenia v Kongregácii, ako nám pripomína Konštitúcia 92: „Všetci členovia a všetky komunity majú, každý svojím spôsobom, aktívne sa zúčastniť na riadení Kongregácie v rôznych jej častiach a prostredníctvom rozličných inštitúcii, ktorými je vybavená. Lebo každý dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok (porov. 1 Kor 12,7; porov. K 72)“. Zodpovednosť nespočíva len na tých, ktorí zastávajú pozície autority, ale na každom členovi komunity, na základe spoluzodpovednosti plynúcej z nášho spoločného povolania a poslušnosti. Poslušnosť, chápaná v najhlbšom zmysle, nie je len vykonávaním príkazov, ale vnútornou dispozíciou načúvania, rozlišovania a aktívnej spolupráce pre spoločné dobro. Bez takéhoto postoja nemôže existovať autentická autorita ani pravé spoločenstvo.
11. Tento Rok venovaný vedeniu v službe misie zahŕňa obzvlášť významný moment: proces rozlišovania a voľby nových vyšších predstavených a ich rád. Voľby v Kongregácii sa majú prežívať ako duchovná a cirkevná udalosť, nie len ako organizačný postup: čas múdrosti, hľadanej a prijatej (porov. Múd 9), pozorného načúvania Duchu a spoločného rozlišovania pre väčšie dobro misie (porov. Sk 15). Sme povolaní vyberať spolubratov, ktorí stelesňujú logiku Ježiša: nie vládnuť, ale slúžiť (porov. Mk 10), podľa spôsobu Dobrého pastiera, ktorý pozná svoje stádo, volá ich po mene, vedie ich a chráni ich, osobitne tých najkrehkejších (porov. Ez 34; Ž 23; Jn 10). Rozhodujúcim kritériom teda nie je sila moci, ale autorita služby. To sa prejavuje v ochote „umývať nohy“ (porov. Jn 13), podporovať jednotu a spoločenstvo (porov. Jn 17; 1 Kor 1,10–13) a animovať komunitu, v ktorej každý dar nachádza svoje miesto a každý spolubrat sa teší bratskej náklonnosti (porov. Rim 12). V tomto horizonte musia najchudobnejší a najviac opustení ostať v centre nášho rozlišovania. Sú konkrétnym „miestom“, kde sa overuje autentickosť evanjeliového vodcovstva (porov. Lk 10; 15). Vybrať teda znamená preberať spoluzodpovednosť pri výbere pastierov sluhov, pokorných a bdelých, ktorí sa starajú o stádo nie pre vlastný záujem, ale veľkodušne a svedectvom svojich životov (porov. 1 Pt 5), vedúc, povzbudzujúc, starájúc sa a zmierujúc apoštolský život Kongregácie.
12. Verím, že slová pápeža Leva XIV. generálnej kapitule Legionárov Krista nám môžu pomôcť v našom rozlišovaní: „Autorita v rehoľnom živote je taktiež v službách animovania spoločného života, zameraného na Krista a smerujúca ho k plnosti života v Ňom, pričom sa vyhýba každej forme kontroly, ktorá nerešpektuje dôstojnosť a slobodu osôb. Medzi základné zodpovednosti rehoľného riadenia patrí aj podpora vernosti charizme. Na tento účel je nevyhnutné posilniť spôsob riadenia charakterizovaný vzájomným načúvaním, spoluzodpovednosťou, transparentnosťou, bratskou blízkosťou a spoločným rozlišovaním. Dobré riadenie namiesto toho, aby sústredilo všetko v sebe, podporuje subsidiaritu a zodpovednú účasť všetkých členov komunity.“ (L’Osservatore Romano, talianske vydanie, rok CLXVI, č. 41 [50 147], Vatikán, 19. februára 2026, s. 4.).
13. Nech je tento čas osobného a spoločného rozlišovania prežívaný s hlbokým evanjeliovým vedomím. V ostatných voľbách bolo generálne vedenie nútené s hlbokou ľútosťou zasahovať v šiestich volebných procesoch pre obzvlášť delikátne situácie, ktoré zranili evanjelium, Konštitúcie a Stanovy a samotné apoštolské spoločenstvo. Nech medzi nami vždy znie výzva Ježiša k jeho učeníkom: „Medzi vami to tak nebude. Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom, a kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom“ (Mk 10,43–44). Na sprevádzanie tohto procesu rozlišovania odporúčam čítanie dvoch listov môjho predchodcu, biskupa Michaela Brehla, adresovaných Kongregácii o rozlišovaní vo volebnom procese v rámci nášho inštitútu: Voľby Vedenia v Kongregácii Najsvätejšieho Vykupiteľa a Svedkovia Vykupiteľa: Solidarita pre misiu v zranenom svete (Rím, 14. mája 2014, sviatok sv. Mateja, Prot. č. 0000 078/2014; Rím, 20. mája 2018, Prot. č. 0000 070/2018).
14. V tejto súvislosti, keď sa ako Kongregácia pripravujeme na tento významný moment, pozývam všetkých, aby sa zúčastnili – individuálne alebo ako spoločenstvo – na stretnutí s P. Garcíom Paredesom 26. marca o 14:00 hod. (rímskeho času) na tému: „Smerom k vizionárskemu, regeneratívnemu a synodálnemu vedeniu: Spolupracovníci Ducha!“ Bolo by veľmi vhodné, aby sa naši bratia vo formácii, osobitne tí v noviciáte a v teologáte, zúčastnili v čo najväčšej miere. Od tejto etapy ďalej sú povolaní prehlbovať svoje evanjeliové, synodálne a misionárske chápanie služby autority v Kongregácii, keďže oni budú pastiermi zajtrajška, preniknutí touto základnou dimenziou služby.
15. K tomuto listu je priložený Modlitbový materiál, aby nám pomohol primerane sa pripraviť, individuálne aj ako komunita, na voľby, ako aj na volebné kapituly a zhromaždenia. Je dôležité, aby tento významný moment v živote Kongregácie bol prežívaný a udržiavaný vo svetle evanjelia, so vzývaním Ducha Svätého a v duchu modlitby, pretože tvorí skutočnú misionársku službu Kongregácii a Božiemu ľudu. Odporúča sa zorganizovať na tento účel aspoň jeden modlitbový večer alebo deň duchovnej obnovy.
16. Drahí spolubratia a bratia vo formácii, v tomto Roku venovanom vedeniu v službe misie chceme znovu potvrdiť, že vedenie medzi nami môže byť chápané len ako bratská služba misii Vykupiteľa. Nie je to výkon moci vnucovanej zhora, ale evanjeliová autorita, ktorá vyrastá zo spoločenstva, upevňuje sa prostredníctvom načúvania a prejavuje sa vo veľkodušnom sebadarovaní. Tí, ktorí sú povolaní viesť v Kongregácii, sú predovšetkým spolubratia medzi spolubratmi, správcovia charizmy a služobníci spoločného rozlišovania. Sú povolaní viesť bez ovládania, povzbudzovať s nádejou, starať sa s nežnosťou a zmierovať s milosrdenstvom. Takto sa autorita stáva konkrétnou pastorálnou láskou, podporujúc spoluzodpovednosť, rešpektujúc dôstojnosť a slobodu každej osoby a udržujúc živou ústrednosť Krista a najchudobnejších a najviac opustených. Len takto bude naše vedenie skutočne evanjeliové, synodálne a misionárske, verným odrazom srdca Vykupiteľa.
17. Zverme tento Rok venovaný vedeniu v službe misie príhovoru Preblahoslavenej Panny Márie, Matky ustavičnej pomoci, aby nás učila viesť s pokorou, povzbudzovať s nádejou, starať sa s nežnosťou a zmierovať s milosrdným srdcom. Nech odvážne svedectvo našich svätých – osobitne sv. Klementa, ktorého pamiatku slávime – ako aj mučeníkov a blahoslavených redemptoristov, ktorí dali svoje životy za evanjelium v tvorivej vernosti charizme, nás inšpiruje prežívať tento čas s veľkonočným duchom, misionárskou pripravenosťou a hlbokým bratským spoločenstvom. Podporovaní ich príkladom a príhovorom, nech sa učíme vyberať a vykonávať autoritu ako skutočnú službu Vykupiteľovi a najchudobnejším a najviac opusteným, aby naša Kongregácia naďalej bola znamením nádeje a verným svedkom hojného vykúpenia.

Bratsky,

P. Rogério Gomes, CSsR

generálny predstavený

Preklad: Mediálny tím redemptoristov