V tesnej blízkosti študentského mestečka na križovatke ulíc Saulėtekio a Nemenčinės vo Vilniuse sa nachádza budova kláštora, v ktorom pôsobili redemptoristi v dramatickom období 30. a 40. rokov minulého storočia. Vtedy sa táto okrajová časť mesta nazývala v poľštine Pośpieszka, podľa panského dvoru, ktorý sa tu niekedy rozprestieral. Po zabratí kláštora sovietskou mocou až do roku 2012 v budove sídlili zdravotné zariadenia, dnes je v nej antikvariát. Témou tretieho článku o redemptoristoch v Pobaltí je ich pôsobenie vo Vilniuse.

Pred prvou svetovou vojnou bol Vilnius, rovnako ako väčšina dnešného územia Litvy, súčasťou cárskeho Ruska. Od roku 1864 bola činnosť misijných katolíckych reholí v Rusku zakázaná. A hoci v roku 1905 vydal cár Miluláš II. Tolerančný edikt, vďaka ktorému mohli aj redemptoristi na nejaký čas pôsobiť na Sibíri a Kaukaze medzi poľskými katolíkmi, táto zmena sa nedotkla Litvy, ani ďalších území niekdajšej Prvej poľskej republiky pripojených k Rusku. Tak bola okamžite zamietnutá aj žiadosť redemptoristu P. Bernarda Łubieńského (1846-1933), Božieho sluhu, o povolenie pôsobenia medzi Poliakmi v Litve.

Prvé misie vo Vilniuse

Po prvej svetovej vojne vznikol síce samostatný litovský štát, ale región Vilniusu pripadol Poľsku. To otvorilo cestu redemptoristom z Varšavskej provincie, ktorí tu mohli začať konať ľudové misie. Dobové miestne noviny informujú, že v decembri roku 1927 viedli poľskí redemptoristi „sväté misie“ hneď v štyroch kostoloch vo Vilniuse.

O založení komunity vo Vilniuse sa začína verejne hovoriť v roku 1936, v januári toho roku vznikol Stavebný výbor, ktorý mal na starosti výstavbu kláštora s kostolom. Vedúcou osobnosťou celého projektu bol poľský redemptorista P. František Świątek (1889-1976), o ktorom ešte bude reč nižšie. Projekt by sa však nemohol uskutočniť bez podpory miestneho arcibiskupa Romualda Jałbrzykowského, ktorý srdečne uvítal príchod „synov sv. Alfonza” do svojej diecézy. P. Świątek sa spolu s ďalším poľským spolubratom P. Bireckým v septembri 1935 stretol s arcibiskupom, aby mu vysvetlili svoj misijný program, a zároveň ponúkli založenie komunity.

Ale dôležitá bola aj podpora zo strany miestnej poľskej elity, najmä kvôli financovaniu projektu, vo výbore bolo napríklad niekoľko univerzitných profesorov. Keďže redemptoristi mali podľa vlastnej charizmy pôsobiť medzi chudobnými a najviac opustenými, bolo rozhodnuté, že kláštorný komplex sa vybuduje v časti Pośpieszka, ktorá bola chudobným predmestím, s riedkym osídlením a slabou infraštruktúrou, s obyvateľmi vzdialenými od Cirkvi, a to aj fyzicky, lebo niektorí bývali až 8 kilometrov od najbližšieho kostola. Okrem toho aj v širšom regióne v okolí Vilniusu (čiastočne aj na území dnešného Bieloruska) žilo vtedy početné poľské obyvateľstvo, ktorému mohli redemptoristi slúžiť prostredníctvom ľudových misií.

Založenie komunity a stavba kláštora

Kým sa prostredníctvom rozličných verejných podujatí zbierali finančné prostriedky na kúpu vhodného pozemku a stavbu kláštora, redemptoristi sa už v roku 1936 usadili vo Vilniuse v priestoroch na dnešnej ulici Užupis. V auguste 1936 bol za prítomnosti arcibiskupa Jałbrzykowského položený základný kameň plánovaného kostola Panny Márie Víťaznej, ktorý mal byť votívnym darom ako poďakovanie za víťazstvo Poliakov nad boľševickým Ruskom v roku 1920 (takzvaný „zázrak nad Vislou”). Kostol mal pojať až 2 500 ľudí a mal siahať do výšky 20 metrov. Druhou časťou komplexu mala byť niekoľkoposchodová budova s obytnou časťou, jedálňou, rozsiahlou knižnicou a oratóriom. Napokon, tretia časť mala byť vyhradená len pre komunitu redemptoristov.

Čoskoro bola na mieste postavená dočasná kaplnka, v ktorej sa od polovice roku 1937 slávili sväté omše. V nasledujúcom roku prišli do Pośpieszky bývať prví redemptoristi, štyria kňazi a štyria rehoľní bratia. Generálny predstavený remeptoristov P. Patrick Murray vymenoval P. Świątka za prvého predstaveného miestnej komunity. Dňa 15. augusta 1939, teda v roku stého výročia kanonizácie sv. Alfonza Máriu de Liguori, v napätej atmosfére, len dva týždne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, bola slávnostne posvätená novopostavená kláštorná kaplnka, ktorá mala slúžiť aj verejnosti. Zároveň bol dokončená aj dvojpochodová obytná časť komplexu. Pri tejto príležitosti redemptoristi od 13. do 27. augusta konali veľké ľudové misie, na ktorých sa zúčastnili tisíce veriacich. K tak masívnej účasti iste prispelo aj blížiace sa nebezpečenstvo vojny.

Služba redemptoristov počas vojny

„Pamätám si, že v roku 1939 už bolo pripravené miesto pre kostol: bola vykopaná hlboká jama pre základy a pivnice, rehoľníci už mali nakúpené stavebné materiály… Vojna skrížila ich plány. A jama je tam dodnes, samozrejme silne zarastená kríkmi a stromami,“ spomína pamätníčka, ktorá bola spolu s bratom u redemptoristov na prvom svätom prijímaní.

Napriek vojne, počas ktorej sa Vilnius striedavo dostával do rúk sovietov a nacistov, sa poľskí redemptoristi dokázali v týchto rokoch udržať v meste a slúžiť veriacim, nakoľko to bolo možné. Jednou kapitolou tohto tragického obdobia bolo aj vyhrotenie vzťahov medzi Litovcami a Poliakmi, ktoré sa prirodzene dotýkalo aj poľských redemptoristov pôsobiacich vo Vilniuse, v meste, ktoré Litovci vždy pokladali za svoje hlavné mesto.

V roku 1940 bol v novovytvorenej Litovskej sovietskej socialistickej republike vydaný dekrét, ktorý znamenal pre všetky cirkevné inštitúcie stratu majetku. Dom redemptoristov bol na základe tohto dekrétu v marci 1941 zabratý pre potreby armády. Miestni veriaci sa však zmobilizovali a zozbierali 3000 podpisov na podporu komunity redemptoristov, pričom kládli dôraz na to, že rehoľníci slúžia chudobným robotníkom. Vláda napokon dom vrátila.

Keď v júni 1942 nacisti obsadili Litvu, armáda zabrala časť kláštora pre seba. Okrem neustáleho ohrozenia, ktoré predstavovala prítomnosť vojakov v tesnej blízkosti komunity, tento čas priniesol aj nečakané stretnutia. V júli 1941 napríklad navštívil komunitu bavorský redemptorista P. Georg Mehler, ktorý slúžil ako duchovný v nemeckej armáde. Tak mohli byť redemptoristi v okupovanom Vilniuse z prvej ruky informovaní o medzinárodnej situácii. Redemptoristi v Pośpieszke v tomto období pomáhali nielen schudobnelému poľskému obyvateľstvu, ale aj Židom tým, že ich vo svojom kláštore pripravovali na krst, krstili ich a vydávali im príslušné dokumenty. Zároveň boli zaangažovaní aj v poľskom odbojovom hnutí. Už v roku 1942 sa však opäť začalo prenasledovanie Cirkvi, ktoré viedlo k zrušeniu komunity, pričom členovia sa rozpŕchli na rôzne miesta a niektorí boli uväznení.

Zrušenie komunity a pôsobenie P. Świątka po vojne

Po bitke o Vilnius, ktorá trvala od 7. do 13. júla 1944, sa mesto dostalo opäť do sovietskych rúk. Všetci členovia komunity sa teraz mohli vrátiť do kláštora, ale len na krátko, lebo zanedlho sa začalo veľké prenasledovanie Cirkvi a nútené vysídľovanie poľského obyvateľstva. V nasledujúcom roku sa preto členovia komunity rozhodli opustiť Vilnius, na mieste ostal s povolením svojho provinciála pôsobiť len P. Świątek, už čiastočne ochrnutý a krívajúci.

P. Świątek sa na nasledujúcich 30 rokov zasvätil službe poľským katolíkom v litovskej a bieloruskej sovietskej republike. Hoci sa postupne ocitol na invalidom vozíku a bol odkázaný na pomoc niekoľkých kňazov, rehoľníčok a veriacich žien, vytrvalo slúžil Eucharistiu, spovedal, kázal, viedol duchovné obnovy a svedčil vlastným životom. Takto si na neho spomína jeho súčasníčka: „Mala som to šťastie, že na prvé sväté prijímanie ma pripravoval o. Świątek. Mama ma k nemu priviedla a on mi vysvetľoval pravdy viery a katechizmus. Mala som tie stretnutia rada. Zapamätala som si ho ako veľmi svätého človeka, vlastne bol pre nás ako dedko. Bol to Boží kňaz. Dodnes si pamätám na svoju prvú svätú spoveď v jeho izbičke.”  Pripravoval tiež viacerých mladých mužov na kňazstvo a slúžil ako farár v mestskej štvrti Vilniusu Naujoji Vilnia, kde bol napokon aj pochovaný. Zomrel 4. marca 1976.

Zdroje:

Brudzisz, M.: Redemptorist ministry among the Polish in the Soviet Socialist Republics of Lithuania and Byelorussia, 1939-1990. In: Spicilegium Historicum, 61, 2013, s. 57-121.

Wojtacki, M.: The beginnings of the parochial mission of the redemptorists in Vilnius in 1936. In: Spicilegium Historicum, 62, 2014, s. 439-452.

http://www.wilnoteka.lt/artykul/pospieszka-z-najswietszym-odkupicielem-i-matka-boska-zwycieska

Fotografie: http://www.wilnoteka.lt/, archív redemptoristov

Autor a preklad: br. Lukáš Michalovič CSsR