Nedávno som poskytol rozhovor pre časopis Národný katolícky reportér, týkajúci sa nadchádzajúcej Synody o mladých ľuďoch, viere a rozlišovaní povolania, kde som bol vyslaný ako delegát. Prediskutovali sme mnoho tém, viac či menej dôležitých, úmysel synody a rôzne spôsoby, ako počúvať problémy, ktoré riešia mladí ľudia. Počas rozhovoru som tiež uviedol, že by som pred synodou nastolil otázku apologetiky, pretože veľa mladých ľudí má otázky či námietky voči viere. Keď sa však rozhovor začal, autorku uviedlo do rozpakov, že chcem hovoriť aj o  apologetike, hoci je jasné, že pracovný dokument vyžaduje „sprevádzanie“ mladých ľudí. Zdá sa, že mnohí si myslia, že apologetika a sprevádzanie sa navzájom vylučujú. Podľa môjho názoru sa navzájom implikujú. Samozrejme, zvlášť v dnešnom kontexte, prehnane sebavedomý prístup „mám na všetko odpoveď“ má v konečnom dôsledku opačný efekt. Ale apologetika ako taká je potrebná viac ako kedykoľvek predtým – a ešte viac – je dokonale v súlade s požiadavkou pápeža Františka kráčať s tými, ktorí majú problémy s vierou.

Nepoznám lepšiu ilustráciu toho, ako to môže vyzerať, než je záznam o Ježišovom rozhovore s dvoma bývalými učeníkmi na ceste do Emauz. Príbeh začína tým, že dvojica kráča nesprávnym smerom. Všetko v evanjeliu sv. Lukáša sa pohybuje smerom k Jeruzalemu, mestu kríža, Zmŕtvychvstania, Zoslaniu Ducha Svätého, zrodu Cirkvi. Preto učeníci, vzďaľujúc sa od centra, predstavujú nás, všetkých hriešnikov, ktorí kráčajú po rôznych nesprávnych cestách. Zrazu, hoci ho sami nespoznali, kráča s nimi Pán Ježiš. Nedá sa im spoznať; nepúšťa sa do diskusie o teológii; nehovorí im, čo si majú myslieť alebo ako sa majú správať. On s nimi kráča v priateľskom spoločenstve, aj keď idú nesprávnym smerom, a jemne sa pýta, na čo myslia: „O čom sa takto idúcky rozprávate?“

Všetko, čo sa tu deje, je celkom správne považované za príťažlivé v sprevádzaní: tolerancia, ochota vstúpiť do psychologického priestoru tých, ktorí sú stratení, miernosť, počúvanie, atď. A tento trpezlivý prístup naozaj prináša množstvo ovocia podľa evanjelia, pretože Ježiš zistil, že o ňom vedia veľmi málo: „Prorok mocný v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom,  ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali…. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Navyše, niektoré ženy z našich nás aj naľakali… a tvrdili nám, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije.“ Ale to tiež len ukazuje, koľko toho nevedeli, a to vyvoláva rozhodujúci obrat; trpezlivý, počúvajúci  Kristus sa stáva veľmi direktívnym: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ A s týmto sa Ježiš pustil do veľmi bohatej apologetiky, podávajúc udalosti kríža a Zmŕtvychvstania v rámci interpretačného kontextu Starého Zákona, vyučujúc dvojicu skrze majstrovskú lekciu Písma a teológie.

Nemalo by byť príliš ťažké vidieť, ako tento príbeh poskytuje predlohu pre evanjeliové sprevádzanie mladých ľudí v súčasnosti. Áno, priateľstvo a úctivé počúvanie sú vskutku nepostrádateľné. Dokonca kráčať s tými, ktorí sa odcudzili  Cirkvi,  je vždy správna vec. Zastrašovaniu, moralizovaniu a karhaniu sa treba vyhnúť. No sprevádzanie neznamená len putovať s niekým! Svedectvo z Emauz jasne ukazuje, ako jemný, pozývajúci prístup vyvolal otázky, ktoré následne vyžadovali odpovede. Ježiš ich miloval, kráčal s nimi, povypytoval sa ich na to, čo vedeli – a potom vyučoval, jasne a do hĺbky. A tak dnes mladí ľudia (ktorí, verte mi, majú nespočetné otázky o náboženstve) sú hladní a smädní – nielen po priateľskom  spoločenstve, ale po slove od Cirkvi. Pojem „apologetika“ má grécky pôvod apologia, čo jednoducho znamená „priniesť slovo, ktoré pretrvá“. Z toho potom vyplýva uvedenie dôvodu, poskytnutie kontextu, uvedenie vecí do perspektívy a zvolenie smeru. Aké je úžasné, že spomínajúc na Ježišovu veľkú apologetickú intervenciu si emauzskí učeníci povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“  Mladí ľudia by sa cítili rovnako, ak by Cirkev kráčala a hovorila s nimi.

Keď už skúmame etymológiu,  môže byť  poučné, aby sme na záver preskúmali korene slova „sprevádzanie“. Pochádza z latinského cum pane (s chlebom). Sprevádzanie neznamená  len byť s niekým; skôr je to o zdieľaní chleba s týmto človekom, o darovaní a prijatí života. V evanjelickom kontexte preto skutočné sprevádzanie presahuje spoločenstvo. Spája sa s ponúknutím chleba života.

Biskup Robert Barron

© Word on Fire

Preklad © Mediálny tím provincie Bratislava – Praha