Čo som si za tie roky najviac všimol, je to, že pacienti – zvlášť ti ťažko chorí a zomierajúci – zo všetkého najviac potrebujú lásku. Ak chce niekto pracovať v zdravotníctve bez toho, aby sa rozhodol milovať do krajnosti a úplne sa obetovať, nech tam radšej ani nejde!

Raz som si na onkológii všimol pacienta. Chlap okolo štyridsiatky, veľmi nepokojný; aby si neublížil, museli mu priviazať ruky. Spýtal som sa sestričky, čo mu je. „Rakovina hrtanu. Čoskoro zomrie.“ Chvíľu som naňho hľadel a potom som sestričku poprosil, aby ho odviazali. Sadol som si k nemu, chytil za ruku a modlil sa. Po chvíli chlap, ktorý sa pred chvíľou ešte hádzal sem-tam, sa upokojil a zaspal. Odvtedy som sa pri ňom takmer každý deň zastavil. Chytil som ho za ruku, pohladil po tvári. Po niekoľkých dňoch som sa s ním pokúsil rozprávať. Veľmi sa mu nechcelo, zvlášť keď zistil, že som kňaz. Ale predsa sa pomaly ľady lámali. Aj s jeho telom sa začalo čosi diať. Zrazu si vedel sadnúť, ba po nejakom čase ma jedného dňa čakal na chodbe. Stali sme sa kamarátmi. Odvtedy ma vyčkával každý deň na chodbe. Rozprávali sme o všetkom možnom, aj o Bohu. Ale jedného dňa ma nečakal. „Sestrička, kde je ten pán?“ „Páterko stal sa zázrak. Odišiel domov. Zdravý.“

Každý deň prechádzam nemocničnými izbami a pýtam sa, či niekto nechce prijať sviatosť zmierenia. Často počúvam odpovede: „Spoveď? Zajtra.“ Koľkí však mi už na druhý deň nemohli nič povedať. A koľkí, ktorí uznali, že zajtra má byť dnes, šťastne zomreli zmierení s Bohom aj so sebou.

Bol som udeliť sviatosť pomazania chorých jednému staršiemu pánovi. Už vôbec nekomunikoval, len nehybne ležal. Keď som pri obradoch vložil ruky na jeho hlavu, začalo ho trhať a hádzať. Zľakol som sa a celá rodina so mnou. Avšak pokračoval som vo vysluhovaní sviatosti. Po záverečnom požehnaní sa muž upokojil, začal pokojne zhlboka dýchať a na tvári sa mu objavil výraz pokoja. Pokojne zomrel o dva dni.

Často nám príbuzní alebo zdravotnícky personál hovorí, že k tomu človekovi je už zbytočné ísť, že už nič nevníma, nedá sa s ním komunikovať. Nikdy sa nedajte odradiť. Lebo duša človeka vníma. Modlite sa pri takom človekovi, povzbudzujte ho, aby oľutoval svoje previnenia, aby odpustil svojím vinníkom. Možno raz budete v nebi prekvapení, ako vám bude ďakovať…

Otec Ján býva v Bratislave.

Zdroj: www.smn.sk

Príbuzné články:

VIDEO: Rozhovor s generálnym predstaveným o redemptoristoch

Poďte a uvidíte (jún 2016)

Páter Štefan Varecha o svojej predchádzajúcej misii na Madagaskare

Rehoľní bratia redemptoristi vo svete

P. Ján Janok ml. – o službe chorým

P. Martin Huk – misionár športovec

Brat Dušan Stankovský – pár slov o povolaní

Prebieha proces blahorečenia brata Marcel Vana z Vietnamu