Slovo medzi nami
DomovNovinkyNarodenie sv. Klementa Mária Hofbauera

Narodenie sv. Klementa Mária Hofbauera

Prvé roky života

Klement Mária Hofbauer prišiel na svet 26. decembra 1751. Narodil sa v dedine Tasovice na Morave ako deviate z dvanástich detí. Podľa vtedajších zvyklostí bol v ten istý deň aj pokrstený a dostal meno Ján, ktorého sviatok pripadol na druhý deň. Meno Klement prijal neskôr ako pustovník v Tivoli blízko Ríma a pod týmto menom aj vošiel do dejín. Neskôr prijal ešte meno Mária.

Jeho otcom bol Pavel Dvořák, Čech pochádzajúci z Budějovíc. Po presťahovaní do Tasovíc si zmenil priezvisko na nemecky znejúce Hofbauer. Pracoval ako mäsiarsky tovariš. Jeho žena Mária pochádzala z rodiny Steerovcov. Bola dcérou vidieckeho sudcu a zároveň mäsiara z Tasovíc.

Kostol sv. Klementa (postavený na mieste jeho rodného domu) a kláštor v Tasoviciach

Klementova vlasť – Moravské markgrófstvo – bola jedným z krajov Rakúskej monarchie, v ktorej vládla cisárovná Mária Terézia, manželka rímsko-nemeckého cisára Františka Lotrinského. Už ako päťročný chlapec pocítil Klement krutosť vojnových čias. Ťažké obdobie vojen medzi Rakúskom a Pruskom skončilo v roku 1763 a trvalo sedem rokov. So smrťou sa malý Klement stretol nielen pri pohľade na obete vojny, ale aj v rodine. Nemal ešte ani sedem rokov, keď mu zomrel otec. A tak Klement už od svojich deviatich rokov ťažko pracoval, najčastejšie na poli. Okrem toho chodieval do školy, čo vtedy nebolo povinné. Bol aj miništrantom. Keď mal šestnásť rokov, z dvanástich súrodencov žil už iba on, traja bratia a sestra Barbora, ktorá po vydaji prevzala rodinný dom a mäsiarstvo.

Dlhá cesta ku kňazstvu

Učeň a komorník Klement už od raných rokov svojho života túžil po kňazstve. Matka ho v tom podporovala, ale pre chudobu mu štúdiá nemohla umožniť. Ako šestnásťročný chlapec sa teda začal učiť za pekára. Tasovice opustil roku 1767 a v malom meste Znojme sa tri roky učil v pekárni Františka Dobscha. Napriek určitým obavám ho v tejto pekárskej rodine prijali ako syna a sám sa v nej cítil ako doma. Ešte pred ukončením povinného učenia ho prijali za tovariša. Začal pracovať v kláštornej pekárni u premonštrátov v Klosterbrucku blízko Znojma. Keď opát kláštora zistil, že mladý tovariš chce študovať, prikázal, aby mu dali ľahšiu prácu, menoval ho svojím komorníkom a umožnil mu tak štúdium. Klement študoval v štvorročnej kláštornej škole. No po jej ukončení v roku 1774 musel na ďalšie vzdelávanie zabudnúť. Opátstvo nemalo vysokú školu a na pokračovanie v štúdiu inde nemal dostatok peňazí. Finančné záležitosti teda opäť zdržali sen o štúdiu.

Pútnik a pustovník

Klement vždy túžil slúžiť iba Bohu. Za danej situácie sa rozhodol pre pustovnícky život. Touto formou oddania sa Bohu v samote sa s ním zjednotil a takýmto životom mu aj slúžil. Mal vtedy dvadsaťštyri rokov. Zároveň podnikal obtiažne púte, predovšetkým do Ríma. Pustovnícky život, zvlášť pobyt v pustovni v Tivoli, kde v samote pri nohách Panny Márie počúval Pánov hlas, mu pripomenul, že Božou vôľou je, aby viedol aktívnejší život. Zveril sa v tomto ohľade do Božích rúk a rozhodol sa, že bude ďalej študovať, aby tak naplnil túžby detských a mládeneckých rokov a aby slúžil Bohu ako kňaz. Vedený touto túžbou opustil pustovňu a vydal sa do Viedne.

Skoro pri cieli

Hneď po príchode do cisárskeho hlavného mesta začal pracovať v pekárni „Pod železnou hruškou“. Bola umiestnená oproti uršulínskemu kláštoru. Sem Klement pravidelne chodieval na svätú omšu, modlil sa a prichádzal na adorácie Oltárnej sviatosti. Na nedeľnú svätú omšu chodieval do Dómu svätého Štefana.

Raz v nedeľu lialo ako z krhle. Keď vychádzal z Dómu, všimol si tri ženy, ktoré vyčkávali koniec búrky. Spýtal sa ich, či im môže privolať drožku. Jeho ponuku vďačne prijali. Keď zistili, že všetci idú tým istým smerom, vzali ho so sebou. Počas rozhovoru sa im vyznal, že už od detských rokov túži študovať za kňaza, ale nedostatok peňazí mu prekáža v splnení jeho túžby. Ženy hneď vyhlásili, že nedostatok peňazí nepredstavuje nijaký problém, pretože ony sa postarajú o všetko. Poznačili si jeho adresu, prisľúbili mu pomoc a svoj sľub aj dodržali. Klement im bol za to vďačný do konca života.

Človek, ktorý vložil celú svoju nádej do Božích rúk, nemôže byť sklamaný. Klement v to veril, a preto sa nesklamal – neočakávane sa pred ním otvorili dvierka k vytúženému cieľu. Tridsaťdvaročný, po deviatich rokoch prestávky, sa s veľkým oduševnením vrhol do učenia. Počas štúdií sa spriatelil s jezuitom pátrom Mikulášom Jozefom Diessbachom, ktorý bol zakladateľom Kresťanského priateľstva – organizácie, ktorá mala za úlohu rozvíjať katolícky spôsob myslenia a života, bojovať proti osvieteneckým ideám a šíriť dobrú literatúru. Hofbauer vstúpil do tejto organizácie a vďaka Diessbachovi sa po prvý raz stretol s dielami svätého Alfonza, zakladateľa misionárskej kongregácie redemptoristov. Nepochybne mali veľký vplyv na neskorší vstup Klementa do tejto rehole.

Napriek tomu, že cieľ bol už na dosah ruky, nechýbali problémy. Jednou z veľkých ťažkostí bola dlhá prestávka v učení, preto musel štúdiu venovať veľa času. Trápila ho okrem toho aj nálada a duch, ktoré vtedy na univerzite vládli. Boli to časy tzv. jozefinizmu, čiže silnej závislosti Cirkvi od štátu. Mnohí profesori, ktorí prednášali teológiu, slúžili vláde, a to až do takého stupňa, že študenti museli prijímať tvrdenia nezhodujúce sa s učením Katolíckej cirkvi. Klement to prijímal s veľkou nevôľou. Musel sa s tým však zmieriť, ak chcel postúpiť vyššie. Všetko má však svoje hranice. Keď raz počul tvrdenie podobného rázu, počas prednášky vstal a povedal: „Pán profesor, to, čo prednášate, už nie je katolícke.“ Potom vzal klobúk a vyšiel z posluchárne. Toto vystúpenie malo svoju dohru po niekoľkých rokoch, keď sa s profesorom stretol na ulici vo Viedni. Starý profesor priznal, že jeho poznámka pred niekoľkými rokmi bola pokorujúca, ale nakoniec spásna. A Klementovi sa za to poďakoval.

Redemptorista

Po odchode z prednáškovej sály sa Hofbauer rozhodol študovať v Ríme, kam sa vybral spolu s Tadeášom Hüblom. Boli dôvernými priateľmi a pripravovali sa na kňazstvo. Keď prišli do Ríma, ubytovali sa blízko Baziliky Santa Maria Maggiore. Predpokladáme, že Klement prišiel do Ríma nielen preto, aby pokračoval v štúdiu, ale aj preto, že chcel vstúpiť do rehole. A pretože sa vo Viedni stretol s dielami svätého Alfonza, chcel bližšie spoznať komunitu, ktorú založil. Spolu s priateľom zaklopali na kláštorné dvere pri Kostole svätého Juliána. Prijal ich páter Landi. Po krátkom rozhovore sa Klement rozhodol, že vstúpi k redemptoristom. Jeho priateľ Tadeáš Hübl tak urobil po krátkom premýšľaní až na druhý deň. Ako kandidáti boli ubytovaní v kláštore redemptoristov. Dňa 24. októbra 1784 dostali habit. Po zložení rehoľných sľubov 19. marca 1785 sa vybrali do Frosinone, kde bol seminár kongregácie. Pravdepodobne už 29. marca, čiže desať dní po zložení sľubov, boli vysvätení za kňazov. Vo Frosinone ostali do jesene, tu dokončili noviciát a štúdiá.

Uplynula polovica života Klementa Hofbauera. Bolo to tridsaťštyri rokov plných námah, ale zároveň neodlučiteľne spojených s Božím plánom. Bol dieťaťom, ktoré ťažko pracovalo na poli, pekárskym učňom, opátovým komorníkom, pracujúcim študentom, pútnikom, pekárom, univerzitným študentom a členom krúžku Kresťanské priateľstvo, a napokon redemptoristom a kňazom.

Klement poslaný k chudobným za Alpami

Keď dokončil noviciát a štúdiá, generálny predstavený páter de Paolo ho povol0al spolu s priateľom do Ríma, aby s nimi prebral svoje plány, vďaka ktorým by sa mali vrátiť domov. Ich úlohou bolo predovšetkým uviesť redemptoristov na územia za Alpami. Vybavení plnou mocou a najmä veľkou dôverou predstavených, dvaja novopečení redemptoristi, páter Klement a páter Tadeáš, sa v októbri 1885 vydali na sever. Toto riskantné rozhodnutie (vzhľadom na krátky čas, čo bol Klement v kongregácii) sa v budúcnosti ukázalo ako prozreteľnostné.

Cesta mladých rehoľníkov viedla cez Loreto a Tirolsko do Viedne. Tu sa zúčastnili katechetického kurzu. Počas pobytu v cisárskom hlavnom meste rýchlo zistili, že na založenie domu sa nedá ani pomyslieť. Vtedajší cisár Jozef II. zrušil okolo osemsto rehoľných domov. Ľudové misie, ktoré sú prioritou redemptoristov, boli na území Rakúska zakázané.

V októbri 1786 opustili Viedeň a vydali sa cez Poľsko na územie Bieloruska. Krátko pred odchodom stretli pri Dunaji chabo oblečeného pustovníka. Klement neveril vlastným očiam. Spoznal v ňom svojho dávneho priateľa, spoločníka na púťach a spolubrata z pustovne v Tivoli. Klement mu navrhol spoločnú cestu smerom na Varšavu. Peter Kunzmann prijal jeho návrh s nadšením a o krátky čas požiadal o vstup do kongregácie. K redemptoristom bol prijatý pod svojím pustovníckym menom Emanuel ako prvý rehoľný brat, ktorý nepochádzal z Talianska.

Po ceste sa Klement zastavil v Znojme a v rodnej dedine Tasovice. Navštívil príbuzných aj hrob svojej matky, ktorá zomrela krátko po jeho vysviacke.

Po štyroch mesiacoch, vo februári 1787, prišli do Varšavy. Prijal ich apoštolský nuncius, ktorý osobne poznal svätého Alfonza a veľmi si ho vážil. Rozhodol, aby sa traja redemptoristi vybrali do Stralsundu vo švédskom Pomoransku až na jar, keď bude miernejšie počasie. K výprave však nedošlo.

Činnosť vo Varšave

Vo Varšave už od 17. storočia pracovalo Bratstvo svätého Benna. Členovia bratstva pomáhali chudobným zahraničným pocestným, ošetrovali chorých a starali sa o siroty. V bratstve pôsobili predovšetkým Nemci a viedli aj charitatívne diela. Bratstvo nemalo kňaza, ktorý by sa jeho členom venoval. Keď sa dozvedeli, že do Varšavy prišli kňazi, ktorí hovoria po nemecky, obrátili sa na nuncia s prosbou, aby rehoľníkov poslal pracovať k nim. Túto prosbu podporil aj kráľ Stanislav August Poniatowski. Klement so súhlasom pátra de Paola podpísal zmluvu na jeden rok. Apoštolský nuncius prisľúbil duchovnú podporu a kráľ zasa materiálnu. Prakticky to však ostalo iba na papieri, pretože Klement a jeho spolubratia sa museli o všetko starať sami.

Traja duchovní synovia svätého Alfonza sa zo začiatku ubytovali vo vlhkom byte blízko zanedbaného Kostola svätého Benna. Po stenách stekala voda. Nábytok pozostával zo stola a niekoľkých stoličiek. Nemali dokonca ani posteľ. Najskôr začali dávať do poriadku kostol a byt a zároveň sa starali o každodenné potreby. Brat Emanuel sa staral o kuchyňu, čo nikdy predtým nerobil. Na pastoračnom poli nemohli vyvíjať väčšiu činnosť, pretože varšavskí Nemci, hoci boli katolíci, nemali veľký záujem o náboženské veci. A Poliaci zasa nechceli mať s Nemcami nič spoločné, pretože ich vnímali ako Prusov. A Prusko si pred niekoľkými rokmi (1772) spolu s Ruskom a Rakúskom rozdelilo Poľsko. Nemecké pobožnosti a školy považovali za ohnisko germanizačného procesu. Preto sa redemptoristi veľmi často stretávali s nepriateľstvom, a to nielen od samotných ľudí, ale aj od kléru, ktorý nesúhlasil s tým, aby Nemci zakladali kláštory.

Klement však pôsobil tak, ako keby poľské obyvateľstvo nekládlo nijaký odpor. Onedlho po svojom príchode založil školu pre chudobných, v ktorej čoskoro bolo okolo dvesto detí rôznych národností a vierovyznaní. Podmienkou pre prijatie do školy bola chudoba. Najdôležitejšími vyučovacími predmetmi boli čítanie a písanie po nemecky a po poľsky, počty, náboženstvo, dejiny a zemepis. Učebnice, z ktorých sa učilo, boli najznámejšie v Európe. Škole ich venovali Klementovi priatelia z Viedne. V tých časoch bol rakúsky školský systém pokladaný za najlepší v Európe. Pri organizovaní takýchto škôl zohrala dôležitú úlohu aj Klementova vlastná životná skúsenosť.

Varšavská spoločnosť potrebovala mladých a šikovných ľudí. Tí predsa utvárajú zajtrajšok. Klement poznal túto zásadu, a preto sa už od prvých rokov pobytu vo Varšave venoval hlavne deťom a mládeži. V tom čase boli v žalostnom stave, lebo okrem hladu a biedy sa rozmáhala morálna skazenosť. Príčinou všetkého bola skutočnosť, že Poľsko napadli susedia z východu, západu a juhu. Nasledovalo rozdelenie Poľska spojené s lúpením a násilím. Po celej krajine sa potulovali húfy zúbožených, osirotených a opustených detí. Neplnoleté dievčatá sa stali obeťami prostitúcie. Klement bol z toho zhrozený. Rozhodol sa, že založí odbornú školu pre chlapcov. Do dielní pri svätom Bennovi si povolal varšavských remeselníkov. Pre dievčatá založil podobnú školu. V nej sa mohli učiť pliesť, šiť a variť; zadarmo ich učili ženy z vyšších kruhov a vdovy. Pruská vláda s touto činnosťou na jednej strane súhlasila, no na druhej strane ju považovala za škodlivú, vyhlasujúc, že veľa času sa stráca vodením mladých ľudí do kostola. Tento stratený čas by sa mohol využiť na vyučovanie. Výsledkom toho bolo, že školu pre dievčatá pruská vláda zrušila s odôvodnením, že sa nepatrí, aby ju viedli rehoľníci.

Inou formou pomoci pre deti bolo otvorenie sirotinca, v ktorom bolo priemerne od štyridsať do šesťdesiat chlapcov. Mali zaistené ubytovanie, stravu a ošatenie. Starostlivosť o učňa v škole svätého Benna sa neskončila vo chvíli ukončenia poslednej triedy či opustenia sirotinca. Odchovanci neboli ponechaní svojmu osudu, lež redemptoristi starajúci sa o ich náboženské a morálne dobro im zabezpečovali primeranú a slušnú prácu.

Redemptoristi viedli tieto školy vyše dvadsať rokov. Tiesnili sa v troch budovách, ktoré si vyžadovali dôkladnú opravu. V týchto rokoch sa benoniti, ako nazývali redemptoristov vo Varšave, borili s mnohými finančnými ťažkosťami. Zorganizovať a udržať tieto inštitúty stálo Klementa veľa času, námahy a zdravia. Pomoc, ktorú dostal od meniacich sa vlád – poľských, pruských, ruských či saských –, možno nazvať symbolickou. Klement odosielal stovky listov a klopal na množstvo dverí. Vídali ho na uliciach, v obchodoch, v hostincoch, ako prosil o podporu pre svojich chránencov. Považovali ho za otca sirôt, lebo keď išlo o pomoc pre biednych a trpiacich, nebál sa urážok a ponížení. Raz, keď prosil o pomoc, ho ktosi opľul. Pokojne si utrel tvár a povedal: „Toto je pre mňa a teraz si prosím pre moje siroty.“ Treba dodať, že Klement bol od prirodzenosti tvrdý a prchký. V situáciách, keď nemohol očakávať pomoc odnikadiaľ, s vierou a dôverou klopal na svätostánok.

Popri finančných problémoch sa objavovali aj personálne nedostatky. Zo začiatku chýbali ľudia, ktorí by boli ochotní pracovať v školách aj v sirotinci. Napriek všetkému sa Klementovi podarilo vyškoliť dosť veľký počet učiteľov, ktorých obdivovali aj kritickí úradníci. Po čase Klementovo dielo docenila aj poľská vláda a na zasadnutí sejmu v Grodne v roku 1793 zvýšila príspevok pre benonitov. Trvalo to však iba tri roky, lebo v roku 1795 sa vláda zmenila a začalo sa nové šikanovanie. O veľkom diele, akým školy a sirotinec nepochybne boli, Klement hovoril, že ich existencia je viditeľným zázrakom Božej prozreteľnosti.

Redemptoristi sa nezamerali iba na vedenie škôl a sirotinca, rovnako úspešní boli aj v pastorácii. Napriek odporu, aký „benoniti“ vzbudzovali, sa v krátkom čase Kostol svätého Benna stal strediskom náboženskej výchovy a ohniskom, ktoré prebúdzalo cirkevný život vo Varšave. Pastorácia, ktorú uskutočňovali, sa nazývala „stále misie“. Tento názov vychádzal z neobyčajného pastoračného programu. Denne od šiestej ráno až do neskorých večerných hodín sa konali v Kostole svätého Benna rozličné pobožnosti. Redemptoristi si získali srdcia ľudí najmä bohatstvom a krásou liturgie. Pri pobožnostiach často hrávalo aj niekoľko desiatok hudobníkov. K orchestru sa pridávali dokonca aj známi varšavskí virtuózi. Popri slávnostne slúženej svätej omši bolo u benonitov na poprednom mieste Sväté písmo. Na početných katechézach sa vysvetľovali pravdy viery, dôležité morálne problémy a stavovské povinnosti. Veriaci boli uvádzaní do liturgického roku kázňami na témy tajomstiev spásy, naväzujúcimi na dané liturgické obdobie. Benoniti mali v priemere tri-štyri kázne za deň. Okrem toho mali spoločné denné rozjímanie, návštevu Oltárnej sviatosti, gregoriánske spevy, krížovú cestu a iné pobožnosti. Treba dodať, že sa kázalo nemecky, poľsky, rusky a niekedy aj francúzsky.

Pri „stálych misiách“ nemožno zabudnúť na sviatosť zmierenia. Pátri spovedali od pol piatej ráno až do noci. Ľudia prichádzali zovšadiaľ a spovednice vždy obliehali kajúcnici.

Ako synovia svätého Alfonza sa chceli redemptoristi pustiť do ľudových misií. Pre nich je to charakteristická forma ohlasovania evanjelia. Preto Klementovi ležalo na srdci zorganizovanie ľudových misií. Zo začiatku ho zdržiaval nedostatok misionárov, ktorí by sa mohli ľuďom prihovárať v poľskom jazyku. Aj pruská vláda v tomto ohľade kládla tvrdé podmienky. Prvá skúška sa uskutočnila vo vlastnom kostole. Misie trvali osem dní. Ľudové misie v Poľsku začali redemptoristi robiť až od roku 1801, no Klement sa na tejto práci nezúčastňoval.

Okrem už spomenutých foriem pastorácie sa u svätého Benna uskutočňovali stretnutia s predstaviteľmi iných vierovyznaní – okrem iných s protestantmi a Židmi. Konali sa aj duchovné cvičenia pre prostitútky. Klement, idúc po stopách svojho učiteľa svätého Alfonza, venoval sa tiež pastorácii kňazov.

Hofbauerova misionárska služba bola nasmerovaná na obrátenie človeka a na reformu Cirkvi. Je pozoruhodné, že kdekoľvek prišiel, snažil sa vytvárať skupiny angažovaných kresťanov, ktorí mali následne apoštolovať vo svojom prostredí. Tak sa vo Varšave roku 1788 vytvorilo spoločenstvo, ktorého členovia sa nazývali oblátmi. Do tohto spolku patrili aj kňazi, ale boli tam predovšetkým laici – muži aj ženy bez ohľadu na spoločenské postavenie. Spolok mal vlastné stanovy, ktoré napísal Klement a potvrdila ich Svätá stolica. Spoločnými silami sa usilovali postaviť proti všetkým prúdom nemorálnosti a neverectva. Klementovi išlo predovšetkým o svedectvo života, náboženské rozhovory v rodinách, apoštolát tlače, ktorý spočíval v šírení dobrých kníh.

Treba povedať, že samotný Klement by nestačil na obrovské množstvo úloh, na aké sa podujal. Pri samotných začiatkoch roku 1787 stáli po jeho boku dvaja priatelia: páter Tadeáš Hübl a brat Emanuel Kunzmann. O jedenásť rokov neskôr ich bolo už dvadsaťpäť a roku 1808 až šesťdesiatpäť redemptoristov. Boli to ľudia veľkého formátu, úzko spojení s kongregáciou. Takmer všetci pátri ovládali tri jazyky. Seminaristi od svätého Benna patrili vždy k najlepším varšavským študentom. V tomto ohľade Klement veľmi podporoval štúdiá mladých misionárov, držiac sa zásady svätého Alfonza, že každý kňaz má byť primerane vzdelaný.

V službe predstaveného

Klement bol roku 1788 menovaný za generálneho vikára. Funkciu zástupcu generálneho predstaveného vykonával až do smrti, prakticky na vlastnú zodpovednosť, keďže spojenie s generálnym vedením kongregácie v Taliansku takmer nejestvovalo kvôli vtedajšej politickej situácii.

Klementa charakterizovala otcovská dobrota a láska voči svojim spolubratom, ale jeho náladovosť a ohnivý temperament boli zdrojom výbušnosti, nazývanej „hofbauerovská“. Nebol tzv. „urodzeným predstaveným“. Vo varšavskej komunite dochádzalo často k nedorozumeniam, keďže nie všetci vedeli byť zároveň rehoľníkmi, dušpastiermi a misionármi, ako to od nich vyžadoval Klement. Podmienky bývania boli iste pre mnohých ťažké a nenapomáhali viesť život, v ktorom sa spájal apoštolát s kontempláciou. Tajne poslali do Ríma list, v ktorom generálneho vikára obvinili a vyčítali mu, že nemôžu dodržiavať regulu, kláštorné ticho a pokoj, pretože sa musia venovať rozsiahlej apoštolskej činnosti a navyše aj rozličným pastoračným prácam. Nakoniec sa to vyriešilo. Po Klementových vysvetľujúcich listoch vyjadril generálny predstavený spokojnosť a potvrdil, že varšavskí redemptoristi zmenili regulu a rehoľné zvyklosti nie pre svoje chúťky, ale pre danú situáciu a pre potreby veriacich. Napriek istým nedorozumeniam a nedostatkom náleží Klementovi vyjadriť slová uznania, lebo na funkciu predstaveného komunity a generálneho vikára nebol pripravovaný. Je pozoruhodné, že bol vždy lojálny voči generálnemu vedeniu, a hoci vlastne nebol kontrolovaný, nikdy nezneužil možnosť urobiť vážnejšie rozhodnutie bez súhlasu najvyššieho predstaveného.

Smernicou pre činnosť neboli pre Klementa vládne nariadenia a dokonca ani predpisy rehoľnej reguly, ale požiadavky, ktoré so sebou priniesol život. Aktuálne udalosti boli pre neho vyjadrením Božej vôle. V tomto ohľade bol človekom s veľkou schopnosťou prispôsobovať sa požiadavkám života a jeho potrebám. S neobyčajným citom hľadal nové cesty, aby uskutočňoval ideál redemptoristu. Pre neho nebola dôležitá forma činnosti, ale to, aby sa evanjelium nanovo hlásalo chudobným a opusteným. Vyberal si preto taký druh pastoračnej služby, ktorý by plnila celá komunita a ktorý by najviac zodpovedal charizme kongregácie a mohol sa konať vo varšavskom prostredí. Prioritami benonitov, ktoré boli vložené aj v reguli, boli: ohlasovanie evanjelia kázaním, katechézami a duchovnými cvičeniami, ako aj vzdelávanie mládeže a výchova chudobných a opustených detí.

Človek úplne oddaný svojmu Vykupiteľovi

Klement Mária Hofbauer bol človekom, ktorého ovládol Kristus. „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14). Videl potreby mnohých ľudí, veľkú žatvu a mizivý počet robotníkov. „Veľmi túžim zasvätiť sa nášmu Vykupiteľovi a dušiam vykúpeným jeho krvou. (…) Potrebujem trvalé sídlo, kde by som mohol zhromažďovať spolupracovníkov a pripravovať ich na službu, ktorú budú plniť. (…) Pevne verím (…), že tam budeme mať veľký zástup misionárov, vďaka ktorému vyjdeme na pomoc potrebám Cirkvi vo všetkých častiach sveta.“

Klement nebol fantastom. No jeho smelé plány mali v sebe čosi z napätia, ktoré zasahovalo celú vtedajšiu Európu. Chcel byť všade. Generálny predstavený usúdil, že by mal pribrzdiť, pretože nevidel perspektívy veľkého rozvoja kongregácie v Európe tých čias. Klement však nekládol na prvé miesto rozširovanie kongregácie. Viedla ho skôr starostlivosť o rozmnoženie Božej slávy: „Nakoľko mi to dovolí ľudská krehkosť, túžim zakladaním nových domov pracovať pre spásu duší.“ A naozaj, veľa námahy venoval zakladaniu nových domov.

Keď bol v rokoch 1795 – 96 poľský štát vymazaný z mapy sveta, zhoršila sa aj situácia benonitov. Pruská vláda sa voči reholiam správala nepriateľsky. Kláštor svätého Benna čoraz silnejšie zvierali jej kliešte. Na jednej strane sa pruskí úradníci vysmievali rehoľnému životu benonitov, na druhej zasa vydávali zákony, ktoré mali neodvratne zlikvidovať všetky rehoľné komunity. Hofbauerovi bolo jasné, že „bezbožní úradníci urobia všetko preto, aby zničili kláštory a vyhubili rehoľníkov“. Generálny vikár redemptoristov videl v tejto beznádejnej situácii jedinú možnosť záchrany komunity. Nájsť trvalé sídlo v inom štáte. A vydal sa za hranice.

Pokusy nájsť nové pôsobiská

Redemptoristi založili roku 1795 misijné stredisko v Kurlandii, juhozápadne od Rigy. Bohužiaľ, už po krátkom čase sa dočkalo smutného konca.

Apoštolský nuncius v Lucerne priviedol Klementa k myšlienke založiť dom v Konstanskej diecéze. No vojna v južnom Nemecku mu nedala šancu. Nasledujúcim záchytným bodom bol Vollerau vo Švajčiarsku, ale ani tu sa nemohli usadiť. Komunita upadla do veľkej biedy pre drahotu a nedostatok peňazí. Navyše hrozila invázia francúzskych vojsk.

Hofbauer so spolubratom Kopschom opustili toto „hniezdo biedy“ 14. februára 1798. Nasledujúci rok Klement prijal pozvanie z Varmie. Perspektívy pre misijnú stanicu na pútnickom mieste Svätá Lipka vyzerali veľmi sľubne. Opäť sa vydal na cestu. No jej výsledok bol opäť nulový, Klementovi chýbali ľudia.

Roku 1803 sa vyskytla možnosť založiť nový dom v južnom Nemecku. A tak 30. decembra prišli do Jestettenu štyria redemptoristi. Ľudia boli s príchodom rehoľníkov spokojní. Aby si vypočuli ich kázne, prichádzali zovšadiaľ. Počas niekoľkých týždňov sa do kongregácie prihlásili desiati kandidáti. A keďže si na živobytie museli redemptoristi zarábať, Hofbauer so spolubratmi často pracovali na poli. No farár z Jestettenu bol nasiaknutý ideami osvietenstva, a tak sa zakrátko stal zúrivým nepriateľom redemptoristov. Zakazoval svojim farníkom počúvať ich kázne a spovedať sa u nich. V lete roku 1805 sa Klement ocitol v bezvýchodiskovej situácii. V takýchto podmienkach bol pobyt v Jestettene pre redemptoristov nemožný, a tak v novembri 1805 mesto opustili. Nevzdával sa však a skúšal ešte v Augsburskom biskupstve. Nadviazal spojenie s vojvodom Anzelmom M. Fuggerom, ktorý vlastnil na juh od Ulmu malé vojvodstvo Babenhausen. Aj tu si pátri získali sympatie veriacich a vyvolali nepriateľstvo „osvietených“ protivníkov. Vzhľadom na obmedzené bývanie v Babenhausene Hofbauer aj s niekoľkými spolubratmi večer čo večer odchádzali do blízkeho Weinriedu. Farár Wagner bol veľkým priateľom redemptoristov a ponúkol im nocľah na svojej fare. Jeden výrok farára Wagnera obletel celé okolie: „Dajte mi štyroch Hofbauerov na kazateľnicu a štyroch Passeratov do spovedníc a obrátia sa celé štáty.“

Klement si konečne mohol vydýchnuť, žiaľ, iba nakrátko. Politická situácia sa vyostrovala. Anzelm M. Fugger, vojvoda z Babenhausenu, bol redemptoristom naklonený, avšak v susednom Bavorsku vládol všemocný minister Maximilián Jozef Montgelas. Horlivý stúpenec osvietenstva bol zarytým protivníkom Cirkvi a reholí. Začiatkom augusta 1806 Bavorsko anektovalo vojvodstvo Babenhausen. Hofbauer nasledujúci deň napísal do Kláštora svätého Benna, že už niet nádeje udržať sa tam.

Posledné dni vo Varšave

Z Babenhausenu odišiel Klement do Viedne, kde sa chcel stretnúť s pátrom Hüblom. Za spoločníka na cestu si zobral študenta teológie Martina Starka. Rozlúčil sa so spolubratmi; mnohých z nich už nikdy neuvidel. Rozlúčil sa s južným Nemeckom. Netušil však, že navždy. 3. augusta 1806 Klement Hofbauer s Martinom Starkom dorazili do Viedne. Tam sa stretli s Hüblom a rozhodli sa, že pôjdu do Kláštora svätého Benna. Viedeň opustili 5. novembra. V Krakove našli zatvorené hranice. To ich prinútilo ísť okľukou cez Pruszyn. Dlhá cesta bola pre Hofbauera mučeníckou. Zima bola vtedy neobyčajne tuhá a Klementovo zdravie značne naštrbené. Nemohol nič jesť. Nemal ani plášť, ani čiapku, ani vhodné ponožky a topánky. 2. decembra konečne prišli do Pruszyny, kde ich priateľsky naklonená grófka prijala na svojom zámku. Zostali tam štyri mesiace. Ďalšiu cestu im znemožnila choroba a uzatvorenie hraníc. 28. novembra 1806 totiž francúzske oddiely pod velením maršala Davouta vstúpili do Varšavy. Grófke prichádzali smutné správy. U svätého Benna je veľká bieda, chýbajú peniaze a v kláštore býva vojsko. Spolubratia boli skľúčení. Klement s podlomeným zdravím koncom marca prišiel do svätého Benna. Po dva a polročnej neprítomnosti mohol opäť uvidieť a objať svojich ťažko skúšaných spolubratov. Netušil však, že o chvíľu sa začne najťažšie obdobie v jeho živote (jún 1807 – jún 1808). V polovici roku 1807 zažil jednu z najťažších skúšok. Dňa 4. júla zomrel v jeho rukách najlepší priateľ – páter Hübl. Čo prežíval Klement, keď držal v náručí jeho mŕtve telo? Páter Hübl bol jeho pravou rukou a nerozlučným životným spoločníkom. Zomrel v najlepších rokoch – štyridsaťsedemročný dostal týfus. Hofbauera to zdrvilo. Stratil svoju oporu a aj duševný pokoj. Svätci tiež majú srdce, ktoré môže krvácať a nechce sa zahojiť. Štyri a pol mesiaca po Hüblovej smrti Klement napísal: „Som presvedčený, že náš páter Hübl je už v nebi a triumfuje s Kristom. No aj napriek tomu nemôžem premôcť v sebe bolesť, ktorá ma gniavi.“ Táto bolesť ustúpila ešte väčšiemu utrpeniu.

Pád varšavského kláštora

Netrvalo dlho a prišlo nové nešťastie. Tentoraz ešte silnejšie, neľútostnejšie a ničivejšie. 12. februára 1808 sa v jedných novinách objavila poznámka o benonitoch, že sú skupinou spoločensky nebezpečných mníchov, že ich bavorská vláda vyhnala z Babenhausenu a potom aj z Churu. Táto správa sa dostala k regentovi Varšavy, maršalovi Davoutovi. Davout sa informoval u bavorskej vlády. Montgelas – bavorský premiér – benonitov označil za nenapraviteľných nepriateľov Francúzska, nebezpečných pre štát pre svoje rozsiahle medzinárodné kontakty. 12. apríla 1808 Davout informoval Napoleona: „Prišiel som k záveru, že títo ľudia sú nepriateľmi každej vlády, najmä Vášho Majestátu (…) Osobitne nebezpečný je generálny vikár Hofbauer.“ Po týchto informáciách požiadal, aby mníchov z Varšavy vyhnali. Na ministerstve vnútra pripravili strategický plán pre vykonanie likvidačného dekrétu.

20. júna 1808 o štvrtej hodine ráno prišli vojenské vozy. Tridsiati siedmi redemptoristi už čakali natlačení v miestnosti. Od kláštora svätého Benna ich potom vojaci vyviezli rôznymi ulicami von z mesta. Benonitov ako nebezpečných zločincov nariadili zatvoriť do pevnosti v Kostrzyni. V dave, ktorý sa prišiel rozlúčiť s redemptoristami, bolo počuť vzlykanie a náreky.

V kostrzynskej pevnosti mal Hofbauer čas uvažovať. Všetko, čo dvadsať rokov budoval, ležalo teraz v ruinách. Spolu so svätým Bennom nebol zlikvidovaný len dom, ale aj kostol a škola. Táto likvidácia znamenala zrušenie kongregácie za Alpami. Rezignovaný Hofbauer vo svojom prvom liste z Kostrzyne napísal: „Podrobujeme sa osudu, aký nám bol určený z Božej vôle.“

Po niekoľkých týždňoch odbila hodina rozlúčky rehoľných spolubratov. Uväznených benonitov posielali po dvoch do ich rodných miest. Pátrovi Hofbauerovi francúzske úrady dovolili zobrať so sebou ako spoločníka mladého klerika Martina Starka. Koncom septembra 1808 prišiel generálny vikár do Viedne.

V čom spočívala Hofbauerova veľkosť?

Keď Klementovo veľké dielo – svätý Benno – padlo a on sám bol vyhnaný, mal päťdesiatsedem rokov. V tomto veku úspešní muži s hrdosťou poukazujú na svoje výsledky a úspechy. Hofbauerovo životné dielo však ležalo v ruinách. Jeho neskorší žiak a priateľ Zachariáš Werner napriek tomu tvrdil, že vtedy žili v Európe traja veľkí ľudia: Goethe, Napoleon a Hofbauer. V čom spočívala Klementova veľkosť? Istotne bol silnou osobnosťou, ale nebol hrdinom, géniom či nadčlovekom. V ťažkých situáciách nerezignoval, ale často bol skleslý. Žil vlastne vďaka dôvere v Boha, ktorá vyplývala z viery. V jeho živote objavujeme biblickú zásadu: Boh chce v slabom človekovi ukázať svoju moc a slávu. Klement svojím životom možno viac než slovom nanovo ohlasoval evanjelium. Inak povedané: Hofbauer mal v sebe čosi z proroka. Biblický prorok je človek z tela a krvi, no súčasne aj Boží muž s hlbokou a osobnou skúsenosťou Boha. Počuje Pánov hlas: „Choď, kamkoľvek ťa pošlem!“ Odpoveď na toto povolanie – a nie prirodzené prednosti – ho robí opravdivo veľkým.

Návrat do Viedne

Klement sa trinásť rokov neraz cítil ako objekt „štvanice“. Svätec prišiel do Viedne koncom septembra 1808 unavený. Posledných dvanásť rokov svojho života už toto mesto a jeho okolie neopustil. S misionárskym cítením odhalil pastoračné potreby hlavného mesta a vyvinul tam nový typ misionárskej pastorácie. A tak sa stal „apoštolom Viedne“. Jeho dávny pekársky majster Weyring mu prechodne prepožičal svoj byt na predmestí Alser. Svätec, ktorý chcel obrátiť celý svet, teraz žil so spolubratom Martinom Starkom v takmer úplnej izolácii. Generálny vikár kongregácie redemptoristov sa sám venoval kuchyni. Spovedal čiastočne v kostole minoritov, čiastočne v bývalom kapucínskom kláštore Am Platzl. Okrem toho nemal veľa práce. Zriedkakedy kázal. Viac než štyri roky ponúkal viedenskej cirkvi túto skromnú pomoc. „Tvorivá prestávka“ bola pre neho skutočným darom. V Klementovi sa prebudil pustovník. Keďže nemohol pastoračne pracovať, modlil sa. V kontakte s Bohom porozumel, že vo Viedni, nakazenej jozefinizmom, ostáva iba jedna cesta obnovy: cesta do vnútra, do stredu, do hĺbky. Keď 3. apríla 1813 zomrel kňaz uršulínok, biskup menoval Klementa za ich spovedníka a za rektora Kostola svätej Uršule. Za odmenu dostával plat, ubytovanie a stravu. Pri Seilerstätte, oproti kláštoru, mali uršulínky nájomný dom. 18. júla 1813 dostal nové ubytovanie. Menovanie za spovedníka sestier a presťahovanie boli udalosti, ktoré viedenská tlač nezaznamenala. No stali sa významným medzníkom tak v živote Klementa, ako aj rakúskeho katolicizmu. Jeho izba pri Seilerstätte odteraz plnila viac funkcií. Bola rehoľnou celou a domácou kaplnkou, miestom stretnutí s vynikajúcimi osobnosťami, miestom pre spoveď, sieňou pre schôdzky diskusných skupín, dejiskom misionárskeho planutia, pracovňou a izbou, odkiaľ Klement odišiel do večnosti – toto všetko sa v nej dialo. Hofbauer mal konečne vlastný dom, vlastný kostol, kazateľnicu a spovednicu. To dovolilo geniálnemu dušpastierovi rozvinúť originálnu činnosť, ktorú majstrovsky prispôsobil miestnym potrebám. Klement začal vnútornú reformu Cirkvi až udivujúco mnohostrannými a pritom nenápadnými činnosťami. Najviac obrátení dosiahol ako spovedník. V spovednici sa zdržiaval dovtedy, pokiaľ vládal, niekedy až do úplného vyčerpania. Veľa spovedal aj doma. Stal sa duchovným vodcom a poradcom ľudí všetkých povolaní a spoločenských vrstiev. V čom spočívalo tajomstvo tohto spovedníka? Páter Madlener, kajúcnik a priateľ svätca, vystihol podstatu veci: „Jeho znalosť ľudí v spovednici bola udivujúca; no nebola ovocím jeho schopností, lež darom zhora.“ Pri spovedi alebo duchovnom rozhovore bol úplne ponorený v Bohu. Preto jeho rady pochádzali z hĺbky. Každé slovo prenikalo hlboko do duše a zanechávalo silný dojem.

Často ho volali k chorým a zomierajúcim. Počas dvanástich rokov asistoval pri zomieraní vyše dvoch tisícok ľudí. Keď išlo o tzv. ťažké prípady, šiel najradšej pešo, pričom sa po ceste modlil ruženec. Liturgia a ohlasovanie Božieho slova boli pre Klementa popri spovedaní a duchovných rozhovoroch účinnými prostriedkami obnovy viery a cirkevnej reformy. Uršulínsky kostol bol až do roku 1813 málo známy a slabo navštevovaný. Kázalo sa tu v najlepšom prípade na Vianoce, Veľkú noc a na Turíce. Na nedeľnú svätú omšu neprichádzal takmer nikto. Keď sa správcom Kostola svätej Uršule stal páter Hofbauer, už v prvú nedeľu vyvolal rozruch – spýtal sa, o koľkej má byť kázeň. Neskôr tam prichádzalo čoraz viac ľudí, pre „pobožnosti najslávnostnejšie v celej Viedni“. Na rozdiel od mnohých vtedajších kazateľov Klement sa opieral o evanjelium. Hlásal veľké pravdy viery a zároveň odvážne pranieroval „zlozvyky, chyby a prečiny sveta“. Kázne, ktoré boli pozbavené evanjeliového obsahu, a všetko, čo bolo umelé, v ňom vzbudzovalo odpor. Hofbauer na kazateľnici nebol „cholerik“, jeho kázne mali skôr formu srdečného dialógu. Vládlo všeobecné presvedčenie, že sila jeho kázní vyplývala najskôr z jeho neochvejnej viery a potom zo zvláštnych darov Ducha. Nadišiel však čas, keď jeho „silné misijné kázne“ vrchnosť už nechcela tolerovať. Polícia sa postarala o to, aby pátrovi Hofbauerovi zakázali hlásať Božie slovo.

Človek z ľudu

Svätý Klement si vážil každého človeka, vžíval sa do jeho myslenia a pristupoval k nemu ako k osobe. Možno, že to je ďalšia príčina veľkej účinnosti jeho práce ako spovedníka. Veril v dobrotu človeka a snažil sa prebudiť to, čo je v ňom ušľachtilé. Jedna z jeho obľúbených poučiek znela: „Usilovne si pripomínaj slová: V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“

Klement sa pokladal za človeka z ľudu a pre ľudí. Kde sa len dalo, stál vždy na strane maličkých a prostých – vo Varšave aj vo Viedni. Predovšetkým viedenské predmestia boli štvrťami biedy. Klement takmer denne prechádzal týmito sídliskami núdze. Pod širokým plášťom nosieval stravu a oblečenie pre svojich starých známych.

Jeho dom pri Seilerstätte bol malý. Obyčajne v ňom bývali dvaja alebo traja rehoľní spolubratia. Klement ako predstavený sa odvážil na smelú vec: hosťami v tomto dome mohli byť chudobní. Stôl jeho malej komunity sa stal miestom stretnutí viedenskej bedače. Napoludnie bola izba preplnená chudobnými vojakmi, študentmi a žobrákmi. On sám ich obsluhoval. Žil s chudobnými ako chudobný. S tým, čo mal, sa podelil. Vždy plný humoru si mohol zažartovať: „Stal som sa veľmi chudobným, ale nie až tak, že by som nemal čo dať.“

V tejto pastorácii vidno spojitosť s charizmou kongregácie redemptoristov, ako ju vnímal svätý Alfonz de Liguori, keď vztiahol na seba slová z Knihy proroka Izaiáša 61, 1: „Poslal ma, aby som hlásal radostnú zvesť chudobným.“

Klement – človek priateľstva

Od 24. septembra 1815 do októbra 1816 bol svätec (pre zákaz kázať) odsúdený na mlčanie. Začal teda pracovať doma s neformálnymi skupinami. Jeho malý kláštor sa stal domom s otvorenými dverami vždy a pre všetkých. Preláti a umelci, chudobní a šľachtici, vojaci a profesori navštevovali skutočného redemptoristu. Jeho byt sa stal predovšetkým miestom stretnutí mládeže, najmä univerzitnej. Najdôležitejšie však bolo to, že títo mladí ľudia zažili v Hofbauerovom dome prejavy skutočného človečenstva. Ich početné svedectvá sú jednoznačné: „Mohli ho navštevovať v jeho byte, ako často len chceli. Nikdy neprichádzali nevhod. Vždy mal čas, aby ich prijal, dokonca aj keď bol veľmi zaneprázdnený, alebo keď trpel. Vždy mali pocit, akoby ich očakával (…) Prijímal ich s rovnakou láskavosťou a nikdy nijako neprejavil, že prišli nevhod.“ Mnohí z nich si ho vybrali za svojho spovedníka a duchovného vodcu. Prichádzali sa k nemu vyspovedať alebo po radu. Niektorí prichádzali občas, iní denne. Každé stretnutie bolo iné. Niekedy sa diskutovalo na náboženské témy alebo o cirkevných problémoch. Iné stretnutia sa podobali dnešným biblickým či modlitbovým hodinám. Inokedy sa vydávali svedectvá viery alebo sa čítala knižka. Vo veľkom hofbauerovskom krúžku pomaly vyrástla elitná spoločnosť. Schopnejší žiaci sa neskôr stali ľuďmi veľkého formátu a zaujali dôležité miesta v Cirkvi a v spoločnosti. Hofbauerovi žiaci zohrávali vedúcu úlohu pri nástupe romantizmu po osvietenstve. Jeho kajúcnici, žiaci a odchovanci pracovali vo všetkých oblastiach života a vo všetkých spoločenských vrstvách: v rodinách, v salónoch, v profesných a spoločenských spolkoch, v kanceláriách, na univerzite, aj v diplomatických kruhoch.

Klement bol svätcom priateľstva. Veľmi si cenil osobné pastoračné kontakty. Často navštevoval domy chudobných a bezvýznamných ľudí, ale aj veľkých a učených. Pre mnohých sa stal otcovským rodinným priateľom.

Vytrvalý pútnik dosahuje cieľ svojho putovania

Generálny vikár sa úporne snažil, aby v Rakúsku schválili rehoľu redemptoristov a aby dostali Kostol Maria am Gestade. Šťastný deň napokon nadišiel 19. apríla 1820, no Klement sa ho nedožil. Na Tretiu pôstnu nedeľu – 5. marca – kázal páter Hofbauer posledný raz v Kostole svätej Uršule. Nasledujúcu stredu posledný raz spovedal sestry. Pre veľkú bolesť nemohol sedieť. Jednej sestre povedal: „Modli sa za mňa, lebo som veľmi chorý.“ Klement už v agónii s vynútenými prestávkami odrecitoval začiatok svojej obľúbenej piesne Môjmu Bohu všetko na slávu. Bolo práve poludnie a hlas zvona pozýval na modlitbu. Z posledných síl svätec povedal slová, ktoré sa stali jeho poslednými: „Modlite sa, zvonia na Anjel Pána.“ Všetci kľakli a modlili sa. Keď vstali, Klement už nežil. Bolo to 15. marca 1820. Podobne ako jeho milovaný zakladateľ kongregácie Alfonz de Liguori, tak aj Klement Mária Hofbauer sa postavil pred Božiu tvár pri zvonení na Anjel Pána. Nastal veľký rozruch, všetci boli hlboko dojatí. Neúnavný pútnik po všetkých námahách konečne dosiahol cieľ svojho putovania. Tak, ako bol neraz nútený žiť, tak aj zomrel: nie
v kláštore, ale v cudzom dome, oddelený od spolubratov, ktorých tak veľmi miloval. Zvesť o Hofbauerovej smrti preletela po Viedni rýchlosťou blesku. Mŕtvy ležal pokojne, s náznakom úsmevu na tvári, ako keby spal.

Príbeh ako z rozprávky

Zástupy ľudí prichádzali zovšadiaľ. Priatelia i kajúcnici. Priatelia svätca sa navzájom utešovali: „Teraz máme v nebi orodovníka.“ Smútočné obrady sa mali uskutočniť v Dóme svätého Štefana 16. marca a pohreb nasledujúci deň na cintoríne Maria-Enzersdorf. Páter Stark, v tom čase jediný redemptorista žijúci vo Viedni, zariadil zo svojej postele (bol totiž chorý), že pohreb generálneho vikára sa má konať v tichosti a bez veľkých okázalostí. No udalosti sa zbehli úplne inak. To, čo sa dialo, podobá sa na rozprávku. Najskôr priniesli drahú truhlu. Vedelo sa o nej iba toľko, že ju niekto daroval. Potom sa pred domom smútku začala rozrastať skupinka ľudí. Do Johannesgasse prichádzali na kočoch osobnosti. Pribúdali študenti, seminaristi, kniežatá, profesori. Neskoro popoludní sa pohrebný sprievod pohol. Dvanásť mládencov nieslo truhlu. Z ulíc a uličiek sa neustále pripájali ďalší ľudia. Zošerilo sa. A hľa, opäť sa stalo čosi zvláštne. Začali rozdávať sviečky. Nikto však nevedel, kto ich kúpil. Okolie náhle zaplavilo more svetla. No niečo veľmi výnimočné sa ešte len malo stať. Takzvaná „Veľká brána“ Dómu svätého Štefana sa otvárala veľmi zriedkavo, aj to s osobitným súhlasom a len pre najvýznamnejšie osobnosti. Na údiv všetkých otvorili hlavný vchod. Kto to urobil, sa nikto nikdy nedozvedel. Po pobožnosti priniesli Klementove telesné pozostatky do miestnosti pre zosnulých. Nasledujúci deň bol pohreb. V meste, kde Hofbauer trpel takým veľkým ponížením, po jeho smrti triumfálne niesli ulicami jeho telesné pozostatky. Takto Boh pred očami protivníkov odmenil svojho horlivého a verného sluhu. Všetky svedectvá sa zhodujú v tom, že pohreb chudobného pátra redemptoristu bol jednou z najnádhernejších udalostí, aké Viedeň zažila.

Klement Mária Hofbauer – fenomén viery

„Svätci sú žitým evanjeliom“ (Alfonz de Liguori). Možno práve preto sú vždy nadčasoví, nie sú zviazaní výlučne s jedným krajom, ani s daným historickým obdobím. Ich posolstvo sa aj po ich smrti naďalej šíri až do ďalekej budúcnosti. Preto každé pokolenie opäť odhaľuje posolstvá svätcov, aby boli pre nás historickými vzormi.

Klement Mária Hofbauer bol človekom viery. Ťažko chápal, ako bez nej môžu ľudia žiť. Človek bez viery bol v jeho očiach ako ryba bez vody. Pritom však viera nebola pre neho akousi povinnosťou. Často hovoril o veľkom šťastí, ktoré v sebe obsahuje možnosť veriť. Ďakoval Bohu za tento dar a pripomínal, že je lepšie stratiť život než vieru. Hofbauerov život bol ustavičným dôverným spoločenstvom s Bohom. Kdekoľvek bol, so zápalom sa oddával liturgickej modlitbe. Eucharistia bola východiskovým bodom jeho duchovného života. Veľa svedkov súhlasne vypovedalo o tom, ako dojímavo slúžil svätú omšu alebo keď niesol monštranciu – „akoby ho celkom pohltilo čaro Spasiteľovej blízkosti“. Azda netreba hovoriť o tom, že Klement prechovával veľkú vnútornú úctu k Božej Matke. Bol veľkým Máriiným ctiteľom. Preto v jednom liste napísal, že je veľmi rád, keď k jeho menu Klement pridávajú aj meno Mária.

Klement Mária Hofbauer aj napriek mnohým neúspechom a prenasledovaniu nebol smutným človekom. Smútok nazýval „výparmi pekla“. Mal veľký zmysel pre humor a neboli mu cudzie ani korenisté žarty. Nesúhlasil s jansenistami, ktorí v mene náboženstva zabíjali radosť u veriacich ľudí. Tento svätec obdarovaný ľudskosťou zakazoval každé zveličovanie. Na seba bol tvrdý, no nie nadmieru. V starobe, na rozdiel od mladých rokov, nepohrdol pohárom dobrého vína či šálkou kávy. Uznával názor, že v náboženskom živote je najistejšou cestou obyčajná cesta a vnútorné umŕtvovanie je dôležitejšie než všetky vonkajšie prejavy prísnosti. Charakterizovala ho pružnosť myslenia – dokázal prispôsobiť svoje pastoračné metódy aktuálnym situáciám. Bol pritom pokorný a považoval sa za skromný nástroj v rukách Spasiteľa. Čosi ako metla, ktorá sa po použití odkladá do kúta. Preto sa nestaral o úspechy a zoči-voči tisícorakým neúspechom a prenasledovaniam ostával pokojný a vždy pripravený konať. Apoštolský muž vedel, že Boh je prítomný v dejinách – „lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie“ (Ž 130, 7). Toto heslo, napísané na erbe kongregácie redemptoristov, sa stalo aj Hofbauerovým životným mottom.

Nijaká námaha pre Božiu slávu nie je zbytočná

Vo chvíli smrti sa uzatvára pozemský životopis človeka. Sú však zosnulí, ktorí prítomnosť a budúcnosť utvárajú viac než nejeden zo žijúcich. Medzi nich možno zaradiť Klementa Hofbauera. Jeho pohreb bol veľkým triumfom. Miesto jeho posledného odpočinku, cintorín Maria-Enzersdorf, sa zakrátko stalo akousi svätyňou. Mnohí prichádzali k jeho hrobu. Boli presvedčení, že ten, ktorý im za života tak veľmi pomohol, môže byť orodovníkom aj v nebi.

4. novembra 1862 v triumfálnom sprievode previezli Hofbauerove telesné pozostatky do Viedne a uložili ich v kostole redemptoristov Maria am Gestade. Kedysi v ťažkej situácii Klement napísal: „Iba Boh vie, kde budú spočívať moje staré kosti až do dňa zmŕtvychvstania.“ Nemohol vtedy ani tušiť, že jeho kosti budú v Kostole Maria am Gestade v relikviári v tvare malej truhly. V roku 1888 pápež Lev XIII. Klementa blahorečil, Pius X. v roku 1909 svätorečil a v roku 1914 bol vyhlásený za patróna Viedne. Najväčšie úspechy dosiahol až po smrti.

Splnil sa Klementov zámer, aby sa budúcnosť formovala cez vieru. Nie div, že si zaslúžil označenie apoštol Varšavy, podobne ako po vyhnaní z nej sa stal apoštolom Viedne.

Klementov duch nás vyzýva, aby sme si zamilovali Cirkev a vlasť. Káže nám vrúcne uctievať Ježiša v Eucharistii a vidieť ho vo všetkých trpiacich a núdznych a ponáhľať sa k nim s konkrétnou pomocou. Podľa jeho vzoru treba k tomu pridať úprimnú myseľ, srdce a ruky pre zmiernenie akejkoľvek materiálnej aj morálnej biedy, dotýkajúcej sa ktoréhokoľvek z bratov. Od svätého Klementa sa treba napokon naučiť, že žiadna námaha pre dobro veci, pre Cirkev a vlasť nebude márna, hoci by neprinášala okamžité výsledky. Vykonané dobro nakoniec zvíťazí nad každým zlom, prekoná všetky krízy a prinesie nám lepšiu budúcnosť.

 

Zdroj: Článok je prevzatý z knihy Svetlá pre biednych.

Príbuzné články:

Apoštolát pera sv. Klement Hofbauera

Laická spiritualita podľa sv. Klementa Hofbauera

----
Twitter
Youtube
Soundtier