Ako nás poteší, keď sa v druhej kapitole Matúšovho evanjelia zjavia na obzore traja mudrci. Konečne sa narodil Spasiteľ sveta, vtelený Boh! Stala sa najdôležitejšia udalosť v dejinách! A hoci Ježiš prišiel medzi nás skôr ako tajný agent než ako dobyvačný hrdina, bolo správne a vhodné, že táto zvláštna výprava mala privítať novonarodeného kráľa.

Možno sa tak ako ja cítite zaviazaní týmto „mudrcom od Východu“ pri čítaní jedinej dvanásťveršovej zmienke o nich v Písme. Sú ako cudzinci, ktorý prejdú kilometre navyše, len aby pomohli niekomu, koho milujete, keď to nemôžete urobiť vy. Ako keby nás zastúpili.

Vzory a priekopníci

Matúš predstavuje mudrcov ako priekopníkov. V tomto evanjeliu ako prví vzdávajú Ježišovi úctu vyhradenú len Bohu, úctu, ktorú mu apoštoli vzdajú až po zmŕtvychvstaní (Mt 28, 9. 17). A nielen to. Títo pútnici stoja na čele dlhého zástupu nežidovských veriacich, medzi ktorých patrí aj rímsky stotník, vytrvalá kanaánska žena (Mt 8, 5; 27, 54; 15, 22) a väčšina z nás. Ako napísal svätý Augustín, mudrci sú „prvým ovocím pohanov“, sú prvými z mnohých, ktorý prídu „od východu a západu“, aby „stolovali s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve“ (Mt 8, 11).

Keďže väčšinu Ježišových nasledovníkov tvoria pohania, niet divu, že korene kresťanov siahajú až k týmto cestovateľom zďaleka. Už v druhom storočí umelci zobrazovali „klaňanie troch kráľov“ na stenách rímskych katakomb. Táto scéna narodenia bola v kresťanskom umení celé stáročia najpopulárnejšia, predstihla dokonca aj Lukášov obraz pastierov pri jasliach (Lk 2, 16-20).

Dodnes sa mudrcom pripisuje zvláštny význam. Spomíname si na nich cez Vianoce, obzvlášť na sviatok Zjavenia Pána, keď oslavujeme zjavenie Božej slávy v Ježišovi Kristovi. Týchto dvanásť vianočných dní v mnohých kultúrach sprevádza dávanie darčekov či trojkráľová voda a procesie. Napríklad juhoamerická komunita v New Yorku 6. januára nosieva obrovské postavy „kráľov“ v pestrofarebnom sprievode, ktorý zahŕňa aj ťavy z mestskej zoologickej záhrady a zástupy školákov prezlečených do rúch mudrcov.

Tajomné trio

Napodobovanie týchto mudrcov v sprievode nám plasticky znázorňuje ich úlohu, ktorá je vzorom pre našu vlastnú vnútornú cestu k Bohu. Avšak naozaj dobre poznáme týchto cestovateľov? Sú to najexotickejšie a najtajomnejšie postavy v scéne narodenia!

Písmo podáva len niekoľko informácií. Návštevníci sú múdri ľudia, ktorí poznajú hviezdy, prichádzajú od Východu, prinášajú zlato, kadidlo a myrhu a stratia sa do neznáma. Matúš by bol prekvapený, keby vedel, čo sa o nich spieva v našich vianočných koledách. Nikde neuviedol, koľko ich bolo. Mnohí si myslia, že boli traja, keďže priniesli tri dary. Ale rôzne iné tradície hovoria o dvoch, štyroch, ôsmich, a dokonca aj dvanástich kráľoch. Ďalej Matúš ich nikdy nenazval kráľmi. Tento názov je výsledkom kresťanských úvah nad úryvkami z Izaiášovho proroctva 60, 1-6 a zo Žalmu 72, 10-11. 15. Nikde neuviedol ich mená a rozlišovacie znaky: mladý Gašpar, zrelý Baltazár či staručký Melichar sa v textoch prvýkrát objavili až v šiestom storočí.
Zvedavosť, kto sú títo tajomní mudrci, vytvorila v priebehu storočí bizarnú legendu o ich živote a ich návšteve Svätej rodiny. Niektoré legendy hovoria, že Panna Mária im dala Ježišove plienky, iné hovoria, že dostali čarovný kameň. Stredoveké diela sledujú dejiny ich zlatého daru – tridsať mincí bolo použitých pri všetkých dôležitých obchodoch, ktoré sú uvedené v Písme – počnúc Abrahámovou kúpou hrobky (Gn 23, 16) až po Judášovu odmenu za zradu Ježiša! Staroveký kalendár svätcov uvádza, že zomreli v Arménsku roku 55 v priebehu týždňa, keď naposledy ešte raz spolu slávili Vianoce. Dokonca aj benátsky cestovateľ Marco Polo (1254-1324) pridáva vlastnú verziu, tvrdí, že králi boli z Perzie a že sám navštívil ich hroby ležiace sedemdesiatpäť kilometrov juhozápadne od Teheránu. Oveľa rozšírenejší je však názor, že miestom ich posledného odpočinku je kolínska katedrála v Nemecku.

Po stopách „mudrcov od Východu“

Takže čo sa môžeme dozvedieť o týchto mudrcoch? Čo sa od nich môžeme naučiť? Aj napriek chýbajúcim detailom v Matúšovom evanjeliu nám jeho opis ponúka hojnosť tém na uvažovanie.

Matúš ich nazýva mudrcmi, starogréckym slovom magoi, ktorým sa pôvodne pravdepodobne označoval kňazský rod v západnej Perzii. Avšak v Ježišovej dobe výraz „mudrc“ mal oveľa širší význam. Mohol sa vzťahovať na čarodejníkov, šarlatánov alebo falošných prorokov rôznych národov (Sk 8, 9-24; 13, 6-11), ale aj na skutočných učencov či hľadačov múdrosti.

Matúšovi mudrci sú obdivuhodní. Na rozdiel od kráľa Herodesa nemali nijaké poznatky zo zjavenia, obsiahnutého v židovskom Písme (Mt 2, 4-6). A pretože boli hladní po pravde, aj napriek tomu sa im dal Boh spoznať štúdiom astrológie, ktorá sa v starovekom svete nelíšila od astronómie. Pri pozorovaní nočnej oblohy ich k Ježišovi priviedla tajomná hviezda. Bola to supernova? Halleyova kométa? Zriedkavé priblíženie sa Jupitera a Saturnu alebo Marsu? Nejaký iný astronomický jav? Aj pre dnešných astronómov je to záhada.

Boh viedol týchto astrológov tak, ako vedie každého, kto ho úprimne hľadá, aj keď ich skúmanie malo iný cieľ. Na toto nesmieme zabúdať vo vzťahu k iným náboženstvám, zdôrazňuje biblický odborník otec George Montague: „Musíme rešpektovať cesty, ktorými hľadajú Boha, a uvedomiť si, že intenzita ich túžby po Bohu môže ľahko zahanbiť našu samoľúbosť a sebauspokojenie.“ A zároveň hovorí, že nesmieme zabúdať, že kresťanstvo má jedinečné posolstvo: akýkoľvek iný postoj znamená „odmietnuť pravú podstatu evanjelia – že o radostnú zvesť sa treba deliť“.

Mudrci vyjadrili svoju túžbu po pravde vykonaním dlhej a nepochybne namáhavej cesty „od Východu“. Sme zvedaví, kde mali svoj domov. Pochádzali z Babylonu, ktorý bol vychýreným strediskom štúdia astronómie? Alebo boli z Perzie (dnešný Irán), ako napovedá slovo „mudrc“ a ako si myslia mnohí cirkevní otcovia? V ranokresťanskom umení ich zobrazovali v perzskom odeve – nohavice, turbany, tuniky s dlhými rukávmi. Historici umenia tvrdia, že to bol bežný spôsob zobrazovania kohokoľvek z Východu, nemusel to byť práve Peržan.

Najstarší záznam pochádza od mučeníka svätého Justína, ktorý vo svojej rozprave, napísanej okolo roku 160, deväťkrát tvrdil, že mudrci boli z Arábie. Justín mohol dobre poznať tradíciu, ktorá sa zachovala medzi kresťanmi zo židovstva v Palestíne, pretože podľa niektorých historikov vyrastal v meste Nablus na západnom brehu rieky Jordán. Ak podľa biblického odborníka otca Raymonda Browna starozákonné odkazy o „ľuďoch z Východu“ sa všeobecne vzťahujú na Arabov, ktorí boli známi svojou múdrosťou. A napokon je tu správa o ich dare zlata a kadidla, ktoré boli produktmi Arábie.

Aj keď nie je možné získať v tomto úplnú istotu, Justínov názor je dnes mimoriadne vábivý. V krajine Ježišovho narodenia, v ktorej sa šanca na mier zdá taká mizivá, je veľmi povzbudivá a nádejná myšlienka, že práve Arabi sa prví klaňali židovskému Mesiášovi.

V dobrej spoločnosti

Nech už začali títo mudrci svoju cestu kdekoľvek, ich vytrvalé hľadanie celým srdcom nás vyzýva, aby sme sa aj my približovali k Ježišovi. Ich príklad nás vedie k zamysleniu, či nám to všetko nezovšednelo, či sme neuprednostnili osobné pohodlie pred postupovaním na našej ceste k Bohu. Sme stále pripravení a ochotní niesť každý deň svoj kríž a kráčať úzkou cestou života?

Matúš naznačuje, že títo mudrci hľadali pravdu rôznymi spôsobmi – v prírode, rozhovormi s inými a v Písme – a Boh im dal schopnosť rozoznať ju, keď ju našli. Svätý Bernard z Clairvaux opisuje ich radostný objav takto: „Padli na svoje tváre, uctili ho ako svojho kráľa a zvelebovali ho ako Boha. Ten, ktorý ich viedol, ich aj poučil. Ten, ktorý ich povzbudzoval vďaka hviezde, ich aj vyučoval v hĺbke ich sŕdc.“ A čo my? Sme otvorení Božiemu vedeniu a pripravení podriadiť sa Bohu ako naši bratia mudrci?

Mudrci obdarovali Ježiša najdrahšími darmi starovekého sveta. Dali to najlepšie. Cirkevní otcovia v úvahách o týchto daroch vysvetľujú ich ako symboly, ktoré by mal každý kresťan ponúknuť Bohu: zlato lásky a dobrých skutkov, vôňu modlitieb a viery a myrhu očisťujúceho utrpenia a nádeje na zmŕtvychvstanie. Počas tohto Adventného obdobia môžeme porozmýšľať, ako prinášať tieto dary vo svojom živote. Aj keď je vždy správne obrátiť sa na Boha, keď niečo potrebujeme, toto obdobie nás povzbudzuje, aby sme našli spôsob, ako mu dať to, čo má najväčšiu cenu, začnúc samým sebou.

Keď sa odovzdáme Ježišovi, nájdeme sa bok po boku mudrcov. Budeme v spoločnosti tých, ako to povedala Dorothy Dayová, ktorí „vynahradili nevšímavosť davu“ v Ježišovom pozemskom živote:
Urobili to pastieri, ktorí sa ponáhľali k jasličkám zadosťučiniť za ľudí, ktorí utiekli od Krista. Urobili to mudrci, ktorých putovanie nahradilo tých, ktorí odmietli pohnúť prstom, aby zanechali všednosť svojho života a prišli ku Kristovi. Dokonca aj dary, ktoré mudrci priniesli, skrývajú v sebe tajomnú náhradu a zadosťučinenie za to, čo sa neskôr stalo v Ježišovom živote. Priniesli zlato, kráľovský znak, nahradzujúci tŕňovú korunu, ktorú mu neskôr dali na hlavu; ponúkli kadidlo, ktoré je symbolom poklony, aby ho odškodnili za výsmech a pľuvanie, a dali mu myrhu, ktorá uzdravuje a utišuje bolesť… Aj my môžeme urobiť presne to isté čo oni. Nenarodili sme sa neskoro. Môžeme to robiť tak, že budeme vidieť Krista a slúžiť Kristovi v každom, s ktorým prídeme do styku, v priateľoch i v neznámych.

Keď Ježiš prišiel na svet, mudrci boli našimi zástupcami, ktorí privítali a uctili si Ježiša tak, ako sme my neboli schopní. Teraz je rad na nás. Každý deň môžeme v druhých ľuďoch vítať Ježiša, klaňať sa Ježišovi a slúžiť Ježišovi. Môžeme prejsť kilometre navyše pri radostnom hľadaní Ježiša a celým srdcom uskutočňovať svoju úlohu v spasiteľskom pláne Boha pre náš svet.

Zdroj: Slovo medzi nami č. 11/2003, 4.ročník