Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
HomeNovinkyMučeníci z Madridu – úvaha P. Antonia Marazza

Mučeníci z Madridu – úvaha P. Antonia Marazza

Páter Antonio Marazzo CSsR, generálny postulátor kauzy, sa podelil o svoje zamyslenie nad svedectvom života našich spolubratov, ktorí boli kruto umučení v Madride v roku 1936 počas náboženského prenasledovania, a o význame ich blahorečenia pre redemptoristov v súčasnosti.

Spomienku blahoslavených mučeníkov z Madridu slávime 6. novembra, spolu s už skôr blahorečenými mučeníkmi z Cuenca.

Prepis úvahy:

V období od 20. júla do 7. novembra 1936 bolo v Španielsku, konkrétne v Madride, zavraždených dvanásť redemptoristov. Títo mŕtvi patrili k mnohým vraždám počas tzv. španielskej občianskej vojny. Šlo o výnimočné osobnosti, tak ako mnoho ďalších; boli to tisíce mŕtvych kňazov, rehoľníkov, biskupov, laikov. Ľudia boli zabíjaní bez súdneho procesu, hromadným spôsobom, len preto, že boli katolíci, pretože boli veriaci. Cirkev tým, že ich nazýva mučeníkmi, že ich za takých vyhlasuje, nám chce neustále pripomínať jednu vec: že mať vieru znamená žiť život naplno, žiť v spoločenstve s Kristom. Aby sme mohli žiť v jeho šľapajach, nasledujúc jeho, to, čím bol on sám pre nás. Ten, ktorý mal odvahu vydať seba samého, ako hovorí svätý Pavol, až na smrť, až na smrť na kríži. Kým boli títo ľudia? Myslím, že jednu z najkrajších definícií podal sám zakladateľ redemptoristov svätý Alfonz vo svojom diele Víťazstvo mučeníkov. Tento text bol umiestnený na začiatku pápežského dekrétu o hrdinstve, teda o mučeníctve týchto dvanástich redemptoristov. Svätý Alfonz hovorí: „Z uvažovania o veľkých príkladoch čností, ktoré svätí mučeníci zanechali v čase svojej mučeníckej smrti, sa človek navyše učí dôverovať Bohu, aby sa stále viac pripútaval k našej viere, pretože v stálosti mučeníkov a v tom, akú dostali silu prekonávať muky a smrť s takou odvahou a radosťou, obdivuhodne žiari Božia moc.“

Kým boli? Nebudem vám ich vymenúvať. To uvidíte na obrázkoch, ktoré sa objavujú počas môjho rozprávania. Kým bolo týchto dvanásť osôb? Bolo ich dvanásť, šesť kňazov a šesť bratov koadjútorov z dvoch komunít, zo svätyne Matky ustavičnej pomoci a z komunity Svätého Michala. Boli chytení, povedzme, prakticky vytipovaní, pretože so začiatkom občianskej vojny, 17. a 18. júla, boli naši spolubratia nútení opustiť komunity po poslednom komunitnom slávení liturgie 20. júla a snažili sa ukryť. Prakticky sa skôr snažili vyhnúť tomu, aby ich našli, než že by sa ukrývali. Jedno však mali spoločné. Keď ich chytili, všetci mali na konci odvahu svedčiť o tom, čím sú: rehoľníkmi, redemptoristami-misionármi, ľuďmi, ktorí verili v Krista. Niektorí pri umieraní dokonca stihli zakričať „Nech žije Kristus kráľ!“ Takmer akoby chceli povedať: naďalej verím, napriek tomu, že mi berieš to základné, to, čo je darom od Boha, život.

Uvažujme však o jednej veci: mučeníctvo je posledným skutkom života. Čím boli títo ľudia predtým? Boli to ľudia ako mnohí iní: mali svoje problémy, ťažkosti, utrpenia, prešli životnou cestou, čelili ťažkostiam s dozrievaním, aby naplno žili nielen zasvätený život, ale predovšetkým misionársku skutočnosť. A práve v tom rozpoznávame špecifikum týchto dvanástich redemptoristov. Nie všetci z nich mohli kázať, najmä bratia koadjútori, ale ponúkli svoju plnú disponibilitu, využívali svoje talenty na spoluprácu s tými, ktorí kázali, s tými, ktorí učili, a s kňazmi, ktorí spravovali španielsku rehoľnú provinciu. Robili to s veľkorysosťou. Robili to s takou láskou k sebe navzájom, a to je niečo, čo, povedzme, núti človeka premýšľať, núti ho premýšľať najmä v dnešnom svete.

Sú tam dvaja veľmi zaujímaví bratia: jeden už starší, takmer slepý, ktorý prakticky nemohol žiť sám, a jeden rehoľný brat, taký ako tamten slepý brat, ho neopustil a prežil s ním mučeníctvo, aby ho nenechal samého. Tento brat bol veľmi mladý. A sprevádzal ho do bezpečia pred marxistami, ktorí ich chceli za každú cenu zabiť. Gesto darovania života, ale aj gesto, ktoré nám hovorí, aké dôležité je cítiť druhého ako vlastné telo, považovať ho za brata, cítiť ho ako blížneho. A to urobili. Neboli to kňazi, ale zasvätení muži, ktorí v tom čase ponúkali svoju službu v komunite, aby sa kňazi mohli slobodne pripravovať na kázanie alebo na rôzne kňazské úrady, ktoré mali na starosti.

Je tu ešte jedna vec, ktorú treba vziať do úvahy. Nie všetci boli géniovia veľkých myslí. Niektorí mali ťažkosti so štúdiom, iní mali problémy naučiť sa to, čo bolo treba urobiť. Ale dokázali to. Svojou húževnatosťou? Áno, ale predovšetkým s toľkou dôverou, že to bolo ich povolanie. Preto v nich bola základná jasnosť, ktorá im umožňovala pokračovať napriek všetkému. Kristus ich volal, aby žili v takomto životnom stave. A keď si uvedomili, že je to istota, nevzdali sa, neotočili sa späť. Išli ďalej až do konca, až do smrti.

Čo znamená byť misionárom? Keď sa zamyslíte nad týmito dvanástimi mučeníkmi, vidíte, že byť misionárom znamená urobiť zásadné rozhodnutie, že budem pokračovať, kým budem žiť, v ohlasovaní Krista, hovoriť o ňom a dávať ho poznať iným. Títo ľudia to robili aj v najhorších časoch, keď sa skrývali. Keď sa ocitli vo väzení, pokračovali v misionárskej činnosti s väzňami, ktorí boli v rovnakej situácii ako oni a čelili smrti. Aby dodávali odvahu, aby dávali nádej. Ale nielen aby im dali vyhliadku na posmrtný život s Bohom, ale aby dali zmysel tomu, čo bolo predtým, celej životnej ceste. Pretože smrť mučeníka dáva zmysel celému jeho životu. Človek nemôže dospieť k mučeníctvu, ak nedošlo k uplatňovaniu čností a kresťanských cností. Človek nemôže dospieť k mučeníctvu. A to je to, čo povedal svätý Alfonz: Ak sa Božia sila v nás nestala dejinami, nestala sa skutočnosťou, nevyjadrila sa v každodennom živote a predovšetkým sa nevyjadrila vo vzťahu k iným. Láska k blížnemu nie je ani tak aspektom, ako rád hovorím, jemného prejavu na morfologickej úrovni tváre, ale je to predovšetkým úprimná pozornosť voči tomu, čím druhý človek je. Nejde o to, aby sme sa druhému zapáčili, ale aby nám záležalo na tom, čo je pre druhého dobré, aby sme spoločne rástli a zdieľali tie možnosti, ktoré nám dal Boh: silu, energiu a odvahu. Toto spravili títo bratia, podelili sa.

My redemptoristi žijeme v apoštolskom spoločenstve, kde nie sme nevyhnutne vždy v situácii výslovného ohlasovania. Niekedy je potrebné ohlasovať spolubratom, ktorých máme vedľa seba, bez toho, aby sme boli nevyhnutne profesormi a učiteľmi pre ostatných, pre tých ľudí, s ktorými žijeme, ale so svedectvom o tom, čo sa dnes bežne nazýva solidarita, čo nie je nič iné ako zdieľanie, alebo čo sa nazýva služba, čo je to isté. Nikto totiž nie je služobníkom iného. Len jeden sa ním stal, a to Kristus. Ale každý z nás sa snaží zachovať si svoju vlastnú identitu a s touto identitou – vedomou, zrelou -, ideme k druhému, aby sme mu dali to, čo máme najlepšie, aby sme sa pokúsili pochopiť druhého, aby sme mu pomohli vydať zo seba to, čo má najlepšie, svoje schopnosti. Aby sme sa tak mohli stať „spolu“, a to znamená spoločenstvo, to znamená komunitu, to znamená tvoriť Cirkev, aby sme dali dokopy svoje možnosti a stali sa pre iných možnosťou.

To všetko nás učí mučeníctvo týchto ľudí. Učí nás, že bez skutočného spoločenstva s Kristom sa nemôžeme pozerať na druhého ako na brata. Bez toho, aby sme dovolili Kristovi stať sa v nás tým blížnym, ktorého si želáme ako pomoc, sa nikdy nestaneme pomocou pre druhého a nikdy nevydáme svedectvo, aké sa odvážilo vydať týchto dvanásť ľudí. Boli násilne odvlečení von, od noci do rána, a niekedy zastrelení pri ceste. Telá niektorých ani nenašli. Ďalších najprv zmasakrovali a potom zastrelili. Je to strašné. Možno, keď sa nad tým zamyslíme, predstavujeme si to ako v horore, sme vystrašení a zhrození a pýtame sa sami seba: kto vie, či by sme mali odvahu nezaprieť Krista?

Tu hovorí svätý Alfonz: Tu zasahuje Božia moc, Boh, ktorý nás neopúšťa, pretože ho poznáme a on nás pozná, pretože si našiel priestor a my sme mu urobili priestor, pretože sme ho urobili týmto slovom, ktoré sa s naším telom, s naším životom opäť stáva príbehom spásy a vykúpenia. Byť misionárom znamená toto. Byť misionármi znamená stať sa výslovnými ohlasovateľmi slova. Ale slovami a skutkami. Práca, ktorá nie vždy znamená dávať; mnohokrát znamená len byť prítomný v živote druhého, hoci v tichosti, ale prítomný ako brat, ako priateľ, ako ten, kto počúva, ako ten, kto chápe, ako ten, kto ako Boh používa milosrdenstvo odpustenia.

Prežívame toto blahorečenie s touto túžbou, s touto nádejou: aby sme ich dokázali napodobniť, ani nie tak napodobňovať to, čo urobili oni, napodobňovať tohto ducha, napodobňovať tento hlboký zmysel priľnutia ku Kristovi a Cirkvi. Tento súhlas s tým, aby sme sa stali jeho slovom, ktoré sa dnes stáva spásonosnou správou pre ostatných. A modlime sa, aby sa títo dvanásti mučeníci, títo dvanásti ľudia stali, či skôr aby boli pre nás naďalej znamením poslania, ktoré pomáha tým, ktorých denne stretávame na našej ceste.

Zdroj: www.cssr.news

Preklad a slovenské znenie: mediálny tím redemptoristov (br. Lukáš Michalovič a br. Ján Kniez)

Facebook
Twitter
Youtube
Soundtier
close

Zdieľajte príspevok..