16. októbra si každoročne spomíname na svätého Gerarda Majelu.

Svätci ako Gerard bývajú kanonizovaní trikrát. Prvýkrát neoficiálne, takmer ihneď po smrti, keď si ľudia z ich okolia uvedomia, že žili v blízkosti mimoriadneho človeka, ktorého dobrota im utkvela v pamäti. Spomienka na Gerarda prežíva v prvom rade u bratov redemptoristov a sestier redemptoristiek. Bol členom ich rehoľnej rodiny. Spomienka na Gerarda prežíva aj v mestách, dedinách a na vidieku, kde žil – v Muro, Deliceto, Caposele, Foggia a ešte na iných miestach. Do dvoch rokov po Gerardovej smrti už medzi ľuďmi, ktorí ho poznali, kolovali jeho malé obrázky a o pomoc ho prosili v každej potrebe – za uzdravenie, za pomoc pri pôrode, za dobrú úrodu, keď sa potrebovali zbaviť zamorenia krysami alebo myšami.

Od Neapolského kráľovstva po Južný kríž

Blížiace sa blahorečenie (1893) a svätorečenie (1904) Gerarda viedli ľudí k ešte väčšej úcte a oddanosti k nemu. Redemptoristi začali pôsobiť už aj za hranicami Talianska a Gerardov životopis sa preložil do hlavných európskych jazykov. Jeho príbeh fascinoval mnohých ľudí. Kdekoľvek bol redemptoristický kostol, bol v ňom Gerardov obraz, socha alebo relikvia. V kostoloch, postavených po svätorečení, bol zvyčajne bočný oltár alebo kaplnka zasvätená Gerardovi.

Materdomini, kde Gerard strávil posledný rok života a kde je aj pochovaný, zostáva najväčšou svätyňou, kde si najviac uctievajú jeho pamiatku. Starý kostol, v ktorom Gerard slúžil ako brat sakristián, po jeho svätorečení zväčšili, aby sa tam zmestilo čo najviac z neustále rastúcej masy pútnikov. Ich počet však rástol do takej miery, že museli postaviť novú baziliku. Aj ďalšie miesta, ktoré sú s ním späté, najmä Muro a Deliceto, sú strediskami úcty k nemu.

Jedným z najstarších a najväčších stredísk úcty k svätému Gerardovi za hranicami Talianska je pravdepodobne redemptoristický kostol a kláštor vo Wittem, neďaleko Maastrichtu v Holandsku. Vyrábajú tu dokonca aj pivo na jeho počesť! Niektoré krajiny, ako Brazília a USA majú národné svätyne zasvätené jeho pamiatke – Curvelho a Kostol svätej Lucie v Newarku, v štáte New Jersey.

Prvý bočný oltár zasvätený Gerardovi v Írsku postavili v kostole redemptoristov na Hore svätého Alfonza v Limericku pri príležitosti jeho svätorečenia.  Redemptoristický kostol v Clonard v Belfaste otvorili v roku 1911, sedem rokov po Gerardovom svätorečení. Aj v ňom je miesto, kde si môžu ľudia uctiť jeho pamiatku.

Prvý kostol na svete, zasvätený svätému Gerardovi, postavili írski redemptoristi v roku 1908 vo Wellingtone na Novom Zélande. Ako pamiatku na túto udalosť im venovali obraz Gerarda, ako rozdáva jedlo chudobným v Materdomini, ktorý bol namaľovaný na počesť jeho blahorečenia. Podobných kostolov je na svete oveľa viac. Prvý írsky kostol, zasvätený svätému Gerardovi, je na Antrim Road v Belfaste. Otvorili ho roku 1956. Aj veľa škôl si zvolilo za svojho patróna svätého Gerarda, z toho minimálne tri sú v Írsku – jedna pre deti so špeciálnym vyučovaním v Belfaste, súkromná denná škola v Bray v okrese Wicklow a štátna škola Panny Márie a svätého Gerarda v Enniskerry, okres Wicklow.

Nemocnice pomenovali po tomto svätom aj svoje oddelenia, dovolávajúc sa jeho pomoci a ochrany, najmä pre mamičky a bábätká. Medzi také nemocnice patrí aj ženská klinika Coombe v Dubline a Univerzitná nemocnica v Galway. Dokonca aj športový klub v Dundalku, v okrese Louth, je pomenovaný po ňom.

V redemptoristických kostoloch sa najmä v októbri, počas prípravy na slávenie sviatku svätého Gerarda, modlia novény a iné pravidelné modlitby. Najväčším z takýchto kostolov je redemptoristický kostol svätého Jozefa v Dundalku. Každý október príde do tohto kostola na novénu desaťtisíc ľudí denne, a to nielen z mesta, ale aj z priľahlých oblastí, z Downu, Armaghu, Louthu a Meathu.

V niektorých krajinách, ako napríklad v Írsku, vo Veľkej Británii a v Austrálii, ponúka Rodinná liga svätého Gerarda modlitby za rodiny. Austrálski redemptoristi podporujú úctu k svätému Gerardovi prostredníctvom stránok časopisu The Majellan.

Úcta k svätému Gerardovi sa šíri aj prostredníctvom internetových stránok, ako sú napríklad The Mothersʼ Saint (http://www.themotherssaint.org), ktorú spravujú redemptoristi provincie Denver v USA, a SaintGerard.com, ktorú spravujú laičky (http://www.saintgerard.com). Gerard má dokonca aj vlastnú stránku na facebooku!

Svätec pre matky (a otcov) a ich bábätká

Už veľmi krátko po smrti začali Gerarda považovať najmä za ochrancu matiek v požehnanom stave a ich bábätká, hoci nikto by sa zrejme nenazdal, že ochrancom a patrónom matiek v tomto období ich života by mal byť práve mladý muž, rehoľník. Tehotenstvo, pôrod a prvé roky života boli v južnom Taliansku osemnásteho storočia obzvlášť náročné. Neexistovali žiadne pôrodnice a poznatky o tehotenstve boli absolútne nedostatočné. Neboli žiadne lieky proti bolestiam pri pôrode, o základoch hygieny ani nehovoriac, výsledkom čoho boli choroby, zapríčinené infekciou pri pôrode, ktoré neustále ohrozovali život matky aj dieťaťa. Odhaduje sa, že iba traja novorodenci zo štyroch sa dožili svojich prvých narodenín. Matky pri pôrodoch často zomierali. Miestne babice privádzali všetky deti na svet doma. Vo väčších mestách, ako bol Neapol, boli síce detské nemocnice, ale tie slúžili iba deťom, ktoré matka po pôrode opustila. Matky, ktoré by sa nedokázali o svoje dieťa postarať, mohli ho dať do „detského výklenku“ pri vchode do nemocnice. Tu sa potom o dieťa starali, kým nemalo dosť rokov na to, aby si našlo prácu.

Aby sme pochopili úlohu Gerarda ako patróna matiek a bábätiek, musíme sa v histórii jeho vlastného života vrátiť o kus späť. Samotné jeho narodenie bolo pre Benedettu zrejme veľmi ťažké. Určite si veľmi dobre pamätala, že jedného chlapčeka už v prvom týždni jeho života stratila, a meno Gerard pre toto dieťa určite nenechalo nikoho na pochybách, po kom je pomenovaný; že sa volá po svojom malom bračekovi v nebi. Keď bol Gerard tínedžer, jeho sestry sa vydali a mali svoje vlastné deti.

Matka, mamma, má v srdciach všetkých Talianov vyhradené zvláštne miesto. V duchovnom ponímaní sa všetky vzácne črty pozemských matiek dajú aplikovať na našu duchovnú matku, Máriu, Matku nášho Pána. Gerard strávil svoj rehoľný život v dvoch svätyniach, zasvätených jej materstvu. Deliceto bolo zasvätené Panne Márii Tešiteľke a nad hlavným oltárom ešte aj dnes visí obraz, ktorý tam bol aj za Gerardových čias. Je na ňom Mária, ako teší a upokojuje dieťa Ježiša tým, že mu ponúka prsník. Na vidieku, kde Gerard vyrastal, nemali ľudia problém so základnými a prirodzenými skutočnosťami života – s pôrodom ani s kojením detí.

Taliani sú rovnakým spôsobom ako na matky „zaťažení“ aj na deti, čo po duchovnej stránke vyjadrujú v úcte k dieťaťu Ježiš, ktorý je príkladom najväčšej krehkosti, v akej mohol medzi nás Boh prísť – v podobe bezmocného dieťaťa, ktoré sa nedokáže samé o seba postarať. Svätý Alfonz túto skutočnosť oslavuje slovami najznámejšej talianskej vianočnej koledy – Tu scendi dalle stele – „z hviezdneho neba si prišiel na zem, aby si sa narodil v maštali“.

Oddanosť a úcta k dieťaťu Ježiš bola najdôležitejšou črtou modlitbového života prvých spoločenstiev redemptoristov. Dvadsiateho piateho každý mesiac slávili akoby Vianoce v malom a obraz Božieho dieťaťa umiestnili na poprednom mieste v komunitnej kaplnke. Mnohé redemptoristické kostoly v tejto praxi pokračovali až do šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Existuje veľa príbehov, týkajúcich sa Gerarda a rodín, čakajúcich bábätko. Jedným z nich je aj príbeh o nastávajúcom otcovi. Gerardov priateľ, Alexander Piccolo, hodinár z Muro, o ktorom sme písali v jednej z predchádzajúcich kapitol, prišiel o svoju mladú manželku a krátko nato sa opäť oženil. Jeho nová manželka však čoskoro po sobáši vážne ochorela. Počas duchovných cvičení v Materdomini využil Alexander príležitosť a vyžaloval sa Gerardovi. Gerard mu povedal: „Hlavu hore, tvoja manželka je už šesť týždňov ťarchavá a bude to chlapček.“ Na Alexandrovo nesmierne potešenie sa ukázalo, že Gerard má pravdu a rozhodol sa chlapčeka nazvať menom Gerard. Zatiaľ čo čakali na pôrod, Alexander si potichu mrmlal: „Gerard, Gerard“ a pocítil, ako sa dieťatko pohlo.

V inej rodine sa zachoval príbeh o tom, ako Gerardovi spadla počas návštevy u nich na zem vreckovka. Jedna z dcér za ním rýchlo utekala, no Gerard jej len s úsmevom povedal: „Len si ju nechaj, možno ju budeš jedného dňa potrebovať!“ O niekoľko rokov neskôr si táto dievčina počas ťažkého pôrodu spomenula na túto vreckovku a dala si ju priniesť. Bolesti sa hneď zmiernili a ona porodila zdravé dieťatko. Odvtedy si všetky ťarchavé ženy v susedstve žiadali túto vreckovku. Museli ju natrhať na pásiky, aby týmto prosbám vyhoveli. Na niektorých miestach, vrátane americkej národnej svätyne svätého Gerarda, je zvykom požehnávať zvláštne vreckovky, na ktorých je obrázok a modlitba k svätému Gerardovi.

Matky pomenovávajú svoje deti Gerard, Gerardine alebo Majella z vďačnosti za pomoc svätého Gerarda pri pôrode. Eamonn Duffy, ktorý vyrastal v Dundalku a teraz pôsobí ako profesor histórie kresťanstva na Cambridge University, si pamätá, aký bol „ohúrený obrovským množstvom žien v pokročilom štádiu tehotenstva“, keď sa ešte ako chlapec zúčastnil v roku 1950 novény k svätému Gerardovi v Dundalku.

Relikviáre, sochy, obrazy, kaplnky svätého Gerarda v redemptoristických kostoloch priťahujú pozornosť mladých rodičov, ktorí sa pokúšajú počať dieťa alebo ktorí už prežívajú tehotenstvo. Chodievajú na vrátnicu do kláštora a vyhľadávajú medailóny, obrázok s modlitbou alebo prosia o požehnanie s relikviou tohto svätca. Kvetinové dary sú potom často znakom, že ich modlitby boli vyslyšané.

Vydavateľstvo redemptoristi – Slovo medzi nami doteraz vydalo dve publikácie spojené s úctou k tomuto svätcovi. Chlapec, ktorý sa hral s Bohom a Novéna a modlitby k svätému Gerardovi. 

Marcel Van

Brat Izidor

Dušan Stankovský

Brat redemptorista dokumentuje krvavú vojnu proti drogám

Rehoľný brat z Filipín získal cenu za knihu

Fotografie z novény k Sv. Gerardovi z Brazílie.