V priebehu dňa vidíme tisícky vecí: budovy, stromy, autá, našu rodinu, kolegov, obrázky na počítači aj v televízii. Náš zrak nám pomáha oceniť krásu Božieho stvorenia. Pomáha nám dostať sa tam, kam chceme, a chráni nás pred nárazom do predmetov alebo pred pádom zo schodov. A to všetko vďaka tomu, že vidíme nespočetne veľa vecí.
No keď sa nás Panna Mária pýta: „Vidíš to, čo vidím ja?“, myslí tým niečo iné. Pýta sa nás, či hľadíme za to, čo je viditeľné na prvý pohľad, či vidíme to, čo je duchovné. A spolu so svätým Pavlom sa za nás modlí: „Nech [Boh] osvieti oči vášho srdca“ (Ef 1, 18).

Vidieť „dovnútra“ mramorového bloku

V roku 1497 francúzsky kardinál Jean de Billheres vyhľadal istého mladého umelca, menom Michelangelo. Požiadal ho, aby vytvoril sochu, ktorá by po jeho smrti zdobila jeho náhrobok. „Vytvor to najkrajšie dielo z mramoru v Ríme,“ povedal mu, „také, aby žiaden umelec nemohol urobiť lepšie.“ Michelangelo súhlasil a odišiel do Carrary, ktorá bola oddávna známa svojimi bohatými náleziskami mramoru. Tam našiel „najdokonalejší“ blok mramoru, aký kedy použil.
Michelangelo mal vo svojej mysli obraz dokončeného diela a jeho finálnej podoby ešte skôr, než začal tento mramor otesávať. Hovorí sa, že slávnu Pietu videl už vopred – uväznenú v mramore. Dokázal sa pozrieť na kus kameňa a vidieť v ňom niečo, čo nevidel nikto iný – niečo krásne a ušľachtilé, niečo, čo bude srdcia ľudí dvíhať k nebu.
Duch Svätý chce, aby sme sa takto pozerali aj na betlehemy, ktoré budú tento mesiac zdobiť naše kostoly a domácnosti. Tak ako Mária, Jozef a pastieri videli viac než len dieťa s milým úsmevom a tak ako videl Michelangelo v mramorovom bloku svoju Pietu, aj my máme vidieť Ježiša ako Spasiteľa, Emanuela, ako „Boha, ktorý je s nami“. A Duch Svätý nám s tým chce pomôcť.

Tam, kde sa rodí Boh…

Vo svojom každoročnom príhovore „mestu a svetu“ pápež František pred dvoma rokmi povedal: „Kde sa rodí Boh, tam sa rodí nádej… Kde sa rodí Boh, tam sa rodí pokoj… Kde sa rodí Boh, tam prekvitá milosrdenstvo“ (Urbi et orbi, 2015). Je jasné, že nehovoril len o jasličkách, v ktorých sa narodil Ježiš. Hovoril o všetkých miestach, na ktorých sa rodí Boh: o každom ľudskom srdci, ktoré ho víta a prijíma jeho posolstvo.
Na Vianoce sa Ježiš narodil v jasličkách, no narodil sa aj v srdciach pastierov. Vďaka tomu mali vo svojom živote hlbšiu nádej. Prišiel Mesiáš! Začína sa nová etapa – nadišiel čas Božieho vykúpenia! Ich budúcnosť už viac nebola ohraničená chovom oviec – odteraz bolo jej súčasťou aj naplnenie Božích prisľúbení, ku ktorému došlo v ich dobe. Nádej ukrytá v tejto správe naplnila ich srdcia radosťou.
Aj Márii a Jozefovi sa nanovo otvorili oči. Samozrejme, uľavilo sa im, že sa ich syn napriek daným okolnostiam narodil živý a zdravý. Áno, boli šťastní, že je zdravý a že Mária prežila pôrod, pretože v tých časoch to vôbec nebolo samozrejmé.
No predstav si, aký hlboký pokoj museli cítiť, keď videli, že sa naplnili anjelove prisľúbenia. Predstav si, akí museli byť povzbudení, keď počuli rozprávanie pastierov a keď ich o pár dní navštívili mudrci. Všetky tieto udalosti im pomáhali čoraz viac vidieť. A všetko, čo videli, hovorilo o jednom: Boh prišiel zachrániť svoj ľud.
Rovnako to môže byť aj s nami. Každý deň nám ponúka novú príležitosť na to, aby sme dovolili Ježišovi narodiť sa v našom srdci. Každý deň nám ponúka nové spôsoby, akými môžeme zakúsiť Pánov pokoj, jeho nádej a milosrdenstvo v našom srdci a vo svete vôkol nás. Zároveň nám každý deň ponúka nespočetne veľa možností na to, aby sme sa o pokoj, nádej a milosrdenstvo podelili s ľuďmi v našom okolí.

Rodí sa nádej

Nie je zaujímavé, že hoci máme veľa príležitostí na to, aby sme prežívali pokoj v Pánovi, máme rovnako veľa príležitostí na to, aby sme dovolili znechuteniu a beznádeji zatieniť naše srdce? Naša nádej nám uniká zvlášť vtedy, keď vidíme, koľko násilia, hnevu a rozdelenia je vo svete. Ako sa môžeme pozerať do budúcnosti s nádejou či s nedočkavosťou, keď vidíme toľkú temnotu?
Preto musíme pamätať na to, že nádej nie je niečo, čo si môžeme zaobstarať sami. Je to Boží dar – vlastne jeden z troch najväčších darov (1 Kor 13, 13). Je to zvláštny dar, ktorý nám Boh dal pri krste. A ako hovorí svätý Pavol, je to dar, ktorý zostáva, trvá. Je to čnosť, ktorá nikdy neodišla z nášho srdca.
Nádej je dar, ktorý nám pomáha vidieť za problémy, ktoré máme, a dôverovať Bohu, že on je s nami a kráča po našom boku. Nádej je dar, ktorý nám umožňuje hľadieť na temnotu vo svete a pritom napriek nej vidieť Božiu prítomnosť a túžbu Boha vyvodiť dobro aj zo zla. Je to dar, ktorý nás uisťuje o Božej láske napriek našim hriechom a zlyhaniam. Stručne povedané, nádej je dar, ktorý nám pomáha radovať sa v Pánovi – a to neustále.
Vždy pamätajme na to, že v našom srdci prebýva nádej. Tento dar tam už je a čaká, kedy sa ho chopíš. Môžeš to urobiť tým, že si pripomenieš Božiu dobrotu a jeho milosrdenstvo. Neustále si pripomínaj, že ten, ktorý je v tebe, je väčší ako ten, ktorý je vo svete (1 Jn 4, 4). Nikdy nezabúdaj na to, že ten, ktorý je v tebe, ti spolu s nádejou môže dať aj „všetko ostatné“ (Rim 8, 32).

Rodí sa pokoj

Všetci vieme, že existujú rôzne druhy pokoja. Je pokoj, ktorý máme vtedy, keď všetko ide tak, ako si želáme. Ale tento pokoj je krehký. Vo chvíli, keď sa niečo pokazí, náš pokoj sa začína rozplývať a rastie naše znechutenie a úzkosť. No existuje aj pokoj, ktorý ponúka Ježiš. Tento pokoj zostáva s nami aj vtedy, keď sa boríme s problémami a ťažkosťami. Je to pokoj, ktorý nám hovorí, že Kristus je s nami aj vtedy, keď necítime jeho prítomnosť. Je to pokoj, ktorý plynie z vedomia, že nás nič nemôže odlúčiť od Božej lásky.
Pri Poslednej večeri povedal Ježiš svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ A dnes hovorí to isté. „Modlite sa za pokoj. Nenechajte sa zmiasť strachom. Snažte sa uchovať si pokoj v každej situácii. Požiadaj ma o pomoc.“
Pokoj nie je vyhradený len na tichý Štedrý večer alebo na radostné vianočné sviatky. Pokoj je rozhodnutie, ktoré môžeme urobiť každý deň. Namiesto toho, aby sme hovorili: „Nedokážem si pomôcť“ alebo: „Toto je nad moje sily,“ môžeme sa učiť hovoriť: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“ Ak začneme každý deň hovoriť: „Pane, pomôž mi udržať si dnes pokoj bez ohľadu na to, čo príde,“ zistíme, že naša schopnosť udržať si pokoj deň čo deň rastie – pretože Ježiš odpovie na našu modlitbu a pomôže nám.

Prekvitá milosrdenstvo

Keď pápež František otváral v roku 2015 Rok milosrdenstva, povedal: „Milosrdenstvo je samým základom života Cirkvi… Dôveryhodnosť Cirkvi sa prejavuje v tom, ako preukazuje milosrdnú a súcitnú lásku.“
Jednoducho povedané, milosrdenstvo je srdcom Ježišovho poslania. On sa narodil do tohto sveta, aby nám zjavil Božie milosrdenstvo. To potvrdil aj anjel, keď Jozefovi povedal, že Máriino dieťa „vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). Ježiš počas celého svojho pozemského života zaobchádzal so všetkými ľuďmi milosrdne – čiže láskavo a súcitne – a nám prikázal konať rovnako. Dokonca nás varoval, že milosť bude v našom živote účinkovať v takej miere, v akej si navzájom odpúšťame (Mt 6, 14 – 15).
Niekedy je preukázanie milosrdenstva ťažké alebo priam nemožné. Ježiš to vie. On chápe, že rany, ktoré počas života utŕžime, môžu hlboko zasiahnuť naše srdce. No aj tak nás pozýva postupne sa prepracovať k odpusteniu – a sľubuje nám, že pri každom kroku týmto smerom bude s nami.

Poď a uzri

Nádej. Pokoj. Milosrdenstvo. Tieto vzácne dary dostávame vtedy, keď sa v našom srdci rodí Ježiš. Tieto dary v nás rastú, keď trávime čas rozjímaním o Ježišovi a o jeho dare spásy. Rastú a prehlbujú sa, keď sa pokúšame vidieť to, čo videli Jozef a Mária, pastieri aj mudrci. Keď sa lepšie zahľadíme na jasličky – tak ako sa Michelangelo zahľadel na mramorový blok a uvidel v ňom svoju krásnu Pietu –, tak tieto dary začnú väčšmi vplývať na náš život. Sú to tie najväčšie darčeky, aké môžeme počas týchto Vianoc dostať. Vlastne sú tými najväčšími darmi, aké môžeme dostať vôbec.

Príď teda na Vianoce k jasličkám. Poď a uzri to, čo videli dávni svätci. A nech to, čo uvidíš, naplní tvoje srdce.

Zdroj: Slovo medzi nami č. 10/2017, 18. ročník