Pri príležitosti sviatku zakladateľa redemptoristickej kongregácie generálny predstavený P. Rogério Gomes pozýva redemptoristickú rodinu, aby sa zamyslela nad životom svätého Alfonza a vyzdvihuje niektoré myšlienky, ktoré nás vedú k tomu, aby sme dnes boli misionármi nádeje v stopách Vykupiteľa.

Prot.: N°. 0000 185/2023

Rím, 1. august 2023

Slávnosť Sv. Alfonza Mária de Liguori

Misionári nádeje v šľapajach Vykupiteľa

ROK VENOVANÝ KOMUNITNÉMU ŽIVOTU

Konšt. 21-75; EG 026-049; Lk 6,12-16

DRAHÍ SPOLUBRATIA, BRATIA VO FORMÁCII, LAICKÍ SPOLUPRACOVNÍCI NAŠEJ MISIJNEJ A REDEMPTORISTICKEJ RODINY, REDEMPTORISTICKÁ RODINA:

1. Dňa 1. augusta 1787 v mestečku Pagani Alfonz Mária de Liguori opustil tento svet, aby sa stretol so svojím milovaným Vykupiteľom. Alfonza netreba predstavovať. Jeho život a príbeh hovoria samé za seba.

2. V tomto zmysle, uvažujúc o jeho komunitnom živote, základná otázka znie: čo nám jeho život a príbeh hovorí dnes a čím nás inšpiruje? Považujem za dôležité niektoré body, odvodené z jeho života a príbehu, na ktoré nemôžeme zabudnúť:

a) Skúsenosť Boha ako stredobodu a základu osobného života a života spoločenstva, misijnej činnosti a morálneho konania. Alfonz si už od mladosti vybral Vykupiteľa za stredobod svojho života. To však neznamená, že počas neho nemal svoje otázky a sklamania. To všetko premenil na silu stále viac sa približovať k Ježišovi Kristovi a intenzívne ho milovať. Jeho kristológia vychádzala z tejto živej skúsenosti. Nebolo to niečo teoretické, akademické cvičenie, ale niečo, čo sa zrodilo z jeho konkrétnej skúsenosti. To usmerňovalo jeho osobný a komunitný život, jeho teologické bádanie a celú jeho misionársku činnosť voči jednoduchým ľuďom. Alfonzovu teológiu, jeho kristológiu, mariológiu, spiritualitu a morálku nemožno pochopiť bez skúsenosti Božej lásky v konkrétnosti ľudských dejín a dôsledky toho sa prejavujú v kenóze, distacco (odstup), súcite, vykúpení, nežnosti, pastoračnej láskavosti… 

b) Láska k opusteným a hlboký zmysel pre sociálnu spravodlivosť. V Alfonzovi sa skúsenosť Boha premieta do konkrétnych skutočností: do lásky k blížnemu, inšpirovanej jeho rodinnou a intelektuálnou formáciou a stavom chudobných v jeho dobe. Vedel čítať realitu svojej doby a rozoznať, kam sa má v tomto cirkevnom a pastoračnom kontexte zaradiť. Tento Alfonzov pohľad by mal byť pre nás ako Kongregáciu vždy zdrojom povzbudenia, aby sme rozlišovali, kde by sme mali byť (porov. Konšt. 4-5). Chudobný pre nás nie je sociologická kategória, ale ten, kto je na geografickej a existenciálnej periférii, ktorého musíme milovať a ktorému musíme slúžiť. 

c) Komunitný život v perspektíve misie. Alfonz založil kongregáciu zloženú z kňazov a bratov. Komunita bola vždy vo funkcii misie. Myslím si, že Alfonz mal na mysli už to, čo naše konštitúcie nazývajú usporiadané spoločenstvo (porov. Konštitúciu 44). Alfonz hovorí: „Spoločenstvo bez hlavy by bolo loďou na šírom mori bez kormidelníka; zhromaždenie bez pravidiel, Babylon neporiadku a zmätku. Nevyhnutné predpisy, vlastné každému dobre usporiadanému zhromaždeniu a rodine, sú samy osebe späté s pokojom, dobrým poriadkom a spájaním jednotlivcov za účelom, ktorý si každý vytýčil pre dobro štátu alebo náboženstva“ (Sv. Alfonz, Lettere, 9. decembra 1759). Tento Alfonzov výrok nás vyzýva, aby sme čítali a meditovali nad Konštitúciami 21 – 76 a pýtali sa sami seba: ako žijeme svoj komunitný život a aká je kvalita nášho komunitného života? Určite to má dôsledky pre naše poslanie. Komunita by nemala byť miestom, kde nechceme byť, ale príjemným miestom, kde sa môžeme realizovať ako osoby a misionári. A to je pre nás neustála výzva – nesmieme sa nechať odradiť od tejto úlohy!

d) Trvalá formácia pre misijnú prácu a pre zmenu cirkevnej, duchovnej a teologicko-morálnej mentality. Alfonz nám pripomína, že naša formácia sa nikdy nekončí. Sme v neustálej formácii od chvíle, keď vstúpime do formačného procesu, a tá pokračuje počas celého nášho života. Má nás stále viac poľudšťovať, dávať nám nástroje pre naše neustále obrátenie a pre našu prácu s Božím ľudom. Nemôžeme, ako Alfonz, uskutočniť zmenu cirkevnej, pastoračnej, duchovnej a morálnej mentality, ak sa sami neobnovujeme a nezaujímame sa o osobnú a komunitnú formáciu. Spoločenský kontext neustálych zmien nás musí stimulovať k hľadaniu adekvátnych odpovedí na nové otázky našich spolubratov. Tá istá trvalá formácia nám dáva potrebnú pokoru, aby sme si boli vedomí, že nemáme na všetko „zázračné“ odpovede, a zbavuje nás pohodlnosti dogmatických odpovedí, ktoré už mužov a ženy našej doby nepresvedčia. Preto nás Alfonzov život povzbudzuje, aby sme ako rehoľníci a laickí spolupracovníci nezanedbávali každodennú formáciu.

e) Vytrvalosť v ťažkých veciach. Alfonz nás inšpiruje k vytrvalosti. Od chvíle, keď opustil otcovský dom a zapojil sa do práce na súdoch, do práce v nemocnici pre nevyliečiteľných, do založenia Kongregácie, musel žiť s napätím vtedajšieho sveta: politickým, ekonomickým, sociálnym, cirkevným, dokonca aj s nepochopením vlastných spolubratov. Napriek všetkému sa nevzdával, pretože veril v Boha, mal dôveru v seba a nikdy nestrácal nádej v človeka. Nielenže vytrval vo všetkom, čo robil, ale pre redemptoristických misionárov zaviedol prísahu vytrvalosti. Tento sľub je stále veľmi dôležitý nielen pre zasvätené osoby, ale aj pre rodinný život. Myslím si, že nastal čas, aby sme ako Kongregácia začali uvažovať o našej vytrvalosti. Každý rok odchádza z Kongregácie veľký počet spolubratov. Niektorí z kanonických dôvodov, iní odchádzajú príliš rýchlo a ďalší odchádzajú do diecézneho života. Táto skutočnosť nemôže zostať nepovšimnutá. Musíme o tom viesť dialóg na našej formačnej ceste a tiež v našich miestnych komunitách. Ako stelesňujeme charizmu vo svojom vlastnom bytí? Aký je náš pocit príslušnosti ku Kongregácii? Aká je kvalita nášho komunitného života? Aký je náš vzťah k sľubu poslušnosti a k vykonávaniu autority? Tieto a ďalšie otázky súvisia s naším sľubom a prísahou vytrvalosti.

f) Jednoduchosť života a jazyka. Ďalšou vlastnosťou nášho otca zakladateľa, ktorú nemôžeme stratiť, je jednoduchosť života a jazyka. Súvisí to s jeho disponibilitou pre poslanie a službu blížnemu. V tomto zmysle sa stáva akoby „liekom“ proti sebectvu, autoreferencialite a zotrvávaniu vo vlastnej „zóne komfortu“. Táto skutočnosť ide ruka v ruke aj s jednoduchosťou nášho jazyka. Evanjelium, ktoré komunikujeme, musí byť pretlmočené nielen do pojmov prístupných pre našich spolupracovníkov, ale musí tiež rezonovať s naším jednoduchým spôsobom života.

g) Naše poslanie si vyžaduje exodus, vysídlenie (distacco). Dejiny nášho zakladateľa boli poznačené rôznymi exodmi voči požiadavkám misie. Alfonz musel reštrukturalizovať svoj osobný a misijný život, aby bol verný charizme prijatej od Ducha Svätého, a tak viedol misiu a Kongregáciu. Týmto spôsobom nás motivuje, aby sme si rozšírili obzory a prijali novosť reštrukturalizácie pre misiu ako spôsob vernej odpovede na charizmu a znamenia času.

3. Napokon, podobne ako Alfonz, nesmieme vo svojom živote zabúdať na Najsvätejšiu Pannu Máriu (Konšt. 32). Jej venoval svoje diela, modlitby, hudbu a obrazy. Mária bola pre neho nielen Matkou Vykupiteľa, ale aj jeho spoločníčkou, radkyňou, inšpirátorkou a vzorom vytrvalosti v misii, pri kríži a pri zrode nových spoločenstiev (porov. Jn 19, 25 – 27; Sk 2, 1 – 12). Nech nás Mária a Alfonz svojou apoštolskou horlivosťou povzbudia, aby sme boli misionármi nádeje a kráčali v šľapajach Syna Vykupiteľa.

Bratsky v Kristovi Vykupiteľovi,

P. Rogério Gomes, generálny predstavený CSsR