Slovo medzi nami
DomovNovinkyBlahoslavená Mária Celesta Crostarosa

Blahoslavená Mária Celesta Crostarosa

Dnes si pripomíname narodenie blahoslavenej Márie Celesty Crostarosy, zakladateľky rehole sestier redemptoristiek. Mária Celeste Crostarosa mala vplyv na vznik kongregácie redemptoristov, bola v úzkom kontakte so svätým Alfonzom aj so svätým Gerardom. Napokon prvé pravidlá jej rehole mali veľa spoločných prvkov s pravidlami redemptoristov – pri zachovaní kontemplatívnej odlišnosti rehole sestier.

DETSTVO A MLADOSŤ

Jediným prameňom informácií o detstve a mladosti Júlie (krstné meno Márie Celesty) je jej Autobiografia, ktorú napísala koncom života z pohľadu neskorších skúseností. Informácie sú teda dosť skúpe. Z farských kníh Kostola svätého Jozefa v Neapole vieme, že sa narodila 31. októbra 1696 a 1. novembra – na slávnosť Všetkých svätých – bola pokrstená. Dostala tri mená: Júlia, Marcela a Santa, čiže svätá, čím ju zverili nádherným patrónom tohto dňa. Možno aj takto sa zvestovala jej budúcnosť.

Mala šťastné detstvo. Bola desiatou dcérou v mnohodetnej rodine neapolskej šľachty s veľkým politickým vplyvom, dobre situovanej, s pravou nábožnosťou, o čom svedčí aj to, že až tri dcéry sa stali z vlastnej vôle rehoľníčkami a jeden syn jezuitom.

Júliin otec bol vzdelaný človek, advokát, doktor obojeho práva (tak ako svätý Alfonz de Liguori) a bol vysokopostaveným členom mestského magistrátu. Rodokmeň rodiny siaha až do dvanásteho storočia a nachádzajú sa v ňom slávne postavy spoločenského a vojenského života. Guiseppe Crostarosa požíval v rodine veľkú autoritu, no zároveň dôveroval svojim deťom a dovolil im slobodne si vybrať životnú cestu. Júliina starostlivá matka – Paula Battista – pochádzala zo známeho rodu Caldariovcov a veľmi dbala o duchovný rast detí. Z domu si Júlia odniesla veľkú lásku k svätým, ktorých život bol pre ňu vzorom a ktorých vo svojich dielach často spomínala. Boli to Katarína Sienská, Filip Neri, František z Assisi, mučeník Tomáš Becket.

Júlia bola živé, inteligentné dieťa, milované svojimi blízkymi. Jej detské šibalstvá rozveseľovali starších súrodencov. Keď malá Júlia počas prežívania svojich prvých „duchovných nocí“ zvážnela, všetci si všimli zmenu, ktorá sa s ňou udiala. Ona sama veľmi prísne hodnotila toto obdobie svojho života. Vyčítala si ústupčivosť voči svetu a ľahostajnosť voči Bohu. Často – aj pod vplyvom služobníctva – sa nadchýnala krásou neapolských melódií a tamojšou ľudovou kultúrou. Psychológ by tento Júliin nepokoj nazval krízou na ceste formovania osobnosti, no každý veriaci človek v ňom musí vidieť Božie riadenie. Boh si už vtedy vybral toto dieťa, aby ho viedol a pripravil pre svoju činnosť.

Veľké duchovné dobrodružstvo Júlie sa začalo pod vedením istého učeného dominikána. Hoci táto etapa života bola pre ňu ťažká, vykonala si revíziu života, generálnu spoveď, začala sa učiť rozjímavú modlitbu a zatúžila horlivo slúžiť Bohu. Dôkladne študovala diela vtedajšej duchovnosti, ktoré jej spovedník odporučil: okrem iného meditácie svätého Petra z Alkantary, ktorého si vážila svätá Terézia z Avily, a Pokrm duše od Pavla Segneriho. Vo svojej modlitbe však rýchlo prekonala metódy, ktoré jej radil duchovný vodca. Jej meditácia, hoci nevedome, sa stávala kontempláciou, čo pochopila až po rokoch. Boh ju v dialógu – cez vnútorné rozhovory – a učením modlitby, cez hlboké prežívanie jeho prítomnosti počas svätej omše a pokynmi citlivého svedomia od detstva formoval a pripravoval na uskutočňovanie jeho plánov. Veľký význam pre jej vnútorné dozrievanie malo Božie slovo a Eucharistia. Skúsenosť veľkého očistenia a oslobodenia svojej duše počas svätej omše na Veľkonočnú vigíliu opísala v Autobiografii ako duchovné zmŕtvychvstanie do nového života po prežitej vnútornej „noci“. Vtedy jej pomohol svojím rozumným a vyrovnaným vedením známy neapolský spovedník, páter Bartolomeo Cacace. Na jeho radu ako sedemnásťročná zložila sľub čistoty.

Pri analýze jej duchovného rastu možno povedať, že jej rehoľné povolanie sa zrodilo charizmaticky, z očarenia Bohom a zotrvávania v jeho prítomnosti. Dlho však nevedela, ako ho má zrealizovať, nechcela robiť nič podľa svojej vlastnej vôle. Vtedy Boh začal konať veľmi jednoducho, cez rodinné udalosti. V apríli roku 1718 išla s matkou navštíviť staršiu sestru Uršulu do kláštora karmelitánok v Marigliano. A táto návšteva sa nečakane skončila tým, že v kláštore ostali obidve sestry.

JÚLIA AKO KARMELITÁNKA

Stalo sa to po období vnútorného očistenia, ktoré ju priviedlo k osobnému stretnutiu s Božou láskou a urýchlilo jej konkrétne životné rozhodnutia. Hodno spomenúť istú udalosť, ktorá sa viaže k príchodu Júlie do Marigliana, pretože je charakteristickou črtou jej osobnosti. Komunita karmelitánok jej učarovala svojou prostotou a autentickosťou, no svojím bystrým okom si tam všimla istú nedbalosť pri zachovávaní pravidiel. V rozhovore s predstavenou jej to pokorne, ale jasne povedala a svoj vstup podmienila zmenami v týchto veciach. Ako rozvážne a taktne to musela urobiť, keď jej požiadavku prijali a v kláštore došlo k obnove! A tak to bolo v jej živote stále – všade tam, kde bola, priniesla so sebou obnovu života. Prinášala Božieho ducha, ktorým bola preplnená. V Marigliane si ju veľmi vážili; zverovali jej dôležité funkcie, radili sa s ňou, hoci sa neraz stretávala aj s ľudským neporozumením a závisťou. No to, čo bolo najdôležitejšie, sa odohrávalo v jej vnútri. Cez rehoľný život sa učila čistej láske a približovala sa k zjednoteniu s Bohom. Vtedy – ešte ako karmelitánka – po prvý raz počas modlitby počula v srdci, že bude matkou novej rehole, čomu vtedy vôbec nemohla rozumieť.

Kláštorný pokoj v Marigliane narušili vonkajšie okolnosti. Absolutizmus panovníkov bol vtedy všemocný a šľachtičná, na majetkoch ktorej sa kláštor nachádzal, ho zrušila. Miestny biskup poradil sestrám, aby si našli miesto v iných rehoľných domoch. Mária Celesta (rehoľné meno Júlie), nevediac, čo má robiť, sa opäť v dôvere radila s Bohom. Ustarostený otec aj celá rodina jej predkladali ľahké a pohodlné riešenia, ale ona v nich nevidela Božiu vôľu. Rozpoznala ju až v návrhu nového duchovného vodcu, otca Falcoiu. Tento biskup viedol v Marigliane duchovné cvičenia pre karmelitánky a bol tiež jedným zo zakladateľov konzervatória vizitiek v Scale, malom horskom mestečku neďaleko Neapola. Súhlasila s jeho návrhom, riadiac sa poslušnosťou vnútornému rozkazu, hoci už vtedy jej Boh hovoril, že Falcoia bude príčinou mnohých jej utrpení a ponížení a kláštor v Scale jej Golgotou.

ZJAVENIE PRAVIDIEL, ZALOŽENIE A VYHNANSTVO

Do kláštora v Scale vstúpila začiatkom roku 1724. Už vtedy začala písať svoj duchovný denník Rozhovory duše s Ježišom, ktorý ukazuje jej vnútornú cestu k zjednoteniu s Bohom. V Scale začalo všetko odznova: musela prejsť novou rehoľnou formáciou, tentoraz ako vizitka podľa pravidiel svätého Františka Saleského. Možno povedať, že tak ako predtým v Karmeli, aj tu Boh jej príchodom priniesol obnovu novovzniknutej scalskej komunite, ktorá, hoci sa riadila pravidlami vizitiek, nemala ešte cirkevné schválenie. Mária Celesta ešte ako novicka dostala od Boha po svätom prijímaní pre ňu nepochopiteľný príkaz založiť nový rehoľný inštitút a zároveň aj nové pravidlá (bolo to 25. apríla 1725). Pretože si neverila, hoci jej svedomie Božie požiadavky potvrdzovalo, povedala to svojim predstaveným – novicmajsterke a spovedníkovi. Spočiatku to prijali a skupina neapolských teológov dokonca potvrdila autentickosť zjavení, no neskôr ich začali považovať za výmysly falošnej vizionárky a Mária Celesta zakúšala mnohé poníženia.

Bolo ešte potrebné počkať si na vhodnú chvíľu a na človeka, ktorý by vedel odhaliť pravdu o zjavení. Takým mužom bol Alfonz de Liguori, budúci zakladateľ kongregácie redemptoristov, ktorého poslal preskúmať vierohodnosť vízií Márie Celesty do Scaly otec Falcoia. Doteraz je v Scale spovednica – svedok ich rozhovoru, ktorého výsledkom bolo nespochybniteľné tvrdenie budúceho učiteľa Cirkvi, že jej zjavenia sú Božím dielom. Jeho pozitívne a nadšené hodnotenie spôsobilo, že kapitula sestier v Scale prijala pravidlá a miestny biskup schváli novú inštitúciu. Na slávnosť Zoslania Ducha Svätého 13. apríla 1731 sa zrodil nový inštitút – budúca rehoľa sestier redemptoristiek.

„Pôvodné pravidlá“ (najstaršia forma stanov novej komunity) mali výrazný kristocentrický charakter duchovnosti nového inštitútu. Jeho pravidlom malo byť evanjelium, čiže Ježišov život, ktorý je možno realizovať v ľudskom živote vďaka moci Ducha Tešiteľa. Tento „človeka premieňa na Boží obraz v živote, spravodlivosti a pravde“ (Úvod do pravidiel nazvaný Úmysel Večného Otca). Boh Otec podľa Márie Celesty stále vidí v človeku svojho Syna a túži v ňom znova vytvoriť Kristovu podobu, Boží obraz a krásu, ktorú hriech zdeformoval. Boh je akoby sochárom, čo v nás vytesáva ikonu Krista, našu pravú ľudskú tvár. Toto dielo uskutočňuje v Kristovi a skrze Krista, lebo jeho jednorodený Syn je plánom, Otcovým zámerom voči svetu. Preto Ježiš je prvotným a základným pravidlom nového inštitútu, ktorý má aj svoj misijný cieľ voči ľudstvu chorému na hriech a nepoznajúceho Božiu lásku: „Aby moje stvorenia nezabúdali na večnú lásku, ktorou som si ich zamiloval, zapáčilo sa mi vyvoliť si tento inštitút, aby bol pre všetkých ľudí sveta živou pamiatkou toho, čo môj jednorodený Syn chcel vykonať pre ich spásu“ (z Úvodu do pravidiel).

Inštitút mal svetu pripomínať nekonečnú Božiu lásku, ktorú najplnšie vyjadril Ježiš, vtelené Slovo, celým svojím pozemským životom. Rehoľníčky sa majú vo všetkom pripodobniť Ježišovi, aby boli pre svet znamením, obrazom, portrétom, sviatosťou, živou pamiatkou.

„Vyryte si do ducha jeho život; pripodobnite sa mu nasledovaním a buďte na zemi živými portrétmi môjho milovaného Syna – jedine on je vašou hlavou a vaším počiatkom. Neste ho ako život svojho srdca, ako cieľ vášho bytia, ako pastiera vášho stáda, ako majstra vášho ducha.“

Mária Celesta odporúča svojim duchovným dcéram deväť pravidiel, ktoré nazýva čnosťami: jednotu a vzájomnú lásku, chudobu, čistotu, poslušnosť, tichosť a pokoru srdca, umŕtvenosť, uzobranosť mysle a mlčanie, modlitbu, sebazaprenie a lásku ku krížu. Tieto pravidlá boli predstavené nielen ako normy, ktoré zaväzovali rehoľníčky inštitútu, ale skôr ako „čnosti“, aspekty Ježišovho života. Veľmi významné je umiestnenie pravidla o jednote a vzájomnej láske na prvom mieste. Niet totiž nič, čo by viac charakterizovalo život Ježiša ako jeho bezhraničná láska k ľuďom a túžba, aby všetci boli jedno. Je to opäť dôsledok voľby evanjelia za pravidlo – základ pre nový inštitút.

Myšlienka byť „pamiatkou Ježiša“ preniká aj normy týkajúce sa oblečenia, poriadku dňa, povinností, všetkých foriem života v novom inštitúte. Všetko má sprítomňovať Ježiša, jeho život od tajomstva Vtelenia až po Paschu. Každý skutok, každá činnosť sa má stať účasťou na jeho živote, má byť pamiatkou jeho skutkov, jeho modlitby, jeho utrpenia, jeho lásky. A práve táto idea potvrdzuje originalitu Máriinho rehoľného projektu. Hoci veľa vonkajších štruktúr jej pravidiel možno nájsť aj v iných pravidlách tej doby, ktoré jej mohli slúžiť ako vzor, napr. pravidiel karmelitánok a vizitiek, predsa myšlienka byť živou pamiatkou Ježiša a jeho skutkov dáva jej návrhu úplne novátorské črty a určuje jej teologický význam.

Svätý Alfonz dokázal oceniť hodnotu tohto zjavenia a dosiahol jeho prijatie v kruhoch neapolských teológov a cirkevnej hierarchie. Pomáhal aj sestrám, aby mu porozumeli. Vždy, keď viedol v Scale duchovné cvičenie, mal radosť z horlivého života sestier, ku ktorému ich povzbudzoval aj svojimi vrúcnymi a bratskými listami. Sestry mu to opätovali modlitbami a živou korešpondenciou.

S Máriou Celestou ho spájala ešte jedna udalosť. Po niekoľkých mesiacoch od založenia inštitútu sestier, už v októbri 1731, mala nové zjavenie, ktoré sa tentoraz týkalo samotného Alfonza: Boh je dal poznať, že má byť zakladateľom novej kongregácie s pravidlami podobnými pravidlám sestier, ale venujúcej sa misionárskej práci medzi najchudobnejšími. Alfonza nemohla o tom informovať ihneď, vzhľadom na jeho početné práce a aj obmedzenia, ktoré kládol otec Falcoia, ich duchovný vodca, do ich vzájomných kontaktov. Oznámila mu to až v novembri, keď Alfonz prišiel do Scaly. Svedkom ich dramatického rozhovoru v scalskej kaplnke – ako hovoria dejiny – bol otec Mazzini. Dovtedy, čiže do novembra 1731, sa Alfonz vážne nezaoberal založením nového inštitútu. Neskôr Márii Celeste napísal, že sa neriadi zjaveniami, ale ide cestou poslušnosti svojmu duchovnému vodcovi, a tak pri hľadaní Božej vôle mu dal posúdiť vierohodnosť Máriiných zjavení. Keď obidvaja potvrdili ich pravdivosť, začal robiť všetko pre založenie nového inštitútu. O tom, ako veľmi si cenil Máriine myšlienky, svedčí veľká starostlivosť, s akou uchovával text jej pravidiel a všetky listy, vďaka čomu sa zachovali až dodnes.

V čase formovania kongregácie pátrov v Scale celý kláštor sestier žil ich radosťami a problémami, zvlášť vtedy, keď došlo k prvým nedorozumeniam. Žiaľ, aj v komunite sestier sa objavili nepokoje spôsobené jednak závisťou niektorých sestier kvôli údajnému ovplyvňovaniu kláštora Máriou Celestou a jednak príliš autoritatívnymi požiadavkami otca Falcoiu. Mária Celesta preto odišla zo Scaly – svedomie jej nedovolilo prijať podmienky, ktoré jej nariadili (požadovala sa slepá poslušnosť voči Falcoiovi a podpísanie ním zmenených pravidiel). S týmito zmenami nemohla súhlasiť, lebo pre ňu to znamenalo zradiť Boha. Vybrala si vyhnanstvo a putovanie z miesta na miesto. Zároveň v sebe živila nádej, že sa jej raz podarí zrealizovať plány Boha, ktorého považovala za jediného zakladateľa nového inštitútu.

REFORMA KLÁŠTORA V PARETI

Po opustení Scaly žila Mária Celesta so svojou sestrou Uršulou niekoľko rokov v kláštore dominikánok v Pareti-Nocere. Tento kláštor zreformovala a priviedla k rozkvetu. Naplno sa angažovala v duchovnom raste tamojších sestier. Písala im osobitné meditácie, ktoré sa opierali o evanjelium, a duchovné cvičenia s teologickou hĺbkou (okrem iného Cvičenia lásky na každý deň, Duchovné cvičenia). Pre ňu samu to nebolo ľahké obdobie. V Rozhovoroch duše s Ježišom opisuje svoj nepokoj, pochybnosti, vnútorné rozpory, ktoré ani ona sama, ani nijaký človek nemohol utíšiť. Prežívala obdobie veľkého duchovného temna, suchopáru a púšte, ale aj čas očistenia. Skončil sa náhle – ako sama píše – roku 1737, keď ju Boh vo chvíli zjednotenia po svätom prijímaní naplnil veľkým duchovným pokojom. Skončil sa „pekelný zmätok“, počas ktorého sa musela boriť s vlastnými pochybnosťami i s nepochopením zo strany ľudí. Predovšetkým ju trápila myšlienka, že ešte nezrealizovala „dielo“, ktoré jej zveril Boh: tak nazývala budúci inštitút.

Počas pobytu v kláštore dominikánok jej cirkevné úrady zverili funkciu svedčiacu o veľkej dôvere, ktorá ju zaväzovala navštevovať okolité kláštory a dbať o ich duchovnú úroveň. No aj vtedy prežila veľké poníženie – vypočúvanie inkvizičného súdu v súvislosti s procesom Tosqueza, šľachtica známeho zo Scaly a podozrivého z kvietizmu. Pravdepodobne táto udalosť jej znemožnila založiť vlastný kláštor v Roccapiemonte, hoci sa o to už dlhšie snažila.

DOM VO FOGGIU A KONIEC ŽIVOTA

Až roku 1738 nadišiel čas založenia vytúženého inštitútu podľa pravidiel zjavených roku 1725. Tak ako vždy, aj teraz sa pýtala Boha, či to je jeho vôľa, či to je dielo, po ktorom túžil. Kvôli tomu išla do mesta Foggia, kde ju pozvali a aj veľa sľubovali (tunajší obyvatelia hľadali konzervatórium, ktoré by vychovávalo ich dcéry). No začiatky neboli ľahké: nedostatok materiálnych prostriedkov, nevhodné priestory, ktoré nedovoľovali mať vlastnú kaplnku s Oltárnou sviatosťou, nesplnené sľuby. Pre ťažké materiálne podmienky sa počet chovankýň ustavične znižoval. Mária však vedela čakať a dôverovať Bohu. Po niekoľkých rokoch sa našlo pre kláštor lepšie sídlo, vznikla tam kaplnka, začal pravý kláštorný život so spoločnou chórovou modlitbou. Pribúdali nové chovankyne, z ktorých sa mnohé stali rehoľníčkami. Zakladateľka sa podujala systemizovať a dopĺňať pravidlá. Napísala ich poslednú časť Duch inštitútu, v ktorej vysvetľovala svojim sestrám, že najistejšou cestou ku Kristovmu životu je pokora, ponižovanie sa, úplná priezračnosť, aby tak boli viac ním než sebou. Táto cesta vedie cez prijatie Kristovej chudoby. „Toho, ktorý sa zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ a prijal poníženie, ktoré je najúčinnejším spôsobom, aký používa Boh na pretrhnutie pút nášho egoizmu, našich predstáv a naviazaností. Mária Celesta preto horlivo odporúčala svojim duchovným dcéram, aby pozorne skúmali všetky svoje myšlienky vtierajúce sa do ich sŕdc, a aby vedeli prijať a zhodnotiť každú skúsenosť kríža, ktorá ich môže očistiť a dovoliť Bohu, aby vládol v ich živote.

Vtedy napísala alebo dokončila veľa zo svojich diel, spomedzi ktorých treba vymenovať predovšetkým Stupne modlitby a Duchovnú záhradku, diela, ktoré svedčia o jej výnimočnom zjednotení s Bohom a o hlbokom živote modlitby. Jej Bohom prežiarená osobnosť priťahovala ľudí, ktorí ňou ovplyvnení menili svoj život. Pritom dokázala uzatvárať veľmi hlboké a pekné priateľstvá, čoho príkladom je vzťah so svätým Gerardom, rehoľným bratom, ktorý rád navštevoval jej kláštor, aby sa spolu s ňou a s jej sestrami nadchýnal Božou dobrotou a milosrdenstvom. Dokumenty hovoria aj o obnovení kontaktov so svätým Alfonzom. Medzi obyvateľmi Foggie časom vzrástla úcta k nej samotnej, k jej dielu. Dokonca sa zrodil chýr o jej svätosti: nazývali ju „svätá abatiša“. V tomto chýre svätosti zomrela na sviatok Povýšenia kríža, 14. septembra 1755, keď – ako píšu kroniky – jej čítali evanjelium svätého Jána o smrti Pána Ježiša.

MÁRIA CELESTA AKO ŽENA A ZAKLADATEĽKA

Z týchto niekoľkých viet, opisujúcich jej dramatický život, vyplýva, že Boh si vyvolil túto ženu, aby s jej pomocou uskutočnil svoje plány. Pripravil si ju na to tým, že jej dal vedomie svojej ustavičnej prítomnosti, ale ťažkosti z jej cesty neodstránil. Práve naopak – musela podobne ako Kristus prejsť svoju horu Tábor i Golgotu, aby tak žila jeho životom na zemi. Napriek množstvu vnútorných rozporov vždy si vedela odvážne vybrať krížovú cestu, neohrozene brániac pravdu, a to aj na úkor dobrej povesti (po Neapoli o nej dlho kolovali klebety ako o falošnej vizionárke a rebelujúcej mníške). Niekedy jej horlivosť považovali za pýchu, ale to si nevšímala; vždy išla za hlasom svojho svedomia a niesla následky svojich rozhodnutí. Keď berieme do úvahy mentalitu jej súčasníkov a ich predstavy o úlohe ženy, dokážeme si predstaviť, koľko síl ju to stálo. Po troch storočiach dejiny ocenili veľkosť jej ducha. Totiž zmeny, čo presadil Falcoia, a nánosy doby sa časom stratili ako zbytočné a nepotrebné. Ale všetko, čo tak veľmi bránila, pretrvalo dodnes. Až v našich časoch sa našli dokumenty – svedectvá, listy –, ktoré odkrývajú skutočné motívy jej konania. Možno povedať, že vlastne jej nábožnosť, najmä v otázke svedomia, zodpovedá mentalite súčasného človeka, pre ktorého by bolo ťažké prijať slepú poslušnosť a ktorý je veľmi citlivý na svoju slobodu.

V jej živote nás uchvacuje dôslednosť a sila ducha, najmä keď si vďaka jej knihám uvedomíme neustály boj s pochybnosťami, ktoré ju gniavili v každej ťažkej situácii. Musela sa často rozhodovať proti všeobecnej mienke. Ako často sa musela usilovať o pokoj srdca, aby neupadla na duchu a nezriekla sa svojej cesty! Na mnohých stranách svojich kníh popisuje toto prekonávanie pochybností, zúfalstva, pokušení satana a odsúdenie ľuďmi. Zachraňovala ju iba istota Božej prítomnosti a nezlomná viera v prijaté zjavenie i pokora, ktorá jej napriek porážkam a neúspechom nedovoľovala upadnúť na duchu. Pokora, ktorá ju učila stavať Božie veci nad vlastné.

Ešte jedno môžeme na nej obdivovať. Nezávisle od všetkého vždy vedela konať dobro. Pod náporom ľudskej zloby a nepochopenia sa mohla uzavrieť, upadnúť do apatie a rezignácie. Ona však „vyžarovala“ oživujúceho ducha, reformovala, premieňala. Vďaka tomu si získala ľudské srdcia a odhaľovala falošné súdy o sebe. Príbeh jej života ukazuje, že človek s otvoreným srdcom musel podľahnúť sile jej osobnosti a zamilovať si ju. Tak to bolo so svätým Alfonzom, svätým Gerardom, pátrom Mazzinim, s mnohými prvými redemptoristami, s ktorými ju spájalo hlboké duchovné priateľstvo.

Čo bolo tajomstvom jej vytrvalosti, hnacou silou neľahkého života? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Bola to jednota s Bohom – veľmi hlboká dôvernosť, ktorá spôsobila, že v Bohu našla svojho Majstra, Sprievodcu, Tešiteľa, Priateľa, Kráľa a Pána svojej duše. Uistil ju, že sám sa postará o budúci inštitút a ona sa má stať iba jeho základom, trvalým a pevným vďaka znášaným poníženiam. Dokázala tomu uveriť a čakať na realizáciu Božích sľubov. Nepretržité prebývanie s Pánom rozmnožovalo jej nádej, niekedy aj proti všetkej nádeji. Dôvera v Boha jej dávala ešte jeden tromf: pretože sa mu nikdy neprotivila, nikdy ho nesklamala, aj on spĺňal jej prosby a modlitby. Ako každý človek modlitby, ktorý je Božím dôverníkom, aj ona mohla veľa vyprosiť pre utrápený svet, pre svojich bratov a sestry, zvlášť hriešnikov. Ako spomína v Autobiografii, Boh vypočul jej modlitby dokonca aj keď sa modlila za ukončenie zemetrasenia v okolí Foggie. To je jeden príklad, ktorý dejiny zaznamenali. Koľko však táto vnímavá, citlivá a Boha milujúca žena predniesla prosieb? Modlitba bola pre ňu podľa jej slov ako dýchanie, ako vzduch, ako sen, ako jedlo. Bola presvedčená, že modlitba je v ľudskom živote nevyhnutná. Ba čo viac – tvrdila, že nielen vyvolení, ale každý človek je povolaný ku kontemplácii, k zotrvávaniu v Božej prítomnosti, a že len tak dosiahne šťastie už tu na zemi, šťastie, ktoré sa nazýva svätosť.

REHOĽA SESTIER REDEMPTORIESTIE A JEJ CHARIZMA

Avšak najväčším dielom, čo po sebe zanechala Mária Crostarosa, je nová rehoľa. Zo začiatku sa nazývala Rehoľa najsvätejšieho Spasiteľa. Keď roku 1750 predložili na schválenie jej pravidlá, vzhľadom na už jestvujúcu kongregáciu s takým názvom Svätá stolica zmenila názov. Tak ako pred rokom v prípade kongregácie pátrov. Napokon dostala názov Rehoľa najsvätejšieho Vykupiteľa, analogicky k mužskej kongregácii z dôvodu spoločných začiatkov a duchovných pút oboch inštitútov.

Svätý Alfonz sa pričinil aj o jej rozšírenie, pretože keď sa stal biskupom diecézy Santa Agata dei Goti, priviedol tam redemptoristky a odtiaľ sa rehoľa v 19. storočí rozšírila do iných krajín Európy. Dnes má kláštory na piatich kontinentoch.

Súčasné konštitúcie redemptoristiek potvrdzujú, že „Rehoľu najsvätejšieho Vykupiteľa tvoria komunity, ktoré sa usilujú naplno žiť Kristovo evanjelium vo všetkých rozmeroch ľudskej a náboženskej existencie. V duchu autentickej vernosti vnuknutiu Márii Celeste Crostarosy, a tiež duchovnej a apoštolskej tradície alfonziánskeho spoločenstva, túžia byť v Cirkvi a vo svete zvláštnym spôsobom jasným svedectvom a živou pamiatkou paschálneho tajomstva vykúpenia, v ktorom Otec skrze Krista v Duchu Svätom zrealizoval svoj plán lásky“ (Konštitúcie 1). Redemptoristky túžia naplniť toto poslanie svojím životom oddaným kontemplácii Boha, horlivou modlitbou za bratov, zvlášť redemptoristov, a pohostinným otvorením sa všetkým, ktorí hľadajú v ich kláštoroch uzobranie, stretnutie s Bohom a svedectvo viery.

Kontemplácia, liturgia, Eucharistia a život v spoločenstve sú pre redemptoristky prameňom a pokrmom pre ich svedectvo: „Neustála kontemplácia tajomstva Krista rozvíja v nás postoj usmievavej a vyžarujúcej radosti, úprimnej prostoty a pravdivej lásky, ktoré charakterizujú naše spoločenstvo. Nehľadáme tvrdý a prísny štýl života, ani mimoriadne umŕtvovania, ale usilujeme sa žiť podľa ducha blahoslavenstiev v atmosfére uzobrania a modlitby pripomínajúcej večeradlo“ (Konštitúcie 10).

Klauzúra a kontemplatívny štýl života neobmedzujú túto misiu, ale stávajú sa účinným prostriedkom na jej plnenie. Umožňujú totiž uzobranie a osamostatnenie potrebné pre všetkých, ktorí sa chcú naplniť Bohom, aby ho mohli priniesť iným. Sú bránami, otvárajúcimi sa pre Boha. Poslanie redemptoristiek možno opísať jedným slovom – láska, ktorá sa stáva impulzom k modlitbe a k stretnutiu s núdznymi ľuďmi. Svedectvo je prostým, evanjeliovým ohlasovaním radostnej zvesti, že Boh je prítomný v človeku a veľmi túži, aby žili jeho životom a milovali jeho srdcom. On totiž – ako píše Mária Celesta Crostarosa – túži naďalej žiť v nás a putovať po svete, naďalej milovať a zachraňovať, lebo „zomrel, aby ako zmŕtvychvstalý žil vo svojich

Za svoju najlepšiu majsterku v pokračovaní života Ježiša považuje redemptoristka – podľa vzoru Márie Celesty – Máriu, ktorá bola jeho najdokonalejšou ikonou na zemi: „Matka Lásky, utiekam sa k tebe, aby na tvoj príhovor bol do mňa dobre vtlačený živý obraz Ježiša, aby nebeský Otec hľadel na mňa s bezhraničnou láskou, ako hľadí na svojho milovaného a božského Syna v sebe“ (Cvičenia lásky).

Zdroj: Článok je prevzatý z knihy Svetlá pre biednych.

Príbuzné články:

Sv. Ján Neuman (205. výročie narodenia)

Svätý Gerard

Blahoslavení španielsky mučeníci

Bl. Celeste Crostarosa

Bl. Vasyľ Veličkovský patrónom väzenskej služby na Ukrajine

P. Mastiliak v procese blahorečenia

MODERNÉ PORTRÉTY SVÄTCOV

----
Twitter
Visit Us
Youtube
Soundtier