Veríme, že prítomnosť Krista v Eucharistii pokračuje aj mimo omšovej liturgie, v ktorej Ježiš prináša Otcovi obetu chvály tým, že je poslušný Otcovi až do konca a že je solidárny s hriešnikmi až do krajnosti.

Kedykoľvek môžeme Ježiša adorovať v Najsvätejšej sviatosti a spájať sa s jeho sebaobetovaním Bohu za život sveta. Adorácia evokuje prítomnosť, odpočinok a pozeranie. V adorácii sme prítomní pri Ježišovi, ktorého obetu máme stále pred očami. Keď ostávame v ňom, čoraz viac sme vťahovaní do jeho sebaobetovania. Pozeraním na Ježiša prijímame a sme premieňaní tajomstvom, ktoré adorujeme. Adorácia sa podobá státiu pod Ježišovým krížom: stávame sa svedkami obety jeho života. Toto zotrvávanie pod krížom z nás robí svedkov obety jeho života a premieňa nás.

Okrem Panny Márie a milovaného učeníka pod krížom bdie aj rímsky stotník, ktorý pozoroval, ako Ježiša zomiera. Aj stotník teda môže byť modelom adorujúceho človeka. Stotník pravdepodobne sprevádzal Ježiša od chvíle zatknutia až do jeho smrti. Na vlastné oči videl, ako bol Ježiš zradený, zatknutý, obvinený, ponížený, vyzlečený a kruto pribitý na kríž. To, čoho bol svedkom, zhrnul, keď povedal: „Tento človek je nevinný” (Lk 23, 47) a „To je naozaj Boží syn!” (Mt 27, 54; Mk 15, 39). Napriek tomu, že videl stovky popráv, nad ktorými dozeral, ktoré boli podobné tej Ježišovej, napriek tomu, že takéto popravy preň už boli rutinnou záležitosťou a pocitové prežívanie pri vykonávaní tejto služby bolo tiež pravdepodobne dávno otupené, táto poprava bola úplne iná. Zažil pri nej niečo, čo doteraz nikdy nezažil. Na konci rutinnej popravy stotník vyznáva vieru v Ježiša. Napokon, nešlo len o ďalšieho ukrižovaného zločinca. Stotník vyjadruje presvedčenie, že tento človek je nevinný, že je to Boží syn. Zo stotníkovej „adorácie” sa môžeme naučiť to, že podstatu Ježišovej obety nedokážeme naozaj skutočne oceniť, ak nestojíme tvárou v tvár hrôze kríža.

Markovo evanjelium hovorí, že stotník stál pred Ježišom. Tak ako každý veliteľ vojenskej jednotky, aj on pozorne sledoval zločinca Ježiša. Jeho poslaním nebolo nič iné, iba dávať pozor na Ježiša, sledovať ho, pozerať sa na neho. Nestačí však byť len fyzicky prítomný. Musel Ježia veľmi pozorne sledovať. Nespúšťal z neho oči. Potreboval o ňom podať podrobnú správu. Od stotníka sa učíme pozerať priamo na Ježiša, dávať na neho pozor, sledovať ho, kontemplovať ho. Spočiatku stotník sledoval Ježiša celé hodiny len z povinnosti. Nakoniec ho však kontemploval v pravde.

Čo vlastne stotník videl? Môžeme predpokladať, že bol svedkom hrôzy utrpenia, ktoré predchádzalo Ježišovu smrť. Bol očitým svedkom mučenia, ponižovania a osamotenosti, ktorá sa Ježiš zmocnila, po tom, čo ho priatelia zradili a opustili. Musel byť šokovaný, keď videl, ako Judáš zradne a naoko priateľsky pobozkal Ježiša, keď sa z gesta priateľstva stalo gesto zrady. Možno mu nešlo do hlavy, ako je to možné, že skupina jeho najbližších priateľov ho tak rýchlo opustila, aby si zachránila kožu. Počul tiež vymyslené klamstvá vo veľrade a sledoval, ako Pilát ustúpil davu napriek tomu, že chýbali dôkazy zločinu, ktorý mal Ježiš údajne spáchať. Videl, ako Ježiša vysmievali, opľúvali, ako ho vyzliekli a ukrižovali. Počul ako v bolesti Ježiš kričí: „Bože môj, Bož môj, prečo si ma opustil?” (Mk 15, 34). Stotník bol svedkom neskutočnej krutosti zo strany jeho priateľov, vodcov a zo strany Boha. Zrada, neľudskosť a nemilosrdnosť pokračujú dodnes v mnohých ukrižovaniach chudobných a ukrižovaní stvorenia. Nemôžeme sa nediviť, prečo priatelia, vodcovia a Boh neodpovedia.

Som však tiež presvedčený, že stotník uzrel neuveriteľnú lásku, Ježišovu lásku k Bohu, ktorý mu neodňal kalich utrpenia, a tiež lásku k blížnym. Pre svojich nepriateľov prosil o Otcovo odpustenie (Lk 23, 34). Zločincovi prisľúbil raj (Lk 23, 43). Svojej matke zabezpečil novú rodinu (Jn 19, 26-27). A Bohu, ktorý ho opustil, sa celý odovzdal: „Otče do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha” (Lk 23, 46). Stotník bol svedkom kvitnúcej lásky na vyprahnutej pustatine neľudskosti. Uprostred hluku výsmechu a klamstiev ten muž – Ježiš – vyslovoval slová vernosti a pravdy. Zo všetkých strán ľudia kričali ‚nie‘. Stotník však počul, ako Ježiš hovorí ‚áno‘ svojmu Otcovi, ‚áno‘ blížnym a tiež ‚áno‘ svojmu poslaniu. V tomto hroznom kríži utrpenia a násilia našiel stotník lásku, neochvejnú lásku, lásku, ktorá odmieta zomrieť, lásku, ktorá je v boji proti zlu silná ako železo, ale nežná k milovaným. Ježiš ostal verný svojmu poslaniu. Preto sa jeho smrť premenila na život.

Keď adorujeme Boha a klaniame sa jeho obeti, sme pozvaní plakať za obete ľahostajnosti hriešneho ľudstva a Božej bezmocnosti. Plačme aj od vďačnosti za to, že čistá láska je prítomná v zlomenom svete.

Stotník si uvedomil, že Ježiš mohol prísť len zhora, od svojho Otca. Napodobňujme stotníka pri adorácii. Sledujme Ježiša. Prejavme zhrozenie pri pohľade na ničivé zlo. Prejavme údiv z čistej lásky, čistej obety a chvály. Nech nás pohľad na trpiaceho Ježiša a na trpiacich blížnych premení, tak ako premenil stotníka. Dúfajme, že keď ľudia uvidia, ako súcitne a s láskou pomáhame druhým niesť kríž, že aj v nás uvidia tvár nevinného Božieho Syna. Adorujme Ježiša, ktorý obetoval život ako dar Otcovi a ľuďom. Adorujme ho kvôli sebe, kvôli chudobným, kvôli našej zemi, Cirkvi a kvôli životu sveta.

Rastislav Dluhý CSsR

Prednáška, ktorú mal kardinál Tagle 19. júna 2008 na 49. medzinárodnom eucharistickom kongrese v kanadskom meste Quebec. (Článok je súčasťou knihy Telling the Story of Jesus).

V rámci pôstnej duchovnej obnovy sme publikovali články Ty si sa nad nami zmiloval a Buď pozdravený náš Kráľ – vedený na kríž ako tichý baránok.