Istý filozof raz povedal: „Svet je plný utrpenia, ale aj ľudí, ktorí ho znášajú.“ Utrpeniu sa v živote nedá vyhnúť, aj keby sme veľmi chceli. Čo všetko nás v živote zabolí! Už malé dieťa sa musí popáliť, aby sa naučilo nedotýkať ohňa. Ale aj keď človek dospeje, zistí, že bolesť je súčasťou života… niekedy choroba, chatrné zdravie, no tiež sklamanie, odsúdenie od najbližších, nepochopenie, smútok, samota, opustenosť. Aké utrpenie dokážu priniesť závislosti: alkohol, drogy, gamblerstvo, telesnosť. Čo všetko nás spútava, ubíja, uzatvára do vlastných hrobov… Mnohokrát sa aj pýtame: načo je to všetko dobré ? Musí to tak byť? Prečo sa dobrým ľudom stávajú zlé veci?

Aj z tohto pohľadu sa dnes chceme pozrieť na Kristov život, ktorý zažíva na svojej ceste: aj odmietnutie, nepochopenie, zradu, ako sme dnes počuli, bolestné týranie až potupnú smrť na kríži. Ako to vôbec mohol prejsť, vydržať? Ba dokonca viac: bol ako tichý krotký baránok vedený na zabitie v duchu slov proroka Izaiáša (Ježišu, nevinný baránok, vedený na zabitie (Iz 53, 7). Je to vôbec možné? Veď koľko vzbury je v človeku, ak nám nevychádzajú hoci len menšie veci, ak sa nám nedarí, ak svet nejde podľa nás! Poznáme, koľko šomrania je okolo nás, ale tiež v mojom srdci. Vieme si podudrať, zanadávať, zlostiť sa. Pre Krista to nebolo len zaťať zuby a prejsť svoj život, splniť úlohu, misiu ktorú dostal, vydržať s ľudom tvrdej šije, prejsť svoju krížovú cestu, ale ide ako ten, ktorý to robí dobrovoľne, prijal to vo vnútornej zhode. Znovu a znovu pripomína, nech sa stane, Otče, tvoja vôľa – nevzdoruje, ale prijíma. Ba čo viac, je vydaný úplne do našich rúk; Boh, ktorý je všemohúci, dáva sa do rúk človeka. Často by sme chceli, aby ľudia okolo nás boli iní, lepší: menej nadávali, boli úprimnejší a milší, nenechali sa ovládať vášňami, vedeli odpustiť. To im prikázať nemôžeme, k tomu treba dozrieť, no tú zmenu stále môžeme spraviť vo svojom srdci. Vo svojom prístupe, vo svojom srdci, slovách.

Prorok Izaiáš vo svojej štvrtej piesni píše o Pánovom služobníkovi. Boží služobník podstupuje bolestné utrpenie, aby zachránil Izrael, ako nevinná obeť, zúbožené telo a do neba volajúca nespravodlivosť: a predsa to prinieslo svoje požehnanie. Tieto verše sa vzťahujú zvlášť na Pánovho služobníka – Ježiša, ktorý splnil svoju úlohu do konca, ale tiež hovoria o mnohých ľuďoch, ktorí dnes trpia. Človek, ktorý prechádza ťažkým obdobím svojho života, keď sa pýta ‚Prečo práve ja?‘ alebo ‚Prečo moja rodina?‘. Pamätajme si však, že všetko zlé je na niečo dobré pre tých, čo milujú Pána. Ako Ježišovo umučenie otvorilo cestu k Veľkej noci, tak aj moje utrpenie povedie k povýšeniu, či už v tomto živote alebo vo večnosti. Vo Veľkom týždni znovu ožíva príbeh o Ježišovi, o jeho utrpení, je to príbeh stretnutia Božej lásky, ktorá prichádza v Kristovi s ľudskou neláskou prejavujúcou sa v celom svojom spektre. Od zbabelého Piláta, nenávidiaceho Kajfáša, zlobu náboženských predstaviteľov, zradu Judáša, strach Petra, anonymný pokrik davu. Ukrižovať, veď kto ma odsúdi… Ľudstvo tak definuje, ako môže vyzerať zloba. Hriech vo svojich obmenách. Od tých najmenších hriechov až po hriechy, ktoré doslova zabíjajú, vedú na smrť, na kríž.

Pri pohľade na Kristov kríž sa len ťažko hľadajú vhodné slová. A čo by sme nimi aj chceli povedať? Ospravedlniť sa, dať potrebné vysvetlenie alebo nájsť konečne vlastníka celého tohto podniku, ktorý bol zodpovedný za blamáž, a odsúdiť ho? Týždeň, ktorý je pred nami, je opäť pozvaním vstúpiť do blízkosti Boha. Počuť jeho slovo, pocítiť jeho dotyk… Nemá to byť len čas nariekania, sebaľútosti a plačom nad Ježišom, ale tichým a bolestným zamyslením nad sebou samými. Kristova obeta nepotrebuje nanovo objasnenie a popísanie udalostí, veď sú dosť jasné a podrobné – najdlhší úryvok evanjelia – potrebuje ponoriť sa do nášho srdca a nanovo vyjadriť túžbu po obrátení a odmietnutí každého zla v akejkoľvek podobe.

Je vedený na kríž ako tichý baránok… čo nám už len ticho môže povedať? V dobe, ktorá miluje slová, množstvo slov, v ktorej sme denne zaplavovaní prívalom slov. Kamkoľvek sa pohneme, všade sa na nás valia slová: šepkané, hlučne hlásané alebo hnevlivo vykrikované; hovorené, recitované či spievané; slová z nahrávok, kníh, stien; slová v rôznych zvukoch, farbách alebo slová, slová, slová! Svet zrazu stíchne: na Bielu Sobotu vstúpime do tohto kompletného ticha, hlavne preto, že Kráľ spí… SLOVO, ktoré sa stalo telom, je v hrobe; stíchlo, ako keď v hlučnej miestnosti zaznie výstrel. Celé ľudstvo zrazu prišlo o reč. Nastalo doslova hrobové ticho. Na Bielu Sobotu sa neslávi Eucharistia, nevysluhujú sa sviatosti, neohlasuje sa evanjelium, radostná zvesť… niet čo sláviť. V bohatej liturgii Trojdnia je veľa symbolov, čítaní, spevu… Páči sa mi, že Liturgia nám ponúka na každý deň čas na stíšenie, v Getsemani, pod krížom, pri božom hrobe.

Nech je aj pre nás príležitosťou stíšiť sa a učiť sa od Kristovho príbehu, ktorý bol vedený na kríž ako tichý baránok.

P. Martin Huk CSsR

V rámci pôstnej duchovnej obnovy sme publikovali článok Ty si sa nad nami zmiloval. V nasledujúcih dňoch vám prinesieme ďalší článok.