Patrón šťastnej smrti

Zvláštna úloha svätého Jozefa

Louise Perrottová

Ponúkame článok o sv. Jozefovi, ktorý vyšiel v našom časopise Slovo medzi nami v roku 2004 (č. 10, ročník 5, november).

S novembrom prichádza obdobie posledných vecí. Tí, ktorí žijú na severnej pologuli, vidia padať posledné lístie a odlietať posledných vtákov prezimovať na juh. Končí sa kalendárny rok. Cirkevný rok 2004 sa končí 27. novembra, uzatvára mesiac, ktorý je vhodným časom na rozjímanie o tom, čo duchovní spisovatelia tradične nazývali „štyri posledné veci“ – smrť a súd, nebo a peklo.

November sa začína slávnosťou Všetkých svätých, ktorá nás vyzýva, aby sme upreli oči k nebu a žili tak, aby sme dosiahli večnú radosť. 2. novembra je Spomienka na všetkých verných zosnulých, keď si spomíname na všetkých, ktorí zomreli v Kristovi; Cirkev nás vyzýva, aby sme ich tento mesiac podporovali svojimi modlitbami.

November so svojimi znakmi toho, že my a tí, ktorých milujeme, sme smrteľní, môže byť znepokojujúcim obdobím. Je nepríjemné myslieť na smrť, najmä na vlastnú. No medzi všetkými svätými, ktorých oslavujeme 1. novembra, nájdeme otcovskú postavu, ktorá nám pomáha pripraviť sa na pokojný odchod z pozemského života. Je ňou svätý Jozef, patrón umierajúcich.

Šťastná smrť

Dôvod, prečo je práve svätý Jozef patrónom umierajúcich, je dojímavo zobrazený na veľkej soche v Kaplnke svätého Jozefa v Saint Louis. Jozef leží na smrteľnej posteli a pri ňom stoja Ježiš s Máriou. Všetci sú vážni. Aj keď Ježiš je Spasiteľ sveta, jeho rodina prežíva bolesť odlúčenia; smrť nie je priateľom, ale „nepriateľom, ktorý bude zničený“ (1 Kor 15, 26).

Mária je sklonená nad Jozefom, má zopäté ruky a trúchlivý výraz. (Ako často si ju predstavujeme ako bolestnú matku, no zabúdame, že bola aj bolestnou vdovou.) Jozef ukazuje sám na seba, má zdvihnuté oči, akoby hľadal povzbudenie. Ježiš dopĺňa tento výjav. Nežne podopiera ľavou rukou Jozefovi hlavu a dvíha svoju pravicu, aby požehnal muža, ktorého nazýval otcom.

Je to najlepšia smrť, smrť, po akej túžime všetci. „Nijaký muž či žena nikdy nezažili milosť zomrieť v prítomnosti Ježiša a Márie,“ poznamenáva jezuita Francis Filas. „Nijaká scéna zomierania nikdy nemala svedkov, ktorí by umierajúcemu boli väčšou útechou. Je len logické prosiť svätého Jozefa, aby za nás orodoval, aby sme aj my zomierali podobne ako on a posledný raz vydýchli v spoločenstve s Ježišom a Máriou.“

Rozumný predpoklad

V Biblii nenájdeme opis Jozefovej smrti. Naposledy sa s ním stretávame, keď nájde Ježiša v chráme (Lk 2, 41–52). Potom sa Jozef spomína len nepriamo (napríklad Mt 13, 55). No v Evanjeliu podľa Lukáša je napísané, že keď sa dvanásťročný Ježiš poslušne vrátil do Nazareta, „vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube“ pod dohľadom Jozefa a Márie (Lk 2, 52).

Najrozumnejší záver je, že Jozef žil po celé Ježišove „skryté“ nazaretské roky, no zomrel pred začiatkom jeho verejného účinkovania. Veď prečo sa Jozef nespomína na svadbe v Káne Galilejskej (Jn 2, 1–2), alebo keď prišla Mária a jeho bratia, keď Ježiš učil svojich učeníkov (Mk 3, 31–32)? Prečo by Ježiš na kríži zveril Máriu do rúk milovaného učeníka, keby bol Jozef nažive (Jn 19, 26–27)?

Ak predpokladáme, že Ježiš bol ešte doma, keď Jozef zomrel, pravdepodobne prevzal starosť o pohreb a veci s ním spojené. V židovskej kultúre to bola zvláštna povinnosť syna voči svojim rodičom. Je celkom možné, že sám Ježiš umyl Jozefovo telo, pomazal ho drahými masťami a zavinul do plátna s voňavými olejmi (jedného dňa takisto poslúžia Ježišovi jeho priatelia: Sk 9, 37; Mt 26, 12; Jn 19, 40).

Staroveké pohreby sa zvyčajne konali v deň smrti alebo deň po nej. Príbuzní a priatelia sa zišli v Jozefovom dome a položili jeho telo na drevené nosidlá – ďalší smutný symbol. Jozef a Ježiš pravdepodobne zhotovili v dielni nejedny máry. Mŕtvolu niesli k hrobu mimo dediny. Určite to nebol tichý zástup, keďže hlasné bedákanie bolo jednou z charakteristických čŕt tejto kultúry (pozri Sk 8, 2; Mt 9, 23). Jozefov pohrebný sprievod bol podobný tomu, s ktorým sa Ježiš stretol v meste Naim (Lk 7, 11–14).

Zúčastňovali sa na pohrebných sprievodoch aj kňazi? Aké modlitby či chválospevy sa odriekali cestou k miestu posledného odpočinku? Keďže nejestvuje spoľahlivý opis zvykov z prvého storočia, možno sa len domnievať, že ľudia v sprievode sa modlili a Ježiš zohrával dôležitú úlohu, ako sa patrí na „prvorodeného“. Nevieme presne, aká to bola úloha, no môžeme si byť istí, že Ježiš ju pre Jozefa vykonal s najväčšou láskou.

Teraz i v hodinu našej smrti

Jozef sa stal patrónom umierajúcich v sedemnástom storočí, v čase posledného veľkého moru v Európe. Zoči-voči hroziacej, nečakanej smrti mnohí ľudia dychtivo túžili po pomoci, aby mali dobrú smrť.

Jezuiti im pomohli tým, že uviedli Jozefa ako príklad človeka, ktorý zomrel dobrou smrťou, lebo bol blízko pri Ježišovi. Aby to dosiahli, založili Spolok dobrej smrti a vydávali knihy, ako napríklad Ako dobre zomrieť od kardinála a teológa svätého Róberta Bellarmina. Posolstvo jezuitov platí aj dnes, hovorí páter Michael Malone: blízkosť k Ježišovi – skrze časté prijímanie sviatostí, modlitbu a dobré skutky – je „najlepší spôsob, ako dosiahnuť pokoj na tomto a večnú radosť na druhom svete“.

V súčasnosti sa však svet, najmä v Amerike, na základe pokroku v oblasti medicíny a osvety usiluje vyhnúť myšlienkam na smrť. Keď príde reč na túto tému, veľa sa hovorí o tom, ako si smrť podrobiť, ovládnuť či riadiť. David Brooks v podivnom novinovom článku v New York Times predpovedá, že toto „ovládnutie“ sa dosiahne, keď do „veku umierania“ príde povojnová generácia. „Umieranie využijú ako formu sebavyjadrenia… Hovoria: ,Nechcem len tak umrieť, chcem byť pánom nad svojou smrťou,‘ a kupujú si knihy ako Sedem návykov veľmi úspešných ľudí, ktorí už zomreli.“

Takýto prístup len zastiera hlboko zakorenený strach zo smrti, ktorý prežíva každá ľudská bytosť. Náš strach môže utíšiť iba Ježiš, ktorý nám svojou smrťou a zmŕtvychvstaním dáva prísľub večného života,.

Na to, aby sme sa zbavili klamných myšlienok, pozerali sa a pripravovali na smrť ako kresťania a verili v Boha ako Stvoriteľa a Darcu života od začiatku až do konca – na toto všetko potrebujeme pomoc Ducha Svätého. A možno viac než kedykoľvek predtým potrebujeme na sklonku života aj zvláštnu pomoc sprievodcu a orodovníka.

Svätý Jozef, patrón šťastnej smrti, je pripravený pomôcť nám. Ak ho poprosíme, pomôže nám zbaviť sa strachu a zmätku, ktorý nás zachváti, a objaviť, čo znamená dobre zomrieť. Spolu s Pannou Máriou sa za nás prihovorí v hodinu našej smrti. Pomôže nám vyrovnať sa so smrťou tak, aby to bolo na Božiu slávu.

Svätý Jozef,

útecha ubiedených, oroduj za nás.

Nádej chorých, oroduj za nás.

Patrón umierajúcich, oroduj za nás.

Postrach zlých duchov, oroduj za nás.

Ochranca svätej Cirkvi, oroduj za nás.

(z Litánií k svätému Jozefovi)